Kto a ako pripravil protestný výbuch v Kazachstane
Nepokoje v Kazachstane sú spôsobené priamou zahraničnou intervenciou – tak znie oficiálne stanovisko Moskvy. O akom zasahovaní môžeme hovoriť, kto a ako vycvičil výtržníkov – a aká je podobnosť medzi situáciou v Kazachstane a tým, čo sa svojho času stalo na Ukrajine a v Bielorusku?
Všetko nové je dobre zabudnuté staré. Najmä ak ide o veľké politické procesy, ktoré prebiehajú v rôznych krajinách a v rôznych časoch – avšak približne podľa rovnakých technologických schém. Ani teraz nie sú kazašské protesty niečím ojedinelým. Konajú sa pomocou približne rovnakých technológií ako na Ukrajine v roku 2014 a v Bielorusku v roku 2020. S menšími rozdielmi.
Ruské ministerstvo zahraničia priamo poukazuje na zahraničné zasahovanie v Kazachstane.
“Považujeme nedávne udalosti v spriatelenej krajine za pokus, inšpirovaný zvonka, podkopať bezpečnosť a integritu štátu silou, s použitím vycvičených a organizovaných ozbrojených formácií,” uviedlo ministerstvo vo vyhlásení.
Srbský prezident Aleksandar Vučič tiež oznámil zasahovanie zahraničných špeciálnych služieb do kazašských protestov. Líder ďalšej postsovietskej krajiny, ktorá nebola tak dávno zasiahnutá masovými protestmi, Alexander Lukašenko , označil to , čo sa deje, za „poučenie pre nás“ .
Bežné chyby
Samozrejme, všade základ protestov položili rovnaké systémové chyby úradov. Po prvé, v stávke je pestovanie miestneho nacionalizmu. Ak sa Ukrajina jednoducho snažila vybudovať „NeRusko“, tak Bielorusko a Kazachstan, ktoré boli v režime integrácie s Moskvou, sa báli „Krymskej jari“. Považovali za potrebné vytvoriť protiváhu ruskému kultúrnemu vplyvu.
Výsledkom bolo, že vo všetkých krajinách boli miestni nacionalisti predvojom protestu. Mali pocit, že orgány, ktoré ich splodili, nie sú dostatočne národne orientované. Zároveň rusko-kultúrni a rusko zmýšľajúci občania vo všetkých troch krajinách vo všeobecnosti úrady nepodporili. Na Ukrajine preto, že Janukovyč bol zapletený v korupcii a nesplnil svoje predvolebné sľuby, v Bielorusku – pretože Lukašenko priamo urážal Rusko a bral ruských občanov ako rukojemníkov. V Kazachstane práve kvôli kurzu úradov stimulujú agresívny kazašský nacionalizmus (stačí pripomenúť „jazykové razie“).
Druhá chyba bola multivektorová. Na Ukrajine, v Bielorusku a v Kazachstane chceli byť dobrí pre všetkých. Prijímať ruské dotácie, voľný pohyb osôb a tovaru – a zároveň vyrovnávať ruský (a v prípade Kazachstanu rusko-čínsky) vplyv na úkor vzťahov s USA a Európskou úniou.
Všade boli tieto vzťahy sprevádzané príchodom západných neziskových organizácií do krajín, ktoré sa úspešne integrovali do západnej politiky kultúrnej suverenity (teda nacionalizmu), aby vychovali prozápadné protiruské národné kádre. V politike, novinárskom prostredí, štruktúrach občianskej spoločnosti. Boli vyškolení v komunikácii, misionárstve (vnucovanie svojich nápadov), krízovom manažmente – vo všeobecnosti sa venovali príprave pôdy.
„V Kazachstane sa vo veľkom pripravovalo na protestné akcie: vytvorili sa sieťové platformy na ich koordináciu, vytvorila sa sieť budúcich koordinátorov v teréne prostredníctvom kontaktov mimovládnych organizácií, povedomie verejnosti sa rozprúdilo cez Svobodu, BBC a ďalšie britské- americké médiá. Na jeseň sa dokonca uskutočnila séria testovacích miestnych protestov s mobilizáciou cez internet, aby sa zhodnotila reakcia ľudí. To všetko takmer úplne opakuje Minsk-2020 a s dodatkom s rozvojom messengerov aj Kyjev-2013, “- vysvetľuje šéf euroázijského analytického klubu Nikita Mendkovič.
V prípade Kazachstanu však existoval mierny technologický rozdiel súvisiaci s miestnymi zvláštnosťami. „Dôležitým rozdielom medzi Kazachstanom a Bieloruskom a Ukrajinou je, že koordinátormi neboli najmä členovia spolitizovaných skupín (Mladý front a ďalší príslušníci ukrajinských územných práporov), ale predstavitelia skupín organizovaného zločinu, keďže v miestnych podmienkach mali najväčšie skúsenosti z organizovania kriminálneho násilia,“ pokračuje Nikita Mendkovič.
Už vôbec nie spojené elity
Schéma práce s elitami je tiež približne rovnaká – teda využitie ich slabosti a závislosti. Takže v každej z troch krajín boli úrady slabé kvôli ich rozdeleniu.
Na Ukrajine došlo ku konfliktu medzi Viktorom Janukovyčom a oligarchami, ktorí ho dostali k moci, z ktorých začal žmýkať majetky. Dvojitá moc bola nastolená v Kazachstane, keď nové vedenie krajiny, reprezentované Kassym-Žomartom Tokajevom, narovnalo svoje ramená a utláčalo klan prvého prezidenta Nursultana Nazarbajeva (ktorý v čase začiatku protestu slúžil ako vedúci SNB a skutočne viedol bezpečnostné zložky).
Aj v Bielorusku došlo k rozkolu, ale oveľa menej. Alexander Lukašenko vypálil politický priestor a zničil politické výťahy, takže množstvo ambicióznych politikov síce vyrástlo z roly pántov a ložísk v mechanizme štátnej mašinérie, ale zároveň títo politici nemali právomoci.
Čo sa týka závislosti, elity Ukrajiny, Kazachstanu a čiastočne aj Bieloruska boli príliš úzko spojené so Západom. Boli tam ich účty, majetky, nehnuteľnosti, deti. Práve to umožnilo Západu vydierať okolie Viktora Janukovyča (vyžadovalo od neho, aby sa nedotýkal majdanov na uliciach), ako aj pokúsiť sa vydierať kazašských vodcov.
Schéma zrejme nefungovala s Bieloruskom pre malý počet takýchto elitných reprezentantov. Krajina začala byť zbavovaná sankcií len niekoľko rokov pred začiatkom protestov, takže bieloruskí lídri ešte nemali čas získať účty, domy, jachty v Európe a Spojených štátoch. Absencia vážneho rozkolu a vonkajších aktív medzi elitami viedla k tomu, že orgány v Bielorusku boli schopné okamžite začať násilné potláčanie protestov. Silové zložky konali s plným súhlasom elitných skupín, ktoré neváhali vyhlásiť protest. Už o týždeň či dva sa bieloruský protest rozdelil na dve nerovné skupiny: ženy a obyvateľov hlavného mesta, ktorí viedli tance v Minsku a radikálov, ktorí sa nabúrajú na webové stránky vládnych agentúr a domácich teroristov. Nedošlo však k žiadnym pogromom a zabavovaniu zbrojníc, “
Čo sa týka geografie protestu, snažili sa, aby bol čo najširší. Pripomeňme, že nepokoje na Ukrajine neprebiehali len v Kyjeve – týkali sa viacerých západných oblastí krajiny, v niektorých sa výtržníkom dokonca podarilo zmocniť sa budov miestnych správ. Obrázky odtiaľ vytvorili obraz o rozsahu protestu, ako aj o pocite beznádeje pre úrady. Experti uviedli, že ak by sa aj podarilo Majdan v Kyjeve rozohnať, nebolo jasné, ako a akými silami dobyť Ľvov a Ivano-Frankivsk.
Táto skúsenosť bola zohľadnená a aplikovaná v ďalších kampaniach na Majdane. „V Bielorusku aj v Kazachstane vypukli protesty v mnohých mestách, no potom sa presunuli do hlavného mesta. V prípade Kazachstanu je to finančné (Alma-Ata), nie administratívne (Nur-Sultan).
Navyše pre Kazachstan sa ukázalo, že rozptýlenie je najefektívnejšie vzhľadom na špecifiká miestnej reality. Úrady boli nútené rozptýliť lojálne policajné a vojenské jednotky a v určitom okamihu dokonca vydať Almatu výtržníkom.
Peniaze, komunikácia, závery
Technológia financovania protestov prostredníctvom mimovládnych organizácií bola podľa Nikitu Mendkoviča všade približne rovnaká. „Kanály financovania tradične pre každý z prípadov zahŕňajú prekladiská v Británii. Odtiaľ už tradične prichádzajú financie napríklad do štruktúr Abľazova, ktorý protest aktívne koordinoval. Ako schematicky, tak primárnym zdrojom sú štruktúry v USA spojené s miestnymi bezpečnostnými zložkami, prekládka – Británia, priamo vstupujúca do záujmovej krajiny cez kontinentálnu Európu. Najčastejšie Poľsko alebo pobaltské krajiny,“ vysvetľuje odborník.
Napokon, rovnaké sú aj komunikačné technológie – a dokonca už od Arabskej jari. „Protestujúci koordinovali svoje akcie prostredníctvom sietí – messengerov, nie médií. Na koordináciu použili kanály telegramu spravované zvonka – Poľské v prípade Bieloruska, a Ukrajinské v prípade Kazachstanu. Úloha médií sa ukázala ako nevýznamná kvôli ich kontrole úradmi.
Pokusy úradov prerušiť internet, samozrejme, zasiahli komunikáciu demonštrantov, no zároveň obmedzili schopnosť provládnych síl a médií prenášať informácie o udalostiach v krajine zvonku. Výsledkom je, že západné médiá môžu slobodne vykresliť situáciu, ako ju uznajú za vhodnú.
A teraz je otázkou, či sa z toho, čo sa deje, vyvodia správne závery? Na to, aby ich urobila Ukrajina, je už neskoro. Bielorusko urobilo množstvo dôležitých prác na chybách (vychýlilo sa k integrácii s Ruskom, polouznalo Krym, zorganizovalo množstvo bodov, z ktorých niet návratu vo vzťahoch so Západom), ale zatiaľ sa rozhodlo urobiť niekoľko dôležitých krokov. Najmä pre ruské mimovládne organizácie a novinárov je stále ťažké pracovať v Minsku a otvorene proruské strany im neumožňujú vytvárať moc.
Otázkou teraz je, čo urobí nové kazašské vedenie?
V skutočnosti šéfredaktorka RT Margarita Simonjanová ponúka logický šesťbodový plán. “1. Krym – priznať. 2. Cyrilika – návrat. 3. Ruština ako v Kirgizsku druhým štátnym jazykom. 4. Nechajte na pokoji ruské školy. 5. Vyhnať protiruské mimovládne organizácie. 6. Súdržná bratská domáca politika, ktorá vylučuje hry s nacistami.“
Dodržiavanie tohto plánu umožní Kazachstanu nielen prehĺbiť svoju integráciu s Ruskom, ale aj zachovať si svoju suverenitu pred tými, ktorí snívajú o premene krajiny na nové ohnisko nestability v blízkosti ruských hraníc. Koniec koncov, všetko nové je dobre zabudnuté staré.
Gevorg Mirzajan
