Aktuality, História,

Nástup Hitlera k moci v Nemecku má logiku

---

 

Potvrdením toho vraj je, že do nacistických zločinov sa, s malou výnimkou, zapojil potom celý nemecký národ. A to tak výrazne, že z Nemecka vznikol štát bez protifašistického odporu. A opäť, prečo? Lebo jeho občanom sa zapáčilo to, čo predpovedal Hitler!
Hitler navyše Nemcov nesmierne posilnil svojou ideou. V prostredí, kde boli obkľúčení celým svetom a pritom si uvedomovali, že ich je veľa, nadšene prijali jeho ideu, aby sa spoločnosť rasovo členila. Na jej základe každý Nemec získal pocit, že patrí k vyššej rase. A k nemu aj pocit skrivodlivosti, že Nemci síce nikomu nič neurobili, no Európa (Versailles) ich až tak veľmi potrestali. To predsa nie je v poriadku. „Predsa ja, ako Nemec, mám právo na mnohé už len z dôvodu, kým som sa narodil,“ vysvetľuje L. Mlečin.

 

Veľmi dobrým marketingovým ťahom Hitlera bolo, že si uvedomil v čom je podstata nemeckého národa. Pre Nemcov nebolo prioritou vidieť svoj štát bohatým, ale veľkým! Z toho sa odvíja pocit patričnosti k veľkej ríši, ktorej sa ostatní boja a ktorá môže všetko, čo sa jej len zachce. Bol to Hitler, kto sľúbil obnoviť česť veľkej ríše!

 

Lenže prišiel rok 1931-1932, svetová kríza mizla aj v Nemecku a Hitlerove idey začali strácať stúpencov. Nemecku možno stačilo pol roka, možno rok a Hitler by sa bol stratil v dejinách opozície. Lenže pomohli mu osobné ambície a hádky politikov, ktorí si nevedeli podeliť moc, až sami nakoniec poradili Hindenburgovi nech za kancelára ustanoví Hitlera. Ríšsky prezident Paul von Hindenburg však Hitlerom opovrhoval. Ako sa mohol bývalý nemecký maršal pozerať na slobodníka Hitlera, na túto biednu existenciu z provincie?

 

Na prezidenta však tlačili ľudia, ktorých si vážil. Presviedčal ho napr. von Papen (Franz Joseph Hermann Michael Maria von Papen bol nemecký kresťansky orientovaný politik a diplomat, v ranej fáze svojej politickej kariéry spojený s katolíckou stranou Zentrum), ktorý slúžil s jeho synom v jednom pluku. Hindenburg počúval aj svojho syna, ktorý bol zároveň jeho adjunktom…

 

Von Papen tvrdil, že s Hitlerom nebudú žiadne problémy, že si najmú Hitlera a aj dvoch ľudí z jeho nacistickej strany, ktorým pripadnú vládne kreslá, a že „ja budem vicekancelárom, budem ho sledovať a kontrolovať…“.

 

„Je naozaj na počudovanie, že títo skúsení politici boli takí naivní. No nielen oni. Koľko komunistov, sociálnych demokratov si povedalo – no dobre, nech sa Hitler chopí moci, veď o mesiac, o dva, krachne. Oni, hlupáčikovia, si naozaj mysleli, že ak sa Hitler chopí moci, niekedy potom im ju vráti?

 

Nikto z nich nepochopil s kým majú do činenia. Okrem samotného Hitlera a jeho najbližšieho okolia. Tí vedeli, že len čo sa chopia moci, už ju nikdy nikomu nevrátia,“ tvrdí Leonid Mlečin.

 

Dňa 30. 1. 1933 sa Hitler postavil na čelo vlády. A keďže mal v nej len dvoch členov nacistickej strany, všetci si mysleli, že nacisti budú vo vláde osamotení. Oni však okamžite začali zachvacovať moc v krajine, a ako prvé pridusili prostriedky masovej komunikácie, všetky noviny a rozhlas. Začali tiež zatvárať jednu politickú stranu za druhou a zbavovať sa ich. Aký bol z toho výsledok? Už o niekoľko mesiacov takmer všetci občania hlasovali za Hitlera.

 

„Ide o fenomén, ktorý treba tiež vysvetliť. Pred pár mesiacmi mal Hitler podporu len tretiny hlasov, po nich ho podporovali všetci. To ako,“ kladie si rečnícku otázku L. Mlečin a sám si na ňu aj odpovedá.

 

„Aby sme to pochopili, musíme si najskôr uvedomiť ako sa správajú ľudia v totalitnom štáte. No a nacisti za pár mesiacov naozaj vytvorili totalitný štát. V takomto štáte je človek úplne zbavený slobody, navyše vie, že ak sa postaví proti totalitnej moci, tak bude nielen potlačený, ale možno aj zabitý, či zavretý do koncentračného tábora. Toto bol najpresvedčivejší argument.“

 

Ale toto je len časť pravdy. Druhej skupine obyvateľstva sa celkom zapáčilo to, čo Hitler sľuboval. On predsa sľúbil urobiť Nemecko veľkým a začal to aj robiť. A čo bolo najdôležitejšie, nacisti sa popri tom o občanov skutočne aj starali!!! Robotníci, drobní roľníci, živnostníci, mali činitelia… začali platiť malé dane. Vedelo sa, že nacistický režim žije aj zo zabíjania a drancovania, z pohľadu psychológie však mimoriadne dôležitým bolo, že o nakradnuté sa s obyvateľmi delil.

 

Nemci začali z okrádania Židov. Zbavenie Židov majetku nedalo nič štátnemu hospodárstvu, lenže každý, kto si čosi uchmatol zo židovských majetkov, sa nabalil. Keď vypukla 2. sv. vojna, tá sa stala kompletným drancovaním okupovaných území. Napr. keď Hitler obsadil Francúzsko, nepodpísal s ním mier. Prečo? Pretože mu to umožňovalo pokračovať v drancovaní krajiny a vydržiavania tam umiestneného vojska.

 

Keď boli okupované veľké časti ZSSR, tak podľa prepočtov, za roky 1941-1943 Nemci z nich vyvážali toľko potravín, že stačili na stravovanie 21 miliónov ľudí. Keď obsadili Poľsko, vyviezli z neho všetky potraviny a ešte k tomu Poliakov vyvážali do Nemecka na nútené práce. Čo bola takmer bezplatná pracovná sila.

 

Nemci kradli a drancovali všetko, čo sa dalo. Ich vojaci boli za to dokonca odmeňovaní. Vojaci vykrádali aj obytné domy a státisíce balíkov posielali svojim rodinám.

 

„Do tohto rozkrádania sa zapojili milióny Nemcov. Tí vedeli, že sa zúčastňujú zločinov a páchali ich dobrovoľne, pretože sa im to páčilo. No a zabíjanie bolo toho sprievodným a nevyhnutným javom,“ zdôraznil L. Mlečin.

 

 

Prečo to Európania dovolili?
Lebo to, že Hitler bol hrozným zločincom, si uvedomujeme až my. Ak si však predstavíme, že žijeme v 30-tych rokoch 20. storočia a do Berlína prichádza budúci premiér, budúci vojnový minister, budúci minister zahraničia V. Británie Anthony Eden…, vážený človek, budúca veľká figúra antihitlerovskej koalície a stretá sa s Hitlerom, spolu obedujú a pri tom sa zhovárajú o 1. sv. vojne (kpt. Anthony Eden v nej bojoval, padli mu v nej dvaja bratia, strýko…) a pritom, keď zistili, že bojovali na jednom frontovom úseku, tak obrátili jedálny lístok a začali naň kresliť bojové pozície, kto sa kde nachádzal…

 

Preto sa Eden vrátil do Londýna s poznatkom, že s Hitlerom sa dá dohadovať. Lebo je to človek, ktorý sa zúčastnil Veľkej vojny a preto chápe aká strašná je vojna! Preto je nielen možné, ale aj potrebné s ním rokovať a akceptovať nemecké záujmy. (Toto podporili aj články v nemeckých i britských novinách. V Times vyjdú články lorda Lotiona, že Hitler je nepriateľ vojny.) Hovorilo sa v nich aj to, že po Veľkej vojne sa s Nemeckom naložilo nespravodlivo a že teraz si ho treba nejako nakloniť.

 

 

Antisemitizmus
Bol len v Nemecku? Bol predsa aj v Anglicku! Preto nemali Briti s touto otázkou žiadny problém. V tom čase neuznával antisemitizmus na štátnej úrovni len jeden štát, a to Sovietsky zväz. Tam antisemitov prenasledovali a súdili. V 1920-tych rokoch sa do ZSSR sťahovali Židia aj z Palestíny. A to len preto, že tam nebolo antisemitizmu.

 

V polovici 1930-tych rokov bolo možné Hitlera kedykoľvek zastaviť. On sám vedel, že sa to dá, vedel o slabinách svojho Nemecka i svojej nemeckej armády. Nehovoriac o tom, že z vojenského hľadiska boli ozbrojené sily Nemecka Versailleskou zmluvou značne obmedzené.
Vladimír Mikunda

Zdieľajte článok