Nemci o tom, prečo nemali síl zvíťaziť nad Rusmi
Nemecko, 22. januára 2022 (AM) – „Krach nemeckého plánu obkľúčenia a dobytia Moskvy.“ Takúto správu Sovinformbyra vyslal 13. 12. 1941 do sveta svetoznámy rozhlasový hlásateľ a podľa nemeckých zdrojov osobný nepriateľ Adolfa Hitlera Jurij B. Levitan. Čiže týždeň po začiatku protiútoku Červenej armády.
Pravdou je, že dátum vysielania správy je trochu neistý. Niektorí ho pripisujú 5. decembru, keď prešiel do útoku Kalininský front, iní zase 6. decembru, keď na Nemcov udreli Západný a Juhozápadný front.
Ak sa pozrieme na mapu pri maximálnom obkolesení Moskvy, tak zbadáme, že Nemci ju obkolesili polmesiacom od severozápadu do juhozápadu. Kalkulovali s tým, že ju chytia do klieští a kompletne uzavrú. Sovietskej strane sa pri tom vyskytla možnosť útoku na krídla roztiahnutého nemeckého frontu, Navyše sa ukázalo, že postup Wehrmachtu bol v koncoch. No a práve to využil maršal Georgij Žukov, keď zorganizoval sériu úderov na rôzne časti obkolesenia.
16. 12. 1941 bola vydaná Hitlerova direktíva. „Organizácia „zahraditeľných“ oddielov… (Vyšla teda asi osem mesiacov pred Stalinovým rozkazom „Ani krok späť!“) Spaľovať obce! Držať obranu a bojovať do posledného. Dobrovoľne neustupovať, ani krok späť! Udržiavať front do posledného vojaka… Velitelia a dôstojníci, osobným vplyvom na vojská urobte všetko možné, aby ste ich donútili držať svoje pozície a prejavovať fanaticky úporný odpor protivníkovi, ktorý prerazil na krídlach.“
Bol to kontrast v porovnaní s predchádzajúcimi Hitlerovými nariadeniami. Nemeckí generáli neskôr priznávali, že tomto prípade mal Hitler pravdu. Jeho „fanatický rozkaz, zaväzujúci vojsko držať sa v každom postavení, aj v nevýhodných podmienkach“, sa vysvetľuje tým, že „Hitler inštinktívne tušil: akýkoľvek ústup po snehu a ľade spôsobí o niekoľko dní rozpad celého frontu a tak by nemeckú armádu čakal rovnaký osud, ako Napoleonovu Grande Armée“.
Paralely s rokom 1812 boli u Nemcov osobitne populárne. A sú aj dosiaľ. V dnešných nemeckých novinách sú takmer doslovne reprodukované spomienky aktérov Východného frontu, popisujúce hrôzy ruskej klímy: najskôr hrozné blatá, meniace všetky cesty na nepriechodnú bačorinu a potom o nič menej hrozné mrazy. Autá a tanky sa nedajú naštartovať, parné lokomotívy neťahajú, zásobovanie sa rozpadá, o utrpení vojakov netreba ani hovoriť. Celkovo sa tým obnovuje napoleonovská idea „Len teplomer, a nie bodák, sa stal príčinou úhynu Veľkej armády“.
Lenže na ruské počasie sa treba pozerať z dvoch smerov. Po prvé, znášať ho museli nielen Nemci, ale aj Rusi. Generál Mráz si nevyberá. Veď počas kampane v roku 1812 mala pri víťaznom pochode k svojej západnej hranici citeľné straty aj ruská armáda: zo 130 tisíc vojakov ich do Vilniusu došlo len 27 tisíc.
Po druhé, ruské počasie nie je žiadnym vojenským tajomstvom. A keďže sa nemecké velenie nepostaralo o zimný výstroj pre svojich vojakov, ani o zimné palivá a mazadlá pre techniku, musí z toho viniť len seba a nie generála Mráza.
Mimochodom, nemeckí generáli vtedy neobviňovali len počasie, ale aj nedostatky hitlerovského velenia. Wehrmacht začal na začiatku vojny tiahnuť tromi divergentnými smermi: na sever (Leningrad), na juh (Ukrajina a Kaukaz) a priamo na východ, čiže na Moskvu. Pričom Hitler sa nijako nevedel rozhodnúť, ktorý smer je hlavný. V prvej etape vojny, keď všetky prednosti boli u skúseného a disciplinovaného Wehrmachtu, útok spôsobom roztiahnutých prstov nebol pre Nemcov až taký deštruktívny – síl sa im dostávalo na všetky smery. No len čo sa smery neúmerne rozptýlili a vojakov začalo byť citeľne málo, odhalila sa nesprávna kalkulácia hitlerovského velenia.
Protiútok nebol len pri Moskve
Nech by bolo akokoľvek, v tieto decembrové dni roku 1941 Wehrmacht pocítil už tretiu vážnu porážku za celý čas svojej existencie. Tretiu preto, lebo sa to neudialo len pri Moskve, od ktorej bol odvrhnutý 150-200 kilometrov, ale predtým aj na severe a juhu.
Na severe išlo o protiútok pri Tichvine (12. 11. 1941), ktorý Nemcom nedovolil uzavrieť dvojakým obkolesením Leningrad. Utrpenie Leningradčanov bolo vtedy vskutku hrozné, vo februári 1942 bola v meste najvyššia úmrtnosť za celý čas blokády.
Podľa dátumu druhý protiútok Červenej armády bol na juhu, kedy sa podarilo oslobodiť Rostov na Done (Nemecká armáda obsadzuje Rostov na Done 22. 11. 1941, Sovieti ho dobyli späť 29. 11. 1941.). Taktiež sa začali boje o prinavrátenie si východného Krymu (námorné výsadky v Sudaku, Koktebeli, Feodosii a Kerči).
Červená armáda týmito tromi protiútokmi prevzala iniciatívu na niekoľko zimných mesiacov, čo malo tiež veľký význam. Lebo dovtedy ju mal jednoznačne v rukách len Wehrmacht.
Vladimír Mikunda
