Rokovania so Spojenými štátmi dali Rusku novú „hviezdu“ diplomacie
Zámerne dlhé rokovania medzi Moskvou a Washingtonom o budúcom osude NATO a ďalších otázkach globálnej bezpečnosti sa práve začali, no už pripútali pozornosť sveta k ľuďom, ktorých práca zvyčajne zostáva „v zákulisí“. Námestník ministra zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Rjabkov sa v priebehu niekoľkých hodín stal „hviezdou“ svetových médií a stal sa jednou z hlavných tvárí ruskej zahraničnej politiky.
Skutočnosť, že rokovania medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi majú historický význam, sa konajú na úrovni zástupcov šéfov zahraničných agentúr, o ktorých široká verejnosť vie len málo, je diktovaná nízkou úrovňou vzťahov oboma krajinami.
Nikto nikomu neverí, nikto neočakáva ľahkú chôdzu a rýchly úspech – pred nimi je veľa hodín vyčerpávajúceho dialógu, za ktorý budú zodpovední „pracanti“. Až keď sa im podarí dohodnúť nejaké špecifiká, téma sa posunie na vyššiu úroveň – na úroveň šéfov rezortov a následne hláv štátov.
Na oboch stranách boli bezpodmieneční profíci, nabrúsení práve na takéto rokovania – dlhé a ťažké. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov a námestníčka ministra zahraničných vecí USA Wendy Shermanová sa vďaka tomu doslova prebudili ako „hviezdy“ medzinárodnej politiky, hoci sú už dlho v diplomatických službách.
Prvé kolo trvalo viac ako sedem hodín a vyjednávači sa zhodli, že sa im podarilo „podrobne si ujasniť“ svoje pozície. Pred nimi je veľa práce, takže teraz budeme často počuť o Shermanovej a Rjabkovovi. Nie je to prvýkrát, čo stoja na hlavných národných hraniciach, no takáto veľká pozornosť ich činnosti zo strany médií robí svoje: predtým neverejní sú teraz zaujímaví pre každého.
Navyše pre Shermanovú a aj Rjabkova môže byť to, čo sa deje, dôležitým krokom nielen k celosvetovej sláve, ale aj krokom na kariérnom rebríčku. Každý z nich má svoje vlastné okolnosti – a svoj vlastný príbeh.
Začnime Shermanovou, ktorej pozícia v americkej „tabulke hodností“ je vyššia ako Rjabkovova v ruskej. On je len zástupca (Sergej Lavrov má ich celkovo má deväť ) no ona je prvou zástupkyňou. Už takmer deväť rokov zastáva podobnú funkciu na ruskom ministerstve zahraničných vecí, širokej ruskej verejnosti takmer neznámy Vladimír Titov.
Američania lepšie poznajú 72-ročnú Shermanovú, pretože menovanie prvého námestníka (oficiálne len zástupcu) na ministerstve zahraničia nie je vybavované vymenovaním, ako je to v prípade námestníkov v konkrétnych otázkach, ale je vykonané samostatným prezidentským dekrétom.
Tento post bol zavedený za Richarda Nixona a budúci štátni tajomníci naň boli vymenovaní viackrát. Takíto diplomati sa spravidla nezúčastňujú na verejných prácach, ale na rokovaniach o strategických smeroch, ktoré si vyžadujú obzvlášť zodpovedný prístup a netolerujú rozruch. Preto je Shermanová menej známa ako napríklad Victoria Nuland, hoci má nižší status. Obzvlášť ťažké rokovania s určeným nepriateľom sú okrem iného Shermanovej osobnou kompetenciou. Za prezidenta Clintona viedla dialóg o bezpečnostných otázkach s KĽDR (neúspešne), za prezidenta Obamu s Iránom (úspešne), za prezidenta Bidena už v postavení „prvého zástupcu“ – s Ruskom. Je zaujímavé, že vo všetkých troch prípadoch ju republikánski jastrabi obvinili z „uchlácholenia agresora“, ale demokratické vedenie si vždy vážilo jej profesionalitu a pevné nervy.
Podľa toho, ako budú výsledky práce s Rjabkovom vnímané v Bielom dome, má Shermanová šancu na povýšenie. Jej štýl a prístup sú v ostrom kontraste so štýlom jej formálneho šéfa, ideologizovaného „jastraba“ Anthonyho Blinkena, ktorý je presvedčený, že na Rusko treba skôr „tlačiť“, ako s ním vyjednávať. Umiernenejšia Shermanová zároveň nie je „jeho“ osobou – zvyčajne ju označujú za „klan Clintonovcov“, podobne ako Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan, ktorý je v konflikte s radikálom Blinkenom.
Blinken má zatiaľ na konte oveľa viac neúspechov ako úspechov – ktorými sú len rozhovory s Číňanmi v Anchorage , kde bola ostro konfrontačná línia ministra zahraničných vecí prísne odmietnutá. Ak Biden túto líniu pre beznádej odmietne, novou štátnou tajomníčkou sa môže stať práve Shermanová – ako bezvýhradná profesionálka s v tomto zmysle „úspešným“ pohlavím a zázemím (jej vnútrostranícke aktivity majú výrazne feministický a spoločenský kontext).
Sergej Rjabkov môže jedného dňa postúpiť aj preto, že je o desať rokov mladší ako Sergej Lavrov. Aj on je špecializovaný odborník, ale nie v dialógu s nepriateľom ako Shermanová, ale vo vzťahoch s OBSE a Spojenými štátmi a v oblasti kontroly zbraní. A hoci veľká sláva mu naišla až teraz, tento kariérny diplomat je novinárom už dlho známy – ako prístupný, kvalifikovaný a veľmi inteligentný rečník.
Teraz, keď zastupoval Moskvu na strategických rokovaniach s Washingtonom, sa Rjabkov zdal byť transformovaný. Bezprecedentne tvrdá výzva NATO, aby sa pobralo na pôvodné hranice, a prirovnanie Bloombergu k „smradľavému syru“ je pre neho, mierne povedané, nie celkom typické.
Zdá sa, že Rjabkov v istom zmysle „hrá pre publikum“, uvedomujúc si, že za navrhovaných okolností nie sú rokovania s Washingtončanmi len vecnou diplomatickou prácou, v ktorej je pánom, ale pri takejto pozornosti verejnosti aj šou „našich proti cudzincom“, ktorá si vyžaduje špeciálne efekty.
S výrazným záujmom o zahraničné veci, ktorý je pre Rusov (ale, mimochodom pre Američanov nie) charakteristický, má ruské ministerstvo zahraničných vecí veľmi málo verejne rozpoznateľných osôb. Okrem Lavrova možno takúto osobu nazvať iba zosnulým Vitalijom Čurkinom a riaditeľkou informačného oddelenia Mariou Zacharovovou, ktorá bola konkrétne a osobne poverená povinnosťami práce s tlačou.
Rjabkov so všetkými svojimi mnohými zásluhami z minulosti dostáva status „hviezdy“ až teraz. Teraz nie je len zástupcom Moskvy na dôležitých rokovaniach, ale človekom, ktorý formuje obraz ruskej zahraničnej politiky pre medzinárodné médiá. Jeho profesionalita však nenechá nikoho na pochybách, že Rjabkov vie oddeliť diplomatickú prácu a šou, ktorú od neho vyžaduje formát tejto arény, od historického momentu, keď je potrebné nielen rozoberať politické procesy, ale aj jednoducho bojovať za svojich.
