K 89. výročiu nástupu Hitlera k moci. Prečo zaň ľudia hlasovali?
Adolf Hitler sa chopil moci 30. januára 1933, keď vo voľbách do Ríšskeho snemu v júli 1932 získala jeho NSDAP 37,4 % hlasov, v novembri 1932 vyše 33 % hlasov a stala sa najsilnejšou parlamentnou stranou v Nemecku. O šesť rokov Hitler rozpúta 2. svetovú vojnu a o ďalších šesť je v nej porazený.
Ak sa chceme objektívne pozerať na dejiny, musíme priznať, že Hitler sa dostal k moci využitím vtedy aj dnes rovnako platných demokratických pravidiel.
Začala to porážka vo Veľkej vojne
Nemci museli v roku 1918 víťazným veľmociam písomne potvrdiť a celému svetu oznámiť, že táto vojna bola rozpútaná len z ich viny. V dôsledku toho im boli odobraté africké kolónie, víťazným štátom museli odstúpiť veľké územia v Európe a súhlasiť, že sú zodpovední za všetky vojnové škody. A teda, nahradiť ich.
Pravicové skupiny, na čele s nacistami, od začiatku uskutočňovali kampaň za zrušenie Versailleského systému (výsledok sústavy zmlúv podpísaných v rámci Parížskej mierovej konferencie po 1. sv. vojne.). Svojim spoluobčanom tvrdili, že je to boj proti diktátu sveta.
Nálada nemeckého obyvateľstva a jeho životné podmienky sa vďaka opatreniam Versailleskému systému začali prudko zhoršovať, nemecká vláda musela v roku 1923 čiastočne pozastaviť reparačné platby.
Francúzsko si zmyslelo, že Nemecko to robí len kvôli snahe vyhnúť sa výplatám a tak jeho armáda spolu s belgickou vpochodovali do Porýnia, hlavného centra nemeckého uhoľného a metalurgického priemyslu a ovládli ho. Hospodárstvo Nemecka sa tým zrútilo, čo sa prejavilo hyperinfláciou. V roku 1914 stál 1 USD 4,2 DM, k roku 1923 to bolo už 4,2 bilióna nemeckých mariek.
Keďže peniaze stratili hodnotu, ľudia začali hladovať a za svoju prácu žiadali výplatu mzdy v potravinách. Okrem toho sa v roku 1923 strojnásobila emigrácia, vyrástol počet samovrážd…
K moci vykročil nielen Adolf Hitler
Nacisti neboli jediní, ktorých strana začala v tom čase rásť. Rovnako mocneli aj idey komunizmu, hoci im verilo len niečo nad 12 % obyvateľstva. Zvyšok sa obával nástupu boľševizmu. Nacisti využili tento strach a dosiahli, že tí Nemci, ktorí sa obávali komunistov, začali sa utiekať k nim.
V roku 1924 bola nemecká vláda prichytená pri podplácaní. Sociálnodemokratická strana dala milióny dolárov holandským finančníkom bratom Barmatovcom, ktorí sľúbili, že ich zveľadia (valutovými špekuláciami). Lenže ich investičná kampaň krachla a nemecká vláda stratila milióny.
Ľudia to nenechali len tak a začali klásť otázky. Odpoveď prinieslo vyšetrovanie Ríšskej komisie. Ukázalo sa, že vtedy už bývalý kancelár Gustav Bauer roky dostával od Barmatovcov úplatky. Nacisti si na tom urobili reklamu. Keďže Barmatovci boli Židia, nacistické noviny sa naplnili karikatúrami na skorumpovaných židovských podnikateľov. Ušlo sa aj sociálnym demokratom, ktorých noviny vykreslili ako vinníkov korupcie i ako židovských lokajov. (Wikipedia uvádza, že Julius Barmat bol ruský Žid s „menej ako dokonalým charakterom“.)
Antisemitizmus existoval v Nemecku aj pred Hitlerom. Lenže v tom čase, ako väčšina Nemcov zbankrotovala, Židia žili ako privilegovaná a skorumpovaná vrstva. A hoci tvorili len 1 % nemeckého obyvateľstva, mali 16-percentné zastúpenie medzi advokátmi, 10-percentné medzi lekármi a 5-percentné medzi novinármi a spisovateľmi. Boli to teda ľudia, ktorí mali peniaze, kým iní hladovali. A tak sa Nemci začali domnievať, že za rastúcimi komunistickými náladami stoja práve Židia a že v budúcnosti sa im stanú hrozbou.
Antisemitizmus tým dostal nový podnet. Takmer každá politická strana začala používať antisemitské heslá vo svojich kampaniach. Hotely začali odmietať Židov, kňazi začali kritizovať judaizmus vo svojich kázňach…
Na čelo tohto útoku sa postavili nacisti. Sľubovali, že zoberú pod kontrolu židovské obchody a tým znížia výdaje pre chudobných. Vytvorili tiež organizáciu, ktorá podporovala nemeckých lekárov. Nacisti sľúbili vytlačiť z pracovných miest Židov a uvoľnené miesta odovzdať nemeckým pracujúcim. To mnohí Nemci ocenili.
9. novembra 1923 sa v Mníchove udial tzv. pivný puč (alebo pivnicový). Napriek tomu, že krachol, určité politické ciele predsa len dosiahol. Hitler sa však dostal do väzenia, kde nadiktoval svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala nazývať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Z väzenia bol prepustený 20. 12. 1924 za dobré správanie, čiže odsedel si v ňom menej ako 9 mesiacov. Lenže práve v tom čase si uvedomil, že na to, aby dosiahol politické víťazstvo, musí si nakloniť nielen široké vrstvy obyvateľstva, ale získať aj záruky čo najväčšieho počtu finančných a priemyselných magnátov.
29. októbra 1929 sa rozpútala kríza na newyorskej burze. Fondový trh USA krachol, čo pocítili mnohé štáty. Nemecko bolo dokaličené, jeho priemysel klesol na 58 % predchádzajúcich úrovní, nezamestnanosť vyletela do nebies. Ku koncu roku 1929 bolo nezamestnaných 1,5 milióna Nemcov. K roku 1933 to bolo už 6 miliónov.
Hitler bol nadšený. V podmienkach kolapsu hospodárstva začal nemecký národ pochybovať, že sociálnodemokratická vláda dosiahne úspech. Povedal: „Nikdy v živote som nemal takú dobrú náladu a vnútornú pohodu, ako v tie dni, pretože až surová realita otvorila oči mnohým Nemcom.“
Čoskoro po začiatku Veľkej krízy sa sociálnodemokratická strana stala agresívnou. A keďže to bola vláda menšiny, nemohla prijímať žiadne riešenia bez podpory iných strán. Sociálni demokrati však našli okľuku. Článok 48 nemeckej ústavy umožnil kancelárovi prijímať mimoriadne rozhodnutia bez dodržania demokratického procesu.
Sociálni demokrati to hneď využili pri zostavení rozpočtu bez schválenia parlamentom, za čo ich líder socialistov doktor Rudolf Breitscheid nazval skrytou diktatúrou.
Voľby pripadli na rok 1930. Sociálni demokrati dúfali, že v nich získajú väčšinu, aby už nemuseli zneužívať článok 48. Lenže prerátali sa. Propagačne ich tromfli nacisti, ktorí agitovali ako o dušu a ich podpora vyletela do nebies. Kým vo voľbách v roku 1928 získali v parlamente len 2,6 percenta hlasov a teda 12 kresiel (zo 491), v roku 1930 to bolo už 18,25 % hlasov a 107 kresiel. Nacistom tak dva roky stačili na to, aby sa z marginálnej strany stali hlavnou silou opozície.
Sociálna demokracia však zase nedosiahla väčšinu a na prijímanie riešení opäť používala článok 48 nemeckej ústavy. Čo nemeckej ekonomike naozaj nepomáhalo.
V júli roku 1932 sa konali ďalšie voľby. Nemecký národ šiel do nich unavený od korupcie a zahlasoval za nacistov, ktorí získali vyše 37 percent voličov, čo bolo vyše 13 miliónov Nemcov. A tak sa tí, ktorých predtým považovali za skupinu radikálnych extrémistov, stali vládnucou stranou Nemecka.
V novembri 1932 Nemci opäť hlasovali, podpora NSDAP trochu poklesla, dostala niečo nad 33 percent hlasov. No politická a hospodárska paralýza už dláždila Hitlerovi cestu k moci. Dosiahol ju 30. januára 1933, kedy ho prezident Paul von Hindenburg vymenoval za nemeckého kancelára.
Ďalšie voľby v Nemecku sa konali v marci 1933 a v nich už NSDAP úplne dominovala so ziskom takmer 44 percent hlasov, hoci na úplnú dominanciu jej to nestačilo. Diktátorské právomoci jej pomohli presadiť spoluvládnuce pravicové strany. Aj preto sa novembrové voľby v roku1933 konali už v plnej réžii NSDAP.
Vladimír Mikunda
