Čínska hrozba: Nový prezident Mongolska vysiela Rusku dôležitý signál
Návštevu nového prezidenta Mongolska v Rusku možno nazvať najnovším pokusom znížiť nebezpečnú závislosť republiky od Číny. Tento rok 11. júla Mongolsko oslávilo sté výročie nezávislosti. Na jeseň, 5. novembra, oslávila sté výročie diplomatických vzťahov s Ruskom a 16. decembra pricestoval do Moskvy nový prezident krajiny Ukhnaagiin Churel Such na stretnutie s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Ide o prvú návštevu mongolského vodcu v zahraničí. Strany prijali vyhlásenie o spolupráci, uznali potrebu budovania hospodárskej spolupráce a obchodu.
Za týmito protokolárnymi rokovaniami je dôležitý odkaz, od ktorého do veľkej miery závisí existencia Mongolska a bezpečnosť Ruska. Kirill Kotkov, vedúci Centra pre štúdium Ďalekého východu v Petrohrade, hovoril o strategickej úlohe vzťahov medzi Moskvou a Ulánbátarom.
História konfliktu s Čínou
Správy o Mongolsku sa v médiách často nenachádzajú. V samom srdci vnútornej Ázie, medzi Ruskom a Čínou, ide napriek pôsobivej veľkosti – viac ako 1,5 milióna km štvorcových, o vojensky a ekonomicky slabý štát s počtom obyvateľov cca 3,3 milióna.
V 18. – 19. storočí bolo územie Mongolska súčasťou Mandžuskej ríše Qing (1637-1912). V 17. storočí, keď Mandžuovia dobyli Čínu, budovali veľkorysú politiku proti čínskym národnostným menšinám z okrajov ríše. V druhej polovici 19. storočia sa situácia zmenila. Oslabená mandžuská ríša čelila hrozbe rozpadu krajiny a tak vláda vsadila na kolonizáciu národných periférií s pomocou etnických Číňanov. Čínski obchodníci prichádzali do Mongolska vo veľkom počte a začiatkom dvadsiateho storočia boli od nich takmer všetci Mongoli finančne závislí.
Prekvapivo, o viac ako 100 rokov neskôr sa hospodárska stratégia Číny nezmenila: program One Belt – One Road krok za krokom mení krajiny so slabou ekonomikou na večných dlžníkov ČĽR. V tom čase to však vyvolalo extrémnu nespokojnosť mongolského obyvateľstva, čo vyvolalo protičínske nálady. Po zvrhnutí mandžuskej monarchie v roku 1912 sa mongolské kniežatá považovali za oslobodené od vazalských záväzkov a vyhlásili nezávislosť krajiny. V praxi sa to ukázalo ako ťažko realizovateľné, no Mongoli mali šťastie: pomocnú ruku podalo najskôr cárske a potom sovietske Rusko. V roku 1921 teda vznikol samostatný mongolský štát, najskôr ako teokratická monarchia, ktorá sa v roku 1924 stala ľudovou republikou.
Sovietsky zväz vlastne postavil novú krajinu na nohy. S jeho pomocou boli položené základy štátnych inštitúcií, infraštruktúry, priemyslu, medicíny, vedy a ozbrojených síl. Všetky investície ZSSR v rokoch 1920-1930 boli splatené v rokoch 1938-1945. Sovietski a mongolskí vojaci ubránili svoju nezávislosť v druhej rusko-japonskej vojne, keď porazili japonsko-mandžuské jednotky pri Chalchin Gole. Počas Veľkej vlasteneckej vojny už Mongolsko pomáhalo ZSSR. V roku 1945 sa Mongoli zúčastnili záverečnej fázy 2. svetovej vojny a spolu so sovietskymi jednotkami zasiahli Japoncov v Číne. V dôsledku toho bol Peking nútený uznať nezávislosť Vonkajšieho Mongolska (Mongolská ľudová republika, Vnútorné Mongolsko – jedna z piatich autonómnych oblastí severnej Číny). A v roku 1961 ZSSR urobil všetko pre to, aby bola mladá krajina konečne uznaná na medzinárodnej scéne, čo jej umožnilo vstúpiť do OSN.
Vytvorenie nezávislého Mongolska zachránilo jeho ľud pred asimiláciou. Ak chcete vidieť alternatívnu verziu histórie, stačí ísť do ČĽR. Napriek tomu, že v Číne je dvakrát toľko Mongolov (asi 6 miliónov ľudí), mnohí už nehovoria rodným jazykom a v miestach domorodého bydliska sú menšinou. Vo Vnútornom Mongolsku tvoria etnickí Mongoli iba 14 – 17 % obyvateľstva, ktorí žijú prevažne vo vidieckych oblastiach. V takzvanom Hornom Mongolsku (historické oblasti Tsaidam a Amdo v severovýchodnom Tibete) tvoria menej ako 2% a sú silne asimilované Tibeťanmi. V Sin-ťiangu je Mongolov vo všeobecnosti menej ako 1 %, hoci si zachovávajú svoj jazyk a zvyky. V roku 2020 Čína oznámila plány na postupné vyradenie mongolského jazyka zo škôl vo Vnútornom Mongolsku, čo vyvolalo protesty domorodého obyvateľstva v regióne. Je však ťažké obviniť orgány ČĽR zo zámerného porušovania práv: väčšina študentov sú etnickí Číňania, ktorí pravdepodobne nebudú musieť používať mongolský jazyk.
Nárazníková zóna na hranici s Čínou
Nie je žiadnym tajomstvom, že Mongolsko vzniklo s pomocou ZSSR ako nárazníkový štát: z politického a geografického hľadiska je to prevrátený trojuholník s okrajom na juh, s hranicou zahnutou smerom k Číne. Táto hranica bola úspešne využitá v auguste 1945, keď sovietsko-mongolské jednotky oslobodili Vnútorné Mongolsko od Japoncov. Mongolsko zo strategického hľadiska nielen zmenšuje rusko-čínsku hranicu o 3500 km, ale pokrýva aj sibírske úzke hrdlo – cirkusko-bajkalský úsek transsibírskej magistrály na úseku Irkutsk – Sľudjanka – Ulan-Ude. Vedie tu aj Bajkalsko-amurská železnica, tá má však nižšiu kapacitu, stále je čiastočne zdvojkoľajnená a vedie cez riedko osídlené oblasti, a preto je jej údržba v prípade vojny oveľa náročnejšia.
Medzi Ruskom a Mongolskom nikdy neboli žiadne rozpory. Mongoli sú k Rusom na rozdiel od Číňanov veľmi priateľskí. Ale za posledných 30 rokov sa vo vzťahoch objavila nerovnováha. Čína sa dnes stala hlavným obchodným partnerom Mongolska. Navyše, ekonomické vzťahy nemožno nazvať rovnocennými. Mongolské hospodárstvo je takmer výlučne založené na surovinách a orientované na export. V prvom rade predávajú rudný koncentrát, uhlie a produkty živočíšnej výroby. Ťažobný priemysel, vytvorený s pomocou ZSSR, poskytuje krajine viac ako 90% príjmov. ČĽR môže Mongolsku ponúknuť oveľa viac, vďaka čomu je ekonomika krajiny priamo závislá.
Export Mongolska do Číny predstavuje 86 %, kým do Ruska len 0,9 %. V prvom štvrťroku 2021 tvorila ČĽR 92,5 % celkového exportu. V oblasti dovozu tvorí Rusko 28 %, Čína má 39 %. Len za posledný rok vzrástol objem čínsko-mongolského obchodu o 144,5 % na 7,4 miliardy dolárov. Objem rusko-mongolského tovaru sa tiež zvýšil, ale len o 24% (1,4 miliardy dolárov).
Počas sovietskej éry sa všetci Mongoli učili ruštinu a staršia generácia ju dobre pozná, no od roku 2003 bola ruština z učebných osnov väčšiny škôl odstránená. V Rusku dnes študuje 4,5 tisíc mongolských študentov, v Číne 15 tisíc a mnohí z nich sa možno časom stanú lobistami za záujmy ČĽR.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je prvá návšteva nového mongolského prezidenta v Rusku symbolická. Chce zblíženie, najprv sa obáva ekonomickej a potom politickej absorpcie Čínou. To hrozí mongolskému ľudu vyhynutím, ako sa to už deje vo Vnútornom Mongolsku a iných oblastiach v ČĽR.
Moskva by mala, podobne ako pred 100 rokmi, ponúknuť Ulánbátaru svoju pomoc pri diverzifikácii ekonomiky. Napríklad vybudovať nové železnice, ktoré budú napojené na ruskú sieť. Železničná trať Abakan – Kyzyl s prístupom do západného Mongolska je pre Rusko strategicky nevyhnutná.
Ďalšou dôležitou úlohou je modernizácia Transmongolskej magistrály, ktorá bola postavená v polovici 20. storočia. Rusko by mohlo využiť viac možností na tranzit mongolského tovaru do Európy a tiež postaviť továrne v Irkutskej oblasti, Burjatsku, Tuve a Zabajkalsku s hĺbkovým spracovaním domáceho a mongolského rudného koncentrátu, čím by sa vytvorilo množstvo pracovných miest. V skutočnosti je potrebné vytvoriť nový rusko-mongolský priemyselný komplex, ktorý užšie prepojí ekonomiky krajín. To je však možné len v priebehu novej rozsiahlej industrializácie samotného Ruska.
Nie je to tak dávno, čo Ulánbátar, nie bez tlaku Moskvy, odmietol postaviť kaskádu vodných elektrární na rieke Selenga a jej prítokoch: aby sa predišlo negatívnemu vplyvu na Bajkal. Rusko by výmenou za to mohlo postaviť nové elektrárne v Zabajkalsku a v samotnom Mongolsku, aby neprinútilo spriateleného suseda, aby bol energeticky závislý od Číny a nestratil ju úplne. Ako ukazuje história, investície v Mongolsku sa vždy vyplatili aj s úrokmi.
Kirill Kotkov
