Apačské vojny proti Američanom 1. časť
USA, 21. januára 2022 (AM) – Apači a ich reputácia vo svete
Azda každý na Slovensku pozná apačského náčelníka Winnetua, jeho bieleho brata Old Shatterhanda a príbehy z Divokého západu, ktorých autorom je nemecký spisovateľ Karl May. Ten síce nikdy v USA nebol a jediného Apača vo svojom živote videl v Nemecku, keď do Nemecka zavítal cirkus Buffalo Billa so svojím estrádnym programom, v ktorom vystupovali Indiáni aj kovboji, poznal však z kníh, dobovej tlače a cestopisov reputáciu Apačov ako nemilosrdných a skúsených bojovníkov. Povesť Apačov bola tak veľká, že vo Francúzsku dokonca v 2. polovici 19.storočia sa začali cielene označovať ako „Apači“ členovia najtvrdšieho parížskeho podsvetia.
Skutoční Apači boli teda na míle vzdialení od podoby ušľachtilých bojovníkov, v akej ich predstavoval Karl May. Vo vojne s Američanmi, ktorí sa vo vzťahu k Indiánom neštítili žiadnej podlosti a zákernosti a cieľavedome vraždili aj indiánske ženy a deti, málopočetní Apači ťahali samozrejme za kratší koniec, oplácali však Američanom ich brutalitu rovnakou mincou.
Apačskí bojovníci v rámci reciprocity po masakroch apačského obyvateľstva začali ako odvetu vraždiť aj ženy a deti bielych osadníkov, ktorí prenikali na apačské územie a nezákonne ho zaberali. Muky, ktorými Apači týrali bielych osadníkov boli veľmi tvrdé a zároveň jednoduché. Napríklad k obľúbeným apačským praktikám patrilo rozrezanie brušnej dutiny priviazanej obete, aby sa k útrobám dostali mrchožrúti, zapálenie ohňa na genitáliach alebo hlave zajatca (zajatca uviazali dole hlavou) či zväzovanie hláv namočenými koženými remeňmi, ktoré sa na slnku začali po vyparení vody silne sťahovať. Tlak kožených remeňov na lebku bol natoľko obrovský, že nešťastníkom po niekoľkých hodinách neznesiteľných bolestí pukali lebky…
Keď si ale uvedomíme, že v Apačských vojnách len niekoľko desiatok ozbrojených Apačov, vyzbrojených lukmi, šípmi, nožmi, tomahawkami a ukoristenými strelnými zbraňami, so svojou guerillovou taktikou, narobilo tisícom amerických vojakov obrovské problémy a spôsobilo vysoké straty, tak môžeme povedať, že bojové majstrovstvo Apačov dosahovalo naozaj vysokú úroveň. Bolo jedno, či sa na vojnový chodník vybral kmeň Apačov, alebo len niekoľko bojovníkov, (dokonca v posledných fázách len jeden bojovník), ktorí utiekli z rezervácie (rozumej amerického koncentračného tábora), v bojovej pohotovosti sa automaticky ocitli všetky americké bojové jednotky dislokované v Arizone, či Novom Mexiku.
Veľmi dobrým filmom o apačských vojnách je americký film Ulzanov nájazd (Ulzana Raid) z roku 1972 s Burtom Lancasterom v jednej z hlavných úloh. Film je o náčelníkovi Ulzanovi, ktorý so skupinou Apačov utečie z apačskej rezervácie San Carlos a vyberie sa na vojnový chodník. Režisér Robert Aldrich vytvoril zaujímavý príbeh z Apačských vojen, apačský skaut Ke-Ni-Tay, ktorého stvárnil americký herec mexického pôvodu Jorge Luke patrí k mojím obľúbeným filmovým postavám.
Burt Lancaster si zahral v 50 rokoch aj vo filme Apač, ktorý takisto patrí k vydareným filmom, alebo v staršej indiánke „Battle of Fort Bowie“, v ktorom Apači bojovali proti americkej armáde. Žiaľ, spomenuté filmy sa už nedajú voľne pozrieť na YouTube, stále ale existuje možnosť si tieto filmy stiahnuť (film Ulzanov nájazd si ale nepomýľte s filmom Ulzana, kde hrá Gojko Mitič, tento film natočili v NDR. Vo východonemeckom filme ale takisto rezonuje príbeh krivdy a pomsty, Gojko Mitič sa mstí za vyvraždenie svojho kmeňa).
Ulzanov nájazd
Americkí vojaci, ktorí prežili ťaženia proti Apačom, stretli sa s hĺbkovými apačskými nájazdmi, museli pochovávať umučené obete a všade, kam prišli neskoro, počúvali nadávky od preživších osadníkov, či vyhrážky guvernérov, ktorí ich obviňovali z neschopnosti, pretože „nedokázali eliminovať skupinku indiánskych primitívov“. Oni však vedeli svoje. Kto z amerických vojakov prežil prenasledovanie apačských bojovníkov v Llane Estacade, zažil smrť svojich kamarátov v nehostinných púštnych oblastiach bez vody, kde sa stali obeťami apačských prepadov zo zálohy, pričom často ani len apačského súpera nezahliadli, ten sa určite vystresovaný budil zo sna aj po svojom odchode z americkej armády.
Apači boli v celom indiánskom svete známi svojími vynikajúcimi schopnosťami prežiť v nehostinnom prostredí, bravúrne bojovali s nožmi a tomahawkami, boli vynikajúci lukostrelci, jazdci a stopári, ktorí dokázali doslovne zmiznúť a ukryť sa v akomkoľvek teréne. Podľa Apačov Američania pomenovali aj svoj známy bojový vrtuľník.
Prvé apačsko-americké bojové stretnutia
Apačské vojny sú sériou ozbrojených stretov medzi apačskými kmeňmi a armádou USA v rokoch 1849 – 1886, hoci niektoré nájazdy menších skupín Apačov pokračovali aj po roku 1886 a trvali až do roku 1924. Američania sa s Apačmi dostali do konfliktu prvýkrát v čase, keď získali od Mexika Texas v polovici 19.storočia. Ako je americkým zvykom aj dnes, spočiatku podporovali Apačov v boji proti Mexičanom, keď však prestali Apačov potrebovať, bez milosti ich hodili cez palubu.
Najrazantnejšie sa konflikt medzi Apačmi a Američanmi rozhorel po skončení vojny Severu proti Juhu (1861 – 1865), keď víťazný Sever prestal dodržiavať akékoľvek dohody, ktoré v minulosti s Apačmi uzavrel a na územia Apačov začali cielene prenikať skupiny bielych osadníkov z Európy.
Po porážke Juhu v občianskej vojne v USA (1861 – 1865) začalo obdobie doslovného holokaustu Indiánov. Apači, Komančovia či Navahovia na južných hraniciach neboli jedinou obeťou americkej arogancie. Američania zmasakrovali väčšinu kmeňov na severozápade, Siuxovia, ktorí sa zachránili pred Američanmi sa zachránili len preto, že utiekli do Kanady. Zvyšok skončil v hroboch (masaker pri Wounded Knee). Apači a Komančovia, ktorí žili na juhu USA v štátoch Texas, Nové Mexiko či Arizona, sa zachraňovali pred Američanmiu ústupom do Mexika. Američania si dokonca museli u Mexičanov presadiť právo, že môžu Apačov prenasledovať aj na mexickom území.
Apačov Američania nikdy nezlomili. Vyvraždili ich a apačskí bojovníci, ktorí zložili zbrane učinili tak až na sklonku svojho života, kedy sa členovia kmeňa, ktorý viedli do boja proti Američanom skladal už len z niekoľkých posledných žijúcich Indiánov, a tí boli už unavení sústavným zabíjaním belochov. Napriek tomu, že Apači bojovali doslovne proti stonásobnej presile, slávili významné bojové úspechy. Američania nakoniec dosiahli víťazstvo nad Apačmi až vtedy, keď zmasakrovali Apačov v ich osadách, alebo v rezerváciach, kde Indiáni doslovne umierali od hladu. Aby sme si dokázali urobiť predstavu o americkej nenávisti voči Apačom, v Novom Mexiku, Arizone či Texase a Nevade boli medzi miestnymi Američanmi obľúbeným tovarom výrobky z apačských kostí a za skalpy apačských mužov, žien a detí sa platili značné finančné obnosy.
Napríklad okolo roku 1860 bol priemerný plat amerického kovboja približne 40 strieborných USD, za skalp apačského bojovníka sa však platilo 30 USD, apačskej ženy okolo 15-20 USD a za skalp apačského dieťaťa sa platilo približne 10 USD. Apačov vraždili celé skupiny ozbrojených desperádov, podobné tým skupinám, ktoré na stredozápade cielene vyvražďovali bizóny, aby bizóny neškodili rančerom a chovu hovädzieho dobytka. Okrem toho boli bizóny obľúbeným zdrojom potravy Siuxov a cielená likvidácia bizónov priniesla so sebou zánik tradičného života siouxských kmeňov.
Prvým známym apačským náčelníkom, ktorý úspešne naučil Američanov báť sa Apačov bol Flechas Rayadas z kmeňa jicarillských Apačov. Americký poručík Davidson z pluku dragúnov (dragúni dokázali bojovať ako jazda i pechota), neuposlúchol rozkazy svojho veliteľa, prenikol na územie jicarillských Apačov a niekoľko Apačov zastrelil.
Následne sa dostala jeho jednotka do pasce v oblasti Cieneguille v pohorí Embudo. Náčelník Flechas Rayadas a jeho bojovníci zo 60 člennej americkej jednotky zlikvidoval 22 amerických vojakov, 36 amerických vojakov utrpelo zranenia, celkové straty sa vyšplhali na 32 mužov. Zachránili sa len tí Američania, ktorí utiekli, vrátane poručíka Davidsona. Poručík Davidson bol obvinený, že nechal svojich mužov napospas Indiánom, keďže však mal vplyvných známych, obvinenia boli stiahnuté.
V boji proti jednotke poručíka Davidsona sa ukázalo, že Jicarillovia sú veľmi nebezpeční v používaní lukov, drvivá väčšina zranení hlavy šípom sa po fraktúre tvárových kostí, či lebky, končila smrťou zraneného amerického vojaka. Americká jednotka, ktorá zavítala na pole bitky o niekoľko dní mohla už len pochovať umučených, oskalpovaných a okradnutých Američanov.
Flechas Rayadas sa síce rozhodol Američanom následne odpustiť a ponúkol im, že im vráti získané kone a zbrane (kone a zbrane predstavovali pre Apačov najcennejšiu korisť), Američania však jeho ponuku odmietli. Boli zúrivo posadnutí túžbou po pomste a do prenasledovania Flecha Rayada a jeho mužov sa zapojili takmer tri stovky amerických vojakov. Pre Američanov to bola stresová situácia, pretože v okolí sa pohybovali aj Mexičania, kvôli strate Texasu stále neboli vzťahy medzi Američanmi a Mexičanmi práve najlepšie a aj keď formálne sa už vojna skončila. Ozbrojení mexickí vojaci alebo vaquerovia (kovboji a pištoľníci) ostávali stále nevyspytateľní.
Americkí vojaci vedení scoutami (prieskumníkmi) Kitom Carsonom a Jamesom Quinnom ale aspoň vypálili niekoľko dedín jicarillských Apačov, väčšina Apačov však unikla do hôr a Mexika. O niekoľko mesiacov Flechas Rayadas zahynul v boji proti Mexičanom.
Ďalším apačským náčelníkom, ktorý sa dostal do konfliktu s Američanmi bol náčelník Cuchillo Negro (Black Knife / Čierny nôž). Väčšina Apačov rozumela po španielsky, mali totiž už v 17. a 18.storočí kontakty so Španielmi v Mexiku a takisto sa ich nie veľmi úspešne pokúšali christianizovať františkánski mnísi. Španieli väčšinu apačských mien, ktoré nedokázali vysloviť, pošpanielčili.
Cuchillo Negro pochádzal z kmeňa mimbreských Apačov a patril v apačskom svete k uznávaným náčelníkom. Mimbreskí Apači dokázali držať na uzde aj Mexičanov, ktorí platili Apačom nemalé finančné obnosy, aby Apači nenarúšali ťažbu v okolitých baniach na striebro.
Cuchillo Negro získal svoje pomenovanie podľa toho, že on a jeho muži si čiernili zbrane, aby boli pri prepadoch nenápadnejší, a aby lesk ocele neprezradil číhajúcich Apačov v úkrytoch. Meno Cuchillo získal podľa toho, že jeho najobľúbenejšou zbraňou bol naozaj nôž, s ktorým dokázal podľa dobových prameňov ozaj bravúrne zaobchádzať, rovnako ako jeho priateľ Mangas Colorado (bližšie informácie o Mangasovi v nasledujúcom dieli).
Otec Cuchilla Negra, Fuerte Fiero zahynul v roku 1837 v potýčke s Mexičanmi pri pokuse ukradnúť Mexičanom niekoľko koní. Po zákernom útoku mexických desperádov na apačskú dedinu Manga Colorada sa Cuchillo Negro pripojil k skupine Manga Colorada a spoločne sa pomstili vrahom, ktorí sa chceli ukryť v mexických mestách Santa Rita del Cobre či Sonore. Všetci mexickí vrahovia (medzi Mexičanmi bolo aj niekoľko Američanov), ktorí povraždili bezbranné apačské ženy a deti, a ktorí sa dostali do apačského zajatia, zahynuli veľmi bolestivou smrťou.
V roku 1851 po získaní Texasu, pripadla oblasť strieborných baní v oblasti Sonory a Santa Rita del Cobre Američanom. Američania sa rozhodli v strieborných baniach opäť obnoviť ťažbu, Mangas Coloradas a Cuchillo Negro boli proti, rovnako ako ďalší apačskí náčelníci Delgadito, Ponce, Coleto Amarillo a iní. Američania vedení generálom Bartlettom nakoniec Apačov presvedčili, aby súhlasili s dohodou. Nakoniec sa ale ukázalo, že Apačov Američania oklamali nesplnili nič z toho, čo Apačom sľúbili. Cuchillo Negro na rozdiel od Manga Colorada Američanom nedôveroval a vydal sa na bojový chodník.
Skupina Cuchilla Negra ohrozovala celú oblasť až do roku 1857, kedy skauti plukovníka Williama W. Loringa, vedení indiánskymi stopármi, nevystopovali Cuchilla Negra v pohorí Black Range. V boji zahynula takmer celá skupina Cuchilla Negra, vysoké straty však mali aj Američania.
Po Cuchillovi Negrovi je pomenované v Mexiku pohorie Cuchillo Negro, rovnako aj zátoka a mesto Cuchillo. Náčelník Cuchillo Negro sa dostal aj do americkej kinematografie, dokonca vystupuje aj v stupídnom americkom filme Kovboji a Votrelci, ktorý som (musím sa priznať) videl, a keďže mám rád béčkové horrory, celkom som sa na tom filme pobavil, rovnako ako na ďalšom filme s indiánskou tématikou – Bone Tomahawk.
Mangas Coloradas, ktorý Američanom dôveroval, sa o niekoľko rokov na vlastnej koži a smutne presvedčil, že Američanom sa nemá veriť, o tom však až v nasledujúcej časti. (Koniec 1. časti)
Karol Oravečka
