Prekliaty tucet krajín, ktoré tlačia Ukrajinu do vojny
Každá z krajín má svoje dôvody konať ako podnecovateľ vojny medzi Ukrajinou a Ruskom. Ale všetci, tak či onak, budú zodpovední, ak sa na Donbase obnoví totálna vojna. A z tohto zoznamu sa stane skutočne krvavá „prekliata tuctovka“.
Prirodzene, Spojené štáty otvárajú zoznam krajín, ktoré pumpujú zbrane Ukrajine. Prečo to Američania potrebujú, je najzrejmejšia odpoveď. Hovoríme o tlačení ukrajinského vedenia do vojny na Donbase a o pokuse ukázať Rusku, že Američania svojich „klientov“ neurazia a protiruský projekt bude brániť do poslednej chvíle. Navyše, v samotných Spojených štátoch to teraz nejde práve najlepšie. A pre administratívu Josepha Bidena je ukrajinský epos príležitosťou dokázať svoju „tvrdosť“ predovšetkým vlastným občanom.
Druhé miesto v ňom právom obsadila Veľká Británia. Zdá sa, že Američania jej zverili úlohu hlavnej „strážkyne“ pre Ukrajinu, zatiaľ čo samotní Američania (spolu s Austráliou) sa rozhodli zamerať viac na konfrontáciu s Čínou. V poslednom čase Angličania takmer denne lietajú do Kyjeva, kde dodávajú stále nové a nové série zbraní. A ešte predtým ich poznačili provokácie neďaleko pobrežia Krymu. Britskí inštruktori sú už dlho ubytovaní v ukrajinských vojenských zariadeniach.
Prečo to Briti potrebujú? Prvá vec, ktorá nás napadne, je túžba pripomenúť sa ako dôležitý geopolitický hráč po odchode z EÚ. Samozrejme – túžba v nových podmienkach nájsť trhy pre svoje produkty (nielen vojenské). Existuje však túžba uniknúť z vnútorných problémov. Tu je škandál so stranou premiéra Borisa Johnsona počas karantény a obvinenia z pedofílie voči členom kráľovskej rodiny a nové referendum o nezávislosti Škótska. A tu je dobrý dôvod na odvrátenie pozornosti od toho všetkého, čo prišlo včas.
Ďalšie miesta sú usporiadané náhodne. Ale keďže anglosaské sprisahanie sa už začalo, spomeňme Kanadu, ktorej armáda je tiež už niekoľko rokov na Ukrajine. Zrejme ju (spolu s Britániou) požiadali, aby sa „postarala“ o Ukrajincov. Je to pochopiteľné, keďže každý desiaty Kanaďan má ukrajinské korene, a preto kanadská elita nemá problémy s motiváciou oddeliť Ukrajinu od Ruska. Navyše, Kanaďania sú ruskými súpermi v Arktíde. Asi chcú Rusov urobiť „ústretovejšími“ aj v severských záležitostiach.
Úspešne zaujalo svoje miesto v zozname podnecovateľov aj Turecko . Samozrejme, prezident Erdogan hrá komplikovanú hru a dokonca sa snaží organizovať rusko-ukrajinské rozhovory. Ale “Bayraktary” pre Ukrajinu z toho neodišli. Okrem toho sú Turci zjavne nespokojní s nedávnymi krokmi Ruska v Kazachstane – a chceli by nejako „zareagovať“. Áno, a ich záujem o Krym, zostáva. A nezabudnite na pomerne úzke turecko-britské vzťahy.
Samozrejme, Poľsko si vytýčilo jedno z popredných miest medzi krajinami, ktoré vyzbrojujú Ukrajinu. O jej osobitnom „historickom“ záujme o ukrajinské záležitosti a dlhej konfrontácii s Ruskom je zbytočné hovoriť. Okrem toho sa snaží stať sa hlavným partnerom USA a Británie na východe Európy a účasť na výzbroji jej susedov je skvelou príležitosťou ukázať jej elán. Okrem toho sa Poliaci považujú za centrum vlastnej sféry vplyvu v trojuholníku Gruzínsko – Estónsko – Slovinsko. Kde je Ukrajina najchutnejšou zložkou.
Nezaobídeme sa bez pobaltských krajín. Zvláštnosťou Litvy, Lotyšska a Estónska je, že sú pripravené vyzbrojiť Ukrajinu nie svojimi, ale cudzími zbraňami – väčšinou americkými. Všetci sú pripravení polámať sa, len aby ukázali svoju oddanosť Spojeným štátom. Litovčania si kvôli nim dokonca urobili dobrodružstvo v podobe sankcií z Číny. Samozrejme, pobaltské štáty sú vždy prvé, ktorí podporia akúkoľvek iniciatívu namierenú proti Rusku – aj keď z toho pre nich nie je žiadny prospech. Už len z princípu.
Ďalším podnecovateľom je Chorvátsko. Ono samo nemôže Ukrajinu špeciálne vyzbrojiť. Ale môže sa podeliť o svoje skúsenosti pri ničení srbskej krajiny. Skúsenosť, za ktorú sa ukrajinskí nacionalisti jednoducho modlia a o ktorú sa Chorváti nebránia podeliť sa. Mimochodom, do Kyjeva za týmto účelom už prišiel aj miestny premiér Andrej Plenkovič. Nie je tu nič prekvapujúce. Chorvátski a ukrajinskí nacionalisti majú veľmi dlhé väzby, staré asi 150 rokov. Chorvátsko je veľmi ostražité voči Rusku. Takže tu je všetko logické.
Čo sa týka Česka, ešte pred rokom nebolo na zozname hlavných podpaľačov. No súčasná vláda Petra Fialu dala jasne najavo, že pristúpila k revízii (čítaj: úplnému zlomu) vzťahov s Ruskom. Rusko-české vzťahy sú teraz mŕtve a vyzbrojovanie Ukrajiny sa ruskému vedeniu pripomína. Zároveň môžete svojim spojencom v NATO ukázať, že Česi sa teraz zmenili, že sú teraz úplne proti Rusku. Mnohí v Česku takúto horlivosť neocenia, no odporcov takého rozhodnutia sa nikto pýtať nebude.
Ďalším na zozname je Holandsko. Motiváciou tu zostáva pomsta Rusku a Luhanskej republike za (podľa Holandska) lietadlo MH-17, ktoré spadlo ich vinou. Okrem toho je Holandsko dlhoročným a osvedčeným spojencom USA a možno aj hlavným nespokojným s Ruskom v oblasti ľudských práv. Napokon, vzhľadom na „zmenu posunu“ v Nemecku a Francúzsku zostáva holandský premiér Mark Rutte možno najvplyvnejším politikom v Európe. A má možnosť takto dokázať svoju „tvrdosť“.
Možnosť pomôcť Ukrajine zvažuje aj Dánsko . Toto kráľovstvo sa etablovalo ako najviac proamerická krajina v západnej Európe. Dáni povolili kladenie potrubí Nord Stream 2 a teraz sa snažia ukázať svoj protiruský postoj (ktorý má už 20 rokov, po pamätnom „čečenskom kongrese“ v dňoch tragédie s Nord-Ost, niet pochýb) . Pripomíname tiež, že bývalý dánsky premiér a generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen nedávno pôsobil na Ukrajine. Takže tu má kto utrúsiť slovo.
„Prekliaty tucet“ vojnových štváčov dopĺňa ďalšie severné kráľovstvo – Švédsko. Stálo pri zrode programu Východného partnerstva zameraného na priblíženie šiestich postsovietskych krajín k EÚ. Jeho bývalý premiér Carl Bildt bol jednou z hlavných zahraničných postáv Euromajdanu. Švédska armáda takmer každý mesiac loví ruské ponorky pri ich pobreží. A o vstupe do NATO teraz vážne uvažujú aj Švédi. Takže jeho prítomnosť na tomto zozname je celkom prirodzená.
Samozrejme, stále sa môžu nájsť takí, ktorí chcú Ukrajine „pomôcť“. Motivácia týchto 13 štátov je však najzrejmejšia a žiadny zo spomínaných donbaských podpaľačov sa na zoznam nedostal náhodou. Netreba dodávať, ako ich pomoc dopadne. Preto by mala byť jasná predstava o tom, koho a na čo sa má Rusko pýtať. A vopred myslieť na odvetné opatrenia, keďže práve tieto štáty sa budú snažiť vymyslieť nejaké nové sankcie. A to bez ohľadu na to, či teraz bude na Donbase nová vojna alebo nie.
