Špiónov Rosenbergovcov odhalila len náhoda
Pred 71 rokmi, 6. marca 1951 sa v USA začal súdny proces, ktorý sa stal symbolom studenej vojny. Bol to súd nad manželmi Rosenbergovcami, ktorí na čele celej svojej špiónskej skupiny prezradili Sovietskemu zväzu tajomstvá americkej atómovej bomby. Aká náhoda pomohla americkej kontrarozviedke odhaliť ich a prečo sa dnes proces nad nimi v USA príliš nespomína? Aj keď ide o jediných civilistov, ktorí boli v USA popravení za špionáž.
Veľká časť materiálov okolo činu Rosenbergovcov je odtajnená, rovnako ako aj v súčasnom Rusku dodnes populárne osoby sovietskeho štátu, zapojené do tejto špionáže (napr. veliteľ zahraničnej rozviedky NKVD Pavel Sudoplatov a Aleksandr Feklisov, ktorý riadil spravodajské informácie J. Rosenberga).
O pôvode špiónov
Julius Rosenberg sa narodil v New Yorku v rodine ruských židovských vysťahovalcov. Spočiatku sa chcel stať rabínom, no zmenil to a stal sa elektronickým technikom. V roku 1940 začal pracovať vo vedecko-výskumnom ústave amerických spojovacích vojsk. A keďže v 30-tych rokoch minulého storočia boli marxistické názory módne, mnohým sa Sovietsky zväz javil ako túžobná rozprávková krajina. Mladý technik začína navštevovať „Ligu mladých komunistov“, kde sa zoznamuje s budúcou manželkou Ethel Greenglassovou. Ani Ethel si nesplnila detský sen, spievať a vystupovať na Broadway, a stala sa obyčajnou sekretárkou.
V roku 1942 si mladý pár všimol sovietsky rozviedčik Semjon Semjonov (Samuil Taubman), ktorý bol aj talentovaným fyzikom a jedným zo zakladateľov sovietskej vedecko-technickej rozviedky.
Semjon Markovič Semjonov bol postava unikátna. Pochádzal z chudobnej židovskej rodiny v Odese, do NKVD sa dostal cez komsomolskú organizáciu. Do USA sa dostal úplne legálne: študoval vo významnom Massachusettskom technologickom inštitúte, stal sa magistrom technických vied a bol ustanovený do funkcie staršieho technika v americkej obchodnej organizácii. To mu umožňovalo voľne cestovať po celej krajine pod zámienkou nákupu zariadení.
K roku 1942 už Semjonov s jeho ľuďmi riadil sieť z 28 agentov, pričom 22 z nich kuríroval osobne (o zvyšných sa staral Gajko Ovakimjan). 11 agentov dodávalo údaje o chémii a bakteriológii, šiesti o rádiovom vybavení, piati o letectve.
Na základe osobnej úlohy od vedúceho sovietskej rozviedky Pavla Fitina, Semjonov získal a do ZSSR dopravil prvý kmeň penicilínu, ktorý sa vtedy považoval za strategický vojenský materiál. Bol tiež prvým, kto zistil, že Enrico Fermi v metalurgickom laboratóriu Chicagskej univerzity uskutočnil prvú reťazovú reakciu. Semjonovovi to vtedy prezradil Fermiho kamarát Bruno Pontecorvo, ktorý neskôr utiekol do ZSSR.
Semjonov ľahko zverboval Juliusa Rosenberga. Jedným z jeho argumentov bolo, že spojenci sa cez vojnu nedelili so ZSSR o dôležité informácie. Časom tento dôvod použil na zverbovanie svojho švagra, Ethelinho brata, Davida Greenglassa.
V roku 1944 Semjonov zacítil, že je sledovaný a evakuoval sa do ZSSR. Rosenbergovci a ich vlastná sieť prešli pod kuratelu Aleksandra Feklisova. A práve Feklisov je dnes považovaný za hlavného kurátora „atómového projektu“ sovietskej rozviedky.
Semjonovov osud bol tragický. Poslaný bol do Paríža, kde získal množstvá rôznych vedeckých materiálov – od výskumov inštitútu Louisa Pasteura až po letecké technológie. Lenže tým, že dlho pobýval za hranicami, odtrhol sa od sovietskych reálií. Poskytujúc Moskve obrovskú masu materiálov o kybernetike, nevedel, že tá bola vyhlásená za „ložnú vedu“. Vo výsledku dostal pokarhanie a bol stiahnutý do Moskvy. Tam sa dostal do osídiel „boja s kozmopolitmi“ a po niekoľkých udaniach bol podplukovník rozviedky uvoľnený z Ministerstva štátnej bezpečnosti ZSSR bez práva na dôchodok.
Semjon Markovič sa ocitol bez existenčných prostriedkov. Prepustenie z bezpečnostných orgánov ZSSR nie kvôli výsluhe, či vlastnému želaniu, znamenalo ďalej žiť so škvrnou v dokladoch…, čiže takého človeka vzali do práce maximálne za hasiča v textilnej fabrike (vtedy morálne nie príliš cenené povolanie). A tak sa mu skladali na živobytie kolegovia z rozviedky. Nakoniec mu s veľkými obťiažami pomohli k pozícii prekladateľa vedecko-technickej literatúry vo vydavateľstve Progress. Až v roku 1972 na pokyn M. Andropova vrátili Semjonovi Markovičovi hodnosť podplukovník vo výslužbe a určili mu dôchodok 120 rubľov. Zomrel v roku 1986.
Efektivita vlastnej špiónskej siete
V roku 1945 Juliusa Rosenberga prepustili z armádneho vedecko-výskumného ústavu, pretože americkej rozviedke nakoniec došlo, že aktívne pôsobil v komunistických bunkách. On však dovtedy stihol vytvoriť vlastnú agentúrnu sieť, ktorej členmi boli okrem Davida Greenglassa aj Joel Barr, William Perl, Alfred Sarant a Morton Sobell.
Feklisov vo svojich spomienkach tvrdí, že Rosenberg mu odovzdal tisíce dokumentov so stupňom „tajné“ a „prísne tajné“ a raz že mu priniesol aj kompletnú bezkontaktnú rozbušku. Tie boli predurčené pre rakety PVO. Zaujímavé je, že Rosenberg v tom čase už nemal prístup k tajným informáciám, on len akumuloval prácu svojej agentúry. Niektoré získané materiály boli vskutku neoceniteľné.
Napríklad, Morton Sobell pracoval ako hlavný technik „General Electric“ a viedol vedecko-výskumnú skupinu rádiolokátorov centimetrovej vlnovej dĺžky. Feklisovovi odovzdal 40 vedecko-výskumných prác, ktoré mali spoločne vyše tisíc strán. Poskytol aj prvé údaje o navádzacích systémoch rakiet – nosičoch atómových zbraní.
Sobella zatkla FBI v Mexiku (v podstate ho odtiaľ uniesla) a na procese s Rosenbergovými bol tretím obvineným. Vinu si priznal, spolupracoval s vyšetrovateľmi a dostal 30 rokov basy. Odsedel si takmer 19 rokov v Alcatraze a vyšiel na slobodu v roku 1969. Zopár krát navštívil ZSSR i NDR, kde ho vítali ako čestného hosťa. Dodnes žije, má 104 rokov, a býva v dome seniorov, no podľa rečí už málokoho spoznáva. Posledný zrozumiteľný rozhovor poskytol v roku 2010.
V USA je Morton Sobell, ako objekt výskumu, omnoho populárnejší ako samotní Rosenbergovci. Ide totiž o to, že pre americkú spoločnosť nebol rozhodujúci samotný fakt špionáže a jeho detektívne detaily, ale motívy – prečo organizovaná skupina komunistov-židov zradila americký sen. Proces s Rosenergovcami sa konal v období mccarthizmu a perzekúcií komunistov, preto spoločnosť veľmi zaujímali ich motívy.
Ideologické odôvodnenie špionáže
Rosenbergovci si vinu nepriznávali, s vyšetrovateľmi nespolupracovali a všetci ostatní v procese ako jeden hlas opakovali formuláciu, ktorú vymyslel Semjonov: spojenci sa mali počas vojny čestne deliť o informácie so ZSSR. A po skončení vojny, že bolo treba dodržiavať vojensko-technickú paritu, pretože inak sa svet zrúti do záhuby. Takýto morálny postoj vyzeral presvedčivo i príťažlivo.
Prokurátor Roy Cohn tvrdil, že všetko je to spôsobené dielom Marxa, Engelsa a Stalina, obvinení, že sú ideoví a nie situační nepriatelia a preto si zľutovanie nezaslúžia. Okrem toho sa podľa obžaloby Rosenbergovci a ich skupina riadili „vernosťou ZSSR“, čo označovalo ich nezlučiteľnosť s USA a americkými hodnotami. Aj preto sa diskusie o motívoch (ako aj stupeň zapojenia do špionáže Ethel Rosenbergovej) vedú dodnes. Diskusia už dávno prerástla konkrétnosti a v USA sa stala akademickým sporom na tému vlastenectva a ideovosti.
S Mortonom Sobellom bolo všetko jasné od samého počiatku. Takých, ako Sobell, v USA nazývali „Red diaper babies“ (Deti z červenej plienky). Možno toho príčinou boli jeho rodičia, ktorí boli presvedčenými komunistickými fanatikmi so silnou ľavicovo-trockistickou úchylkou. Keď sa malý Morton hral vo svojej izbe, v susednej jeho matka mala schôdzu so svojimi „súdruhmi“. Keď Morton navštevoval inštitút, jeho otec, brooklynský židovský lekárnik, zásoboval jeho partiu bezplatnými prezervatívmi. Jeden jeho strýko organizoval v horách letný tábor pre mladých komunistov a druhý bol tajným kuriérom, prevážajúcim hlásenia zo straníckych buniek v New Yorku do Moskvy.
Morton Sobell sa ako komunista už narodil. Vznikla otázka: ako sa človek s takýmito danosťami mohol stať vedúcim supertajného laboratória v General Electric?
Ďalším zo základných informačných zdrojov Rosenberga bol jeho švagor David Greenglass, ktorý pracoval ako strojný zámočník v atómovom objekte v Los Alamos. Z tohto najtajnejšieho objektu povynášal všetko čo tam nebolo pripevnené.
Na súde Greenglass svedčil proti svojej sestre a švagrovi a jeho svedectvá sa stali dobre, že nie najhlavnejšími dôkazmi. Podľa všetkého išlo o súčasť dohody. Greenglass svedčil výmenou za imunitu pre manželku Ruth. Na záver dostal 10 rokov a na slobodu vyšiel v roku 1960. Ruth Greenglassová sa vôbec vyhla trestu.
Otázka motivácie správania Davida Greenglassa nebola posudzovaná. On i prokurátor Cohn tvrdili, že ho zverbovali Rosenbergovci, čo z nich od samého počiatku robilo diablov z pekla (veď dokonca aj príbuzného zviedli). No a to, že manželia Greenglassovci úplne samostatne navštevovali schôdze mládežníckych komunistických buniek, to sa ani len nespomenulo.
So samotným Feklisovom sa Julius Rosenberg stretol okolo 40 až 50 krát. Okrem Feklisova bol v spojení s ďalšími agentmi rezidentúry: Anatolijom Jackovom, manželmi Cohenovcami. Istý čas ich kuríroval nelegálny agent Viliam Fišer (známy ako Abel).
Prezradenie
Existujú dve navzájom sa vylučujúce verzie prezradenia. Americká strana trvá na tom, že odhalila celú reťaz, vrátane Angličana Klausa Fuchsa, pomocou projektu „Wenona“, čo bolo supertajné laboratórium, zaoberajúce sa zachytávaním a dešifrovkou sovietskych rádiových správ. Údaje Wenony nebolo možné posudzovať v súde, pretože právne boli mizivé, navyše o existencii Wenony sa vôbec nemalo vedieť.
Vo všetkých krajinách je to pri špiónskych procesoch vážny právny problém: časť dôkaznej základne (a niekedy aj všetky dôkazy) je tajná, alebo sú tajné zdroje, či metodológia ich získania. Výsledkom toho býva, že žalujúca strana vyzerá zvláštne, pretože je nútená verejne využiť len časť dôkazov alebo vôbec tvrdiť „verte mi na slovo“.
Hovorí sa, že práve z tohto dôvodu vnikli u žalobcov problémy s dôkaznou situáciou, no prokurátor Roy Cohn tieto údaje tajne ukázal sudcovi Irwingovi Kaufmanovi, čím te ustrnul. A práve to rozhodlo o osude Ethel Rosenbergovej, ktorú spočiatku nechceli popraviť (išlo o matku dvoch detí, ktorá neukradla žiadne tajomstvá), no sudca Kaufman povedal: „Ona je horšia ako Julius. Je múdrejšia ako on. To ona všetko vymyslela.“
Reťaz bola nasledovná. V Londýne zatýkajú Klausa Fuchsa, ktorému predjavia fotografie podozrivých z počtu tých, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzali na háčiku FBI od 1940-tych rokov. Len tak ich ukazujú: čo ak náhodou niekoho spozná? Fuchs spoznáva Harryho Golda (narodený ako Henrich Golognickij, pochádzajúci z rodiny haličských židov, presťahujúcich sa spočiatku do Švajčiarska a potom, pred 1. sv. vojnou do Štátov), ktorý bol kuriérom a odovzdával agentom sovietskej tozviedky jeho materiály. FBI Golda podozrievala od roku 1946. Golda zatkli a on vydá Greenglassa (Gold dostal 30 rokov basy, no vyjde z nej v roku 1965 za dobré správanie, pracovať bude ako patológ anatóm v prestížnej nemocnici v New Yorku a čoskoro umiera na zvláštny srdcový záchvat.). A David Greenglas výmenou za imunitu svojej manželky okamžite prezradí každého, koho poznal, počnúc rodnou sestrou Ethel.
Pozornosť priťahuje aj to, že Pavel Sudoplatov sa spočiatku pokojne staval k otázke zatknutia Rosenbergových, pretože tí konali ako samostatná skupina mimo spojenia s inými spravodajskými sieťami. Ich zatknutie bolo síce smutné, no pre celý projekt nebolo tragické. Konkrétne Harry Gold sa nijako nekrížil s Rosenbergovcami, dokonca ani nevedel o ich existencii, okrem jedného nešťastného prípadu.
David Greenglass pripravil pre Moskvu už v lete 1945 (čiže nie dlho do prvého nasadenia atómovej bomby) správu o režime práce priepustných brán na objektoch v Los Alamos. Lenže sovietsky kuriér nedokázal z nejakého dôvodu prísť na stretnutie, a rezident Leonid Kvasnikov, jedna z legiend sovietskej rozviedky, vydal pokyn (schválený centrom) poslať na stretnutie s Greengassom Haryho Golda, ktorý sa dovtedy nikdy nestretol so skupinou Rosenberga. Bol tým porušený jeden z nahlavnejších princípov agentúrnej rozviedky: členovia jednej skupiny rozviedky sa nesmú v žiadnom prípade spoznať s druhou a ani ich cesty sa nikdy nesmú prekrížiť. Ak by nebolo tohto náhodného stretnutia Golda a Greenglassa v roku 1945, tak na Goldovi by sa zastavila celá reťaz odhalení a zatknutí.
Neskôr vo svojich spomienkach Sudoplatov skritizoval aj predchádzajúceho rezidenta Ministerstva štátnej bezpečnosti v USA Aleksandra Paňjuškina za to, že v roku 1948 vydal pokyn na obnovenie zamrznutého spojenia s Goldom, ktorého už sledovala FBI. Fotografia Golda sa tým dostala na opoznanie k Fuchsovi v rámci celého archívu FBI. Čiže jeden náhodný detail stiahol za sebou druhý.
Okolo procesu s Rosenbergovcami sa rozpútali celé propagandistické orgie. Proces bol od samého počiatku mimoriadne spolitizovaný práve kvôli sporom o motívoch obvinených. Obvinenie osobitne tlačilo na ideové pozadie prípadu. Celkovo vzaté, dokonca aj samotné zatknutie Rosenbergovcov sa stalo veľkou chybou z uhla pohľadu kontrašpionážnej praxe. Omnoho praktickejšie by bolo ponechať všetko tak, ako to je, neustále to sledovať a časom zatknúť celú reťaz. A čo by to prinieslo? Takto by sa bolo dalo už v roku 1950 odhaliť Fišera-Abela (odhalený bol až v roku 1957), no Američania sa rozhodli pre usporiadanie politického šou.
V Sovietskom zväze odvetili symetricky. Pravda, v Moskve osobitne podtrhovali fakt, že všetci obvinení sú Židia a prezentovali proces s Rosenbergovcami ako prejav štátneho antisemitizmu v USA. Akcent na národnosť obvinených mal neutralizovať antikomunistický pátos obvinených.
Čiastočne sa to aj podarilo. Na obhajobu Rosenbergovcov (osobitne na obhajobu Ethel, ktorej vina sa zdala byť neočividnou) sa postavili všetci: od rímskeho pápeža Pia XII do Alberta Einsteina, Jean-Paula Sartra i Thomasa Mana. No v samotných USA sa „židovská téma“ nechytala. Veď aj prokurátor Roy Cohn a sudca Irwing Kaufman boli židia a za Rosenbergovcov sa nepostavila ani jedna židovská obec. V USA boli všetci zhrození práve ideologicky: zradou americkej vlasti kvôli komunistickým ideálom.
Poprava
Julius a Ethel Rosenbergovci boli popravení v sobotu 19. júna 1953 na elektrickom kresle. Zaujímavosťou je, že advokát žiadal o iný termín, aby sa to neudialo cez šabat (židovský deň odpočinku), no neuspel. Julius zomrel pomerne rýchlo, Ethel zomierala asi osem minút. Prúd do nej púšťali dodatočne až jej z hlavy vyšiel dym.
Vladimír Mikunda
