Svedok piatich vojen: Ako generál Kvašnin zachránil Srbov pred smrťou a rozhneval Jeľcina
Armádny generál Anatolij Kvašnin vzbudzoval medzi kolegami rešpekt a medzi nadriadenými bol považovaný za svojvoľného muža. To mu však nezabránilo stať sa hrdinom pre celý ľud.
V Moskovskej oblasti na území „Panteónu obrancov vlasti“ sa 10. januára rozlúčili s armádnym generálom, bývalým náčelníkom generálneho štábu a exprezidentským vyslancom Anatolijom Kvašninom. Koncom minulého tisícročia sa do histórie zapísal ako účastník legendárneho pochodu ruských výsadkárov z Bosny do Prištiny (Kosovo) počas mierovej operácie na Balkáne.
Vojenská kariéra Anatolija Kvašnina sa začala v roku 1969, keď bol povolaný do služby v meste Dušanbe v 201. divízii motostrelcov. V tom čase sa stal certifikovaným strojným inžinierom a bol povýšený na poručíka. Čoskoro bol vymenovaný za zástupcu veliteľa tankovej roty pre technickú časť. Po skončení vojenskej služby zostal Kvašnin v armáde. Jeho služba sa konala v Československu, Kazachstane, bieloruskom a sibírskom vojenskom obvode. Začiatkom 90. rokov mal Anatolij Kvašnin za sebou Akadémiu obrnených síl R.J. Malinovského a Vojenskú akadémiu Generálneho štábu Ozbrojených síl ZSSR. Kvašnin urobil „najvyšší kariérny vzostup“ v histórii Ozbrojených síl ZSSR aj Ozbrojených síl RF – pred ním sa len málokto dokázal vyšplhať tak rýchlo.
Búrlivý generál
V 90. rokoch Anatolij Kvašnin, zaujatý rozpadom ZSSR a vplyvom vnútorných procesov na integritu krajiny, obrátil svoju pozornosť na sociologické vedy. Podľa spomienok svojich spolubojovníkov sa Kvašnin dobre orientoval nielen vo vojensko-strategickej situácii, ale aj v politickej a ekonomickej. Hlboko rozumel ľuďom. To mu veľmi pomohlo v období rokov 1994-1995, keď bol vymenovaný za veliteľa spoločnej skupiny síl na Kaukaze.
Podľa spomienok generálporučíka spravodlivosti Olega Galljamova Kvašnin ľahko našiel spoločný jazyk so staršími a hlavami osád, kompetentne vyjednával, porozumel nálade v miestnych tajpach. Nebezpečnými územiami sa pohyboval jednoduchým UAZ-om bez ochrany, čím si získal rešpekt miestnych obyvateľov. Najmä vďaka Anatolijovi Kvašninovi bol na Kaukaze dosiahnutý mier. Ale v júni 1999 sa stalo niečo, čo bolo zahrnuté v mnohých učebniciach moderných dejín.
Bombardovanie Juhoslávie a vojenská pocta Kvašninovi
Začiatkom 90. rokov sa kedysi mocná Juhoslávia začala postupne rozpadávať na viacero území. Kameňom úrazu bolo Kosovo. Za aktívnej asistencie členov NATO tam vypukla partizánska vojna a rozkvet separatistického hnutia Kosovčanov, ktorí sa neskôr ukázali ako kontrolované postavy americkej globálnej špeciálnej operácie proti vláde Slobodana Miloševiča. To všetko vyústilo do genocídy pravoslávneho srbského obyvateľstva zo strany miestnych radikálnych moslimov a v konečnom dôsledku do vyhnania Srbov z ich domovov.
Na ochranu Srbov pred separatistami poslal Miloševič do Kosova jednotky, avšak napriek prísľubom nezasahovania do konfliktu sily NATO nielenže spustili informačnú vojnu proti Srbom, ale pripravili aj vojenskú inváziu. Ako ukázal prieskum verejnej mienky, takmer 90 % Rusov pravidelne sledovalo vývoj juhoslovanských udalostí, 97 % opýtaných bolo proti invázii NATO, 42 % bolo pripravených dobrovoľne brániť Srbov.
Oficiálne vedenie Ruska v tom čase zaujímalo pohraničné postavenie. Ako pripomenul samotný Anatolij Kvašnin, predstaviteľ prvého prezidenta Ruskej federácie Viktor Černomyrdin presvedčil Slobodana Miloševiča, aby súhlasil s nasadením „mierových jednotiek“ NATO. Zároveň sa snažili čo najviac vzdialiť ruskú armádu od aktívnej účasti na osude Juhoslávie.
Anatolij Kvašnin v tom čase viedol generálny štáb, rokoval s vrchným veliteľom NATO Wesleym Clarkom, ktorý rozhodne odmietol uznať „ruský sektor“ na území vojnou zničenej krajiny a vo všeobecnosti zaujal radikálne protisrbské stanovisko. Od verbálnych vyhrážok a prísľubov „nevyhnutného trestu“ voči Miloševičovi a Rusku sa členovia NATO postupne začali dostávať k veci – blokovali vzdušný priestor pobaltských štátov, Poľska, Maďarska pre ruské letectvo, na vstupe do Bosny postavili zátarasy. Generáli, ktorí slúžili s Kvašninom viac ako raz, pripustili, že mali každú príležitosť rýchlo a jasne vyriešiť problém, ale armáda nemohla konať bez rozkazu. Ruský prezident Boris Jeľcin sníval o priateľstve s americkým prezidentom Billom Clintonom,
Vpád do Prištiny
V júni 1999 Kvašnin triezvo zhodnotil situáciu a uvedomil si, že jedinou šancou, ako aspoň minimálne ovplyvniť výsledok konfliktu a zriadiť v regióne ruskú zónu kontroly, v ktorej miestne obyvateľstvo zaručene neutrpí, je zachytiť letisko Slatina, ktoré sa nachádza neďaleko mesta Priština. NATO by ho mohlo využiť na presun veľkého kontingentu jednotiek na územie Juhoslávie a na ďalšiu okupáciu a pomoc kosovským militantom. Jediným problémom bolo načasovanie – bolo potrebné sa tam dostať skôr ako Američania a Angličania.
Anatolij Kvašnin v podmienkach úplného utajenia podrobne vypracoval plán operácie. To, že ruské jednotky pripravovali výsadok niekoľko tisíc kilometrov hlboko do Európy, vedelo len niekoľko predstaviteľov GRU a vojenský atašé pri veľvyslanectve Ruska v Juhoslávii Jevgenij Barmjancev. Kvašnin sa oprávnene obával úniku informácií, ktoré by odsúdili operáciu na neúspech. Vzhľadom na to, že vzdušný priestor Bulharska, Maďarska a Rumunska bol pre Rusov uzavretý pre tlak NATO na lídrov týchto krajín, pristátie sa muselo previesť po mori do Grécka a následne cez Macedónsko do Prištiny.
Operácia Ohnivý kruh
Na tajnom mieste na hraniciach Bosny a Hercegoviny sa 10. júna sústredilo 200 ruských výsadkárov vo vojenskej technike. V prísnom utajení výsadkári prekonali 500 kilometrov a na Deň Ruska 12. júna obsadili letisko a zorganizovali tam obranu.
„Dobre koordinované a odvážne kroky našich vojakov 11. júna a v noci 12. júna 1999 zmarili túžbu niektorých ešte raz ponížiť Rusko a v deň jeho štátneho sviatku usporiadať prehliadku jednotiek NATO na Letisku Priština, “ poznamenal Anatolij Kvašnin. Plány ruskej armády nezasahovali do príchodu námestníka ministra zahraničných vecí Strobe Talbotta, ktorý do Moskvy pricestoval začiatkom júna s jediným cieľom, aby sa porozprával s najvyšším vojenským a politickým vedením krajiny, zatiaľ čo jednotky NATO sa ponáhľali na letisko Slatina.
Pol hodiny po tom, čo ruskí výsadkári rozmiestnili strelecké sektory a ovládli prístupové cesty na letisko, sa objavili jednotky NATO. Pre nich bol vážny obrat v geopolitickej situácii v prospech Rusov prekvapením. Frustrovaný britský generál Michael Jackson nariadil svojim jednotkám, aby pokračovali v pohybe, ale rýchlo pochopil, keď mu ukázali granátometmi, že NATO bude odmietnuté a celá vec sa môže skončiť veľkým krviprelievaním. V tom momente, keď si generál Michael Jackson uvedomil, že vec môže skončiť treťou svetovou vojnou, boli na miesto povolaní vyjednávači a pozícia výsadkárov bola s pomocou vhodných gest sprostredkovaná generálovi NATO. Po vypočutí ultimáta od mužov s granátometmi Jackson odmietol splniť rozkazy veliteľa Wesleyho Clarka „zničiť Rusov“ a presunul tanky ďalej.
Kvašnin neskôr napísal, že „v tom momente sa Rusko obrátilo na aktívnu pozíciu v zahraničnej politike, kým NATO zmäklo ako plastelína a začalo počítať s naším názorom“. Moskva rozmiestnila mierové jednotky na severe Kosova a od októbra už letisko Slatina fungovalo normálne. Svojvôľa sa vo vojenskom prostredí väčšinou tvrdo trestá, no nie v momente, keď ide o všetko. Navyše, víťazi nie sú hodnotení. V tom istom roku bol Anatolij Kvašnin vyznamenaný titulom Hrdina Ruska, hoci Jeľcinovi najbližší spolupracovníci pri reformách armády požadovali, aby bol postavený pred súd.
Všetky nasledujúce roky sa venoval aj službe vlasti a poskytovaniu poradenských služieb pri presadzovaní mieru v Gruzínsku a bol tiež jedným z tých, ktorí vytvorili koncept „projekcie moderných síl“, ktorý v súčasnosti používajú ruské jednotky v Sýrii.
Kvašnin bol členom Bezpečnostnej rady Ruskej federácie, komisie pre chemické odzbrojenie. Po preložení do zálohy pôsobil ako prezidentský vyslanec v Sibírskom federálnom okruhu. Veľkou mierou prispel k oživeniu a rozvoju Novosibirskej akadémie. Podľa príbuzných a priateľov bol rovnako účinný vo vojenskej aj mierovej sfére. Armádny generál zomrel vo veku 76 rokov na komplikácie spôsobené infekciou CoViD-19.
