80. výročie: Ako USA nenápadne primäli Japonsko zaútočiť
Pred 80 rokmi, dňa 7. decembra 1941, sa udialo niečo zdanlivo nemožné. Japonci zaútočili na americkú základňu v Pearl Harbore (v prekl. Perlový prístav) na Havajských ostrovoch, čím vtiahli USA do 2. svetovej vojny napriek neželaniu si toho americkou verejnosťou. Otázkou však je, ako sa mohlo stať, že taký veľký úspech v rozhodujúcej bojovej operácii nepriviedol Japonsko k celkovému vojnovému víťazstvu? Čo nezvládli a čo ich vlastne motivovalo na tento útok?
Prevažná väčšina všetkých, ktorí sa k tejto téme vyjadrujú, používa nadnesené prívlastky pri hodnotení japonského víťazstva, ako napr. grandiózne, obrovské… Ja však používam skromnejší prívlastok, pretože hlavný cieľ útoku, potopenie amerických lietadlových lodí Japonci nedosiahli. Rovnako ako nedosiahli, čo ani nemali v pláne, odstránenie stamadiaľ plynúce nebezpečenstvo. A to napriek tomu, že vytvorili mohutný zväz zo svojich šiestich lietadlových lodí.
Nazvali ho „Kido Butai“, čiže mobilné sily, ktoré sformovali do troch divízií. Ich jadrom bola v danom čase 1. divízia lietadlových lodí v zostave „Akagi“ (zároveň bola vlajkovou loďou viceadmirála Čúiči Nagumu) a „Kaga“, 2. divízia v zostave „Hiryu“ a „Sōryū “ a 5. divízia bola sformovaná z vtedy asi najlepších lietadlových lodí (čo sa, samozrejme, ukázalo až neskôr) „Šókaku“ a „Zuikaku“. V divíziách bolo dovedna 414 bojových lietadiel, k mobilným silám patrila aj 3. divízia bojových lodí v zostave Kiei a Kirišima, 8. divízia krížnikov Tone a Čikuma, ďalej do zostavy mobilných síl patril jeden ľahký krížnik Abukuma, deväť torpédoborcov ((Isokaze, Urakaze, Tanikaze, Hamakaze, Arare, Kasumi, Kageró, Širanui, Akigumo), osem tankerov a ponorky. Hlavnou údernou leteckou silou boli bombardéry a nosiče torpéd.
Útok – Tora, Tora, Tora
Dňa 26. 11. 1941 mobilné sily „Kido Butai“ vyšli na more z kotvišťa v zálive Hitokappu (dnes záliv Kasatka na ruskom kurilskom ostrove Iturup). Smerom na Havajské ostrovy sa celý zväz pohol 2. 12. 1941. Rozkaz na to Nagumovi vydal veliteľ japonského námorníctva Isoroku Jamamoto, ktorý zo svojej vlajkovej lode „Nagato“ rádiom vyslal heslo „Vystúpte na horu Niitaka 1208“. Znamenalo to, že útok na Havajské ostrovy sa má uskutočniť 8. 12. japonského času. Na Havajských ostrovoch to bolo 7. decembra.
Japonci vrhli do útoku dve vlny lietadiel. Prvá pod velením kpt. Mitsuo Fučidu pozostávala zo 183 lietadiel (z toho 140 bombardérov a nosičov torpéd), druhá pod velením kpt. Šigekazu Šimazaki pozostávala zo 167 lietadiel (z toho 132 útočných). Útok bol vyhodnotený aj z hľadiska dosiahnutého prekvapenia (Tora-Tora-Tora; Tora znamená tiger) ako úspešný a preto nebola vyslaná tretia vlna lietadiel. Podľa hlásenia Mitsuo Fučidu pravdepodobne boli zničené štyri americké veľké bojové lode (linkory), tri boli poškodené a zrejme len jedna zostala bojaschopná. Z letectva (napadnuté boli tri letiská: Kaneohe, Wheeler Field a Bellows Field) bolo zničených 188 lietadiel, z toho 155 na zemi. V osobách USA stratili 2388 ľudí, z toho 2340 príslušníkov ozbrojených síl (z nich 1998 námorníkov, 109 príslušníkov námornej pechoty, 233 vojakov a príslušníkov armádneho letectva) a 48 civilistov.
Japonské straty oproti americkým boli nepatrné (9 stíhačov, 15 strmhlavých bombardérov a 5 torpédových lietadiel (plus okolo 40 lietadiel zhodili po pristátí z palúb do mora). Na mori celkovo prišli o jednu ponorku a päť miniponoriek. Celkové ľudské straty činili 55 členov leteckých posádok, 130 členov posádok štandardnej ponorky a piatich miniponoriek). Povedané športovou terminológiou, Japonci v tejto bitke porazili Američanov na body, hoci to vyzeralo, že naladení boli na knockout.
Poznámka: Údaje o stratách prijímajme ako orientačné, nakoľko niektoré pramene uvádzajú odlišné počty.
Čím boli Američania nebezpeční? Alebo, prečo sa vlastne Japonci rozhodli zaútočiť na výrazne väčšie a silnejšie Spojené štáty?
Aby sme si na to dokázali odpovedať, musíme si uvedomiť, že Japonsko bolo „vynútene“ expanzívnym, agresívnym a militaristickým štátom, ktorý nemal takmer žiadne suroviny. Navyše v 1920-tych a 1930-tych rokoch jeho hospodárstvo ešte nežilo z produkcie vysokej technologickej úrovne, ako tomu začalo byť v povojnových časoch.
Vtedajší svet mali po kolóniach už rozdelené metropólie – V. Británia, Francúzsko, Holandsko a v prípade Filipín aj USA. Z časti územia ZSSR sa Japonci museli pod tlakom Američanov stiahnuť v roku 1925 (severná časť ostrova Sachalin). Japoncom teda chýbala nielen zdrojová základňa, ale aj trhy. Ako kolonizátori si však „bačovali“ na obrovskej časti územia Číny a na Kórejskom polostrove. Čínske a mandžuské územia začalo Japonsko dobývať v roku 1931, čo vytvorilo napätie s USA.
Lenže obávať sa začali aj Európania, pretože Japonsko malo vo svojom domácom regióne naozaj veľké príležitosti. Tie sa rozširovali nemeckými blitzkriegmi v Európe, pretože ázijské kolónie európskych krajín boli postupne oslabované a začali byť bez vlastníka. No a Japonsko ich v takomto stave vlastne ani nemuselo vybojúvať, len ich začalo zbierať.
V tomto momente sa v oblasti začína prejavovať tlak USA. Svoj vstup do vojny, v jej rozhodujúcom momente, plánovali už v roku 1940. Franklin Delano Roosevelt vtedy cez Kongres pretlačil zákon o povolávaní na vojenskú službu.
Útok na USA bol automaticky aj útokom na V. Britániu!
Navyše Roosevelt už pred svojim zvolením za prezidenta USA dosiahol s V. Britániou koncom roku 1940 dohodu o spoločnej obrane na šíravách Tichého oceánu. Jedným z dôsledkov toho bolo, že japonský útok na Pearl Harbor bol automaticky aj útokom proti Veľkej Británii.
Skrytý zámysel Roosevelta
Načo on potreboval rozpútať vojnu v Tichomorí? Predsa na to, aby zničil dovtedajší kolonializmus európskych mocností v Ázii a Oceánii. A neskôr aj v Afrike, kde boli pred vojnou len dva slobodné štáty (Libéria a Etiópia), a nakoniec aj v Indii, Indonézii…
Kto bol najväčším ázijským kolonizátorom, proti ktorému začali USA organizovať najväčší tlak? Predsa Japonsko! Sankcie, ktoré voči nemu Američania nasadili v roku 1940 boli síce citlivé, no nie smrteľné. Kritickým bol prístup Japoncov k rope. Tohto obchodu sa však Američania nedotýkali, Krajine vychádzajúceho slnka ju neprestali dodávať, bez ohľadu na jej agresívne činy. Bol to priamo Roosevelt, ktorý túto sankciu zamietol s tvrdením, že by z toho vznikla vojna.
USA sťahujú sily na Pearl Harbor
V januári 1940 tam boli presunuté americké bojové lode zo západného pobrežia USA, akože na manévre, no od 7. 5. 1941 je tam americké loďstvo umiestnené nastálo.
Japonský admirál Šigeru Fukudome poukazoval na to, že „americké loďstvo, presunuté na Havaj, mohlo bez veľkého úsilia podísť do západnej časti Tichého oceánu, čím by ohrozilo Japonsko. Pokiaľ (americké) loďstvo zostávalo na Havaji, vytváralo tým pre Japonsko nepomerne napätejšiu a hrozivejšiu strategickú situáciu, ako keď sa nachádzalo na základniach tichooceánského pobrežia USA“.
Toto bol aj cieľ Američanov. Roosevelt presunul loďstvo tam, odkiaľ by dokázal udrieť na Japonsko, ak by expandovalo do Holandskej východnej Indie (Indonézie), ktorá bola bohatá na ropu, alebo aj do iných smerov.
Vo februári 1941 odovzdal japonský veľvyslanec v USA Kičisaburó Nomura štátnemu tajomníkovi Cordellovi Hullovi japonské návrhy na normalizáciu vzťahov. Japonský plán predpokladal, že Japonsko poskytne USA záruky toho, že ustanovenia „Železného paktu“ nebude Japonsko používať proti USA a rovnako záruky toho, že sa nebude usilovať o Filipíny. Japonci za to žiadali, aby USA priznali za zákonné vzťahy Japonska s ich bábkovou vládou v čínskom Nankingu a aby tiež odporúčali čínskemu predstaviteľovi Čankajškovi pristúpiť na rozhovory s Japonskom. No a v prípade ich odmietnutia, aby mu prestali poskytovať pomoc. Japonci si chceli tiež prinavrátiť vzájomný obchod s USA (podotknime, že obojstranne výhodný) a chceli opätovne získať povolenie na vstup Japoncov do USA, ako tomu bolo do zavedenia sankcií. Tieto návrhy boli Američanmi spočiatku odignorované.
Dňa 1. júla 1941 prezident Roosevelt dostal súhlas na zvýšenie počtu ozbrojených síl USA do 8,8 milióna osôb a 24. júla zaviedol voči Japonsku embargo na ropu. Rátal s tým, že tento krok vyprovokuje Japoncov do otvorenej vojny a nie na obsadenie európskych panstiev, momentálne nemajúcich svojho pána. Dôvodom na tento krok sa stalo zachvátenie území v južnej Indočíne, čo sa neodlišovalo od dovtedajšieho konania Japonska. Na ďalší deň sa k ropnému embargu pripojila V. Británia a Holandská východná India.
Pre Japonsko to znamenalo koniec
Sachalinskej ropy mu bolo málo. Podľa hodnotení japonských admirálov, námorníctvo by sa bez paliva nepohlo z prístavov už v roku 1942. Preto bolo umožnené, aby svoje slovo k téme Perlového zálivu (Pearl Harbor) povedali aj japonské bojové lode. Kráčať sa dalo len vpred, spiatky už bola cesta nemožná.
Japonci si porátali riziká, že pri akomkoľvek pokuse obsadiť ropné náleziská v Holandskej východnej Indii by im od chrbta mohli udrieť americké sily z Pearl Harboru. Veď nato sa tam aj nachádzali. A tak sa ukázala možnosť a potreba ich neutralizácie. Lenže ak sa Japonsko na to podujme, v takom prípade vypukne vojna s USA.
Japonskí vojaci požadovali na jeseň 1941 od svojho cisára vojnu. Motivovaní boli tým, že existencii ríše ostal bez ropy rok, možno poldruha roka. Cisár Hirohito neveril v úspech, no výber nemal. Vláda princa Fumimaro Konoeho sa nedokázala dohodnúť s Američanmi a tak podal demisiu. Nahradil ho premiér Hideki Tojo, ktorý bol otvoreným stúpencom vojny.
Japonci sa ešte raz pokúsili dať šancu mieru, keď veľvyslanec Nomura 21. 11. 1941 dostal zašifrovanú správu, z ktorej vyplývalo, že nejako sa treba pokúsiť o dohodu s Američanmi. V šifrovke bol uvedený aj dátum, že posledným pokusom na dohodu má byť 29. november 1941 a že potom sa už „udalosti budú vyvíjať automaticky“.
Vojna je nevyhnutná
Američania, ktorí zachytávali a čítali diplomatickú komunikáciu Japonska, dostali túto správu taktiež. Dňa 25. 11. 1941 prezident Roosevelt povedal počas diskusie s poradcami, že vojna je nevyhnutná a že sa začne približne o týždeň.
Na ďalší deň štátny tajomník Hull nastolil Japoncom ultimátum, že ak chcú obnoviť obchod, treba im odísť z Číny. Samozrejme, že tí na to nemohli pristúpiť a Američania to vedeli veľmi dobre.
Zaujímavé je, že Roosevelt (zrejme vedome) nastrčil pod japonský úder loďstvo v Pearl Harbore, pričom obranu Havajských ostrovov nijako neposilnil. V tejto súvislosti je príznačný osud admirála Jamesa Otta Richardsona, ktorý velil námorníctvu na ostrovoch do admirála Husbanda Kimmela, ktorý zachytil japonský útok. Richardson totiž neraz vyjadroval znepokojenie, že nebezpečné rozloženie loďstva v Pearl Harbore negatívne posilňujú aj nedostatočné obranné opatrenia základne. Napríklad, že namiesto potrebných cca 280 hydroplánov na spoľahlivý vzdušný prieskum, ich základňa mala len 81… Richardson kritizoval, žiadal… posilnenie, ale až po istej chvíli pochopil, že Roosevelt jednoducho nechce posilniť obranu ostrovov. Preto to prezidentovi otvorene vytkol. Na to ho v roku 1940 odstavili. Jeho nástupca Kimmel preto nemohol robiť nič iné, len mlčať.
Kto koho vyprovokoval?
O čom hovorí táto postupnosť konania Američanov? Všetko je veľmi jednoduché. Oni sami vyprovokovali Japoncov na vojnu, na to, aby tí zaútočili ako prví. Áno, Japonci boli okupantmi i agresormi, ale vojnu s USA si určite neželali. No tí im nenechali žiadne iné varianty.
Američania vedeli o pripravovanom útoku Japoncov. A sami sa im naň podstrčili. Dnes sa to Spojené štáty pokúšajú zakryť tým, že japonské správy vraj dokázali rozšifrovať až v roku 1942. Lenže aj americká kinematografia má na to historicky objektívnejší pohľad. A ten dokazuje, že Japonci dostali od Američanov mat dávno predtým, ako sa mobilné sily „Kido Butai“ vydali na more.
Operačné poučenie
Pred útokom na Pearl Harbor sa japonské pohľady sústreďovali na hodnotenie Rusko-japonskej vojny 1904-1905. Vysoko ju hodnotili z pohľadu svojich schopností, veď v nej zvíťazili napriek tomu, že Rusko bolo v tých časoch nielen početne, ale aj hospodársky a demograficky silnejšie. V skutočnosti sa však z tejto vojny nepoučili.
Pripomeňme si admirála Heihačiró Tóga. Od momentu útoku proti ruským lodiam v Port Arture japonské loďstvo neúprosne blokovalo akýkoľvek ruský pokus vymanenia sa z tejto blokácie. A hoci Japonci v dôsledku výpadu lode „Amur“ stratili naraz dva obrnence, Tógo sa tým nedal rozviklať a stále sledoval svoj hlavný cieľ – blokádu. Udržiaval ju dovtedy, kým si armáda na pevnine nedoriešila svoju úlohu.
Konanie Tóga bolo systematické, malo za cieľ zrealizovať úplnú vojenskú porážku ruského vojenského loďstva na jeho základni. Blokáda trvala takmer rok, no Japonci svoje dosiahli.
Prípad Pearl Harboru bol však iný. Japonci zaútočili naozaj veľmi mocne. Dosiahli vzdušnú prevahu, paralizovali americkú obranu a odstúpili pretože nechceli mať straty.
Lenže víťazné vojny nad silným protivníkom nebývajú bez strát. Japonci svojim útokom v podstate rozhnevali Američanov do nepríčetnosti, no rozhodujúce víťazstvo nedosiahli. Pearl Harbor naďalej zostal najdôležitejším miestom na opravu ich lodí, základom ich tyla. Poškodené lode sa im tu zväčša darilo sprevádzkovať. Ich posádky japonský útok v podstate tiež prežili.
Japonci ustúpili, čím vytvorili Američanom pauzu, a keď celkovú situáciu nakoniec pochopili, bolo neskoro. Ovládnuť Havajské ostrovy už nebolo možné.
Navyše operácia mala zhubný obsah od samého začiatku. Veď to bol iba nájazd, v ktorom si postrieľali a odišli. Tak bol plán aj vymyslený. Nemal za cieľ dosiahnuť nejaký rozhodujúci úspech, len dočasne prekaziť útočné možnosti amerických hladinových síl.
Aj to je poučenie zo 7. 12. 1941. Pri plánovaní začiatku vojny so silným protivníkom treba vychádzať z maximalizácie jeho strát a zabezpečenia nemožnosti ich doplniť. Na zemi sa to dá jednorazovou operáciou ťažko uskutočniť. Ale na mori je to možné, stratené plavidlo rýchlo nenahradíš. Ani zničený dok sa možno už nikdy nebude dať obnoviť. Preto námorné základne, ak sa nedajú obsadiť, treba úplne zrovnávať so zemou a všetky lode zaručene posielať v zničenom stave na dno. A ak si to bude vyžadovať húževnatosť a ochotu prijať rozumné straty, aj to treba brať. Bitka sa musí viesť úplne do konca.
Taktické poučenie
V zostave mobilných síl „Kido Butai“ boli bojové lode Kiei a Kirišima. Efektívna palebná diaľka ich hlavných palubných diel bola vyše 30 km. Boli tam aj krížniky Tone a Čikuma s hydroplánmi, z ktorých sa dala korigovať delostrelecká paľba, samozrejme, ak boli na palubách rádiostanice.
Nezodpovedanou zostáva otázka, ak by Japonci naozaj chceli doraziť základňu a jej loďstvo, čo im bránilo použiť na to ďalekonosné delá z ťažkých bojových lodí? Odpoveď znie – nič! Problém však bol, po prvé, v už spomenutých cieľoch operácie a, po druhé, v tom, že namiesto budovania vyváženého loďstva v cisárskom námorníctve prebiehal boj hladinových námorníkov s námorným letectvom. A keďže túto operáciu plánovalo námorné letectvo, tak sa tam nenašli úlohy ani pre lode s palubným delostrelectvom. Pričom odborníci vedia, že ničivej sile ťažkého palubného delostrelectva dokáže konkurovať iba atómová zbraň, ktorá však vtedy neexistovala.
Táto možnosť teda nebola využitá. Navyše, keď sa loďstvo „Kido Butai“ vydalo na cestu späť domov, oproti sa im na prikrytie ústupu vydal zväzok bojových lodí „Nagato“, „Mucu“, „Hjúga“, „Jamaširó“, „Ise“, „Fuso“ a ľahkej lietadlovej lode „Hóšó“. Zväzok uskutočnil pochod k Boninským ostrovom, no do útoku na Pearl Harbor sa nezapojil.
A čo ak by sa bol Jamamoto rozhodol zapojiť do boja aj tieto sily? Koľko Američanov by prežilo na ostrove Oahu, ak by ho preoralo také množstvo diel? Američania by nič nedokázali urobiť so siedmymi japonskými lietadlovými a ôsmymi bojovými loďami. Smelo sa dá zaručiť, že po niečo takom by Američania nemohli obnoviť žiadne svoje lode, veď by tam neostali žiadne doky, žiadne opravárske dielne a ani žiadne sklady s palivom.
Aj to je poučením z tejto operácie. Ak chceme útočiť s jednoznačnými cieľmi, treba zapojiť do boja obrovské sily, aby bola dosiahnutá aspoň lokálna, no výrazná prevaha nad protivníkom. Netreba sa triasť obavami zo strát, keď sa začína vojna na celej polovičke zemegule. Neustále treba mať sily, spôsobilé naniesť konečný a posledný úder. Sily, ktoré s konečnou platnosťou navždy nenávratne utopia protivníkove sily. Dosiahnuť to však nemusí len námorníctvo. Hodí sa na to aj letectvo, lenže aj ono musí byť prioritne predurčené práve na to.
Japonské námorníctvo malo vtedy sily i schopnosti, aby to dosiahlo. Lenže použilo len jednu svoju súčasť – námorné letectvo. V noci neriskovali nasadiť dokonca ani míny z torpédoborcov, nieto, aby ešte pálili z diel. Japonci pritom mali pred sebou také rozsiahle ciele, ktoré sa nedali dosiahnuť ani s jedným atómovým úderom. Aj pri nasadení atómu by bolo treba po útoku zhodnotiť jeho efekt, opäť udrieť, opäť zhodnotiť, doraziť… Pričom treba rátať s tým, že protivník sa bude tiež aktívne brániť.
Vladimír Mikunda
