Sovietske tankové eso Alexander Fjodorovič Burda
Sovietske tankové eso, podplukovník Alexander Fjodorovič Burda sa narodil 12. apríl 1911 v dedinke Rovenki (dnes v okolí Luhanska), padol dňa 25.1.1944 pri dedine Lukašovka v blízkosti ukrajinského mesta Vinnica. Bol profesionálnym vojakom, ktorý slúžil v sovietskych tankových jednotkách od roku 1932 až do svojej hrdinskej smrti na bojisku. Bol veliteľom 64 gardovej tankovej brigády a bol nositeľom viacerých vysokých sovietskych vojenských vyznamenaní: Hrdina ZSSR, Leninov rád, Rád Červenej zástavy a Rád Veľkej vlasteneckej vojny I. Stupňa. Bol spolubojovníkom ďalšieho sovietskeho tankového esa Dmitrija Lavrinenka.
Pochádzal z rodiny baníka, mal 9 súrodencov. Skončil 6 tried základnej školy, následne robil pastiera a potom pracoval aj on ako baník. V roku 1932 ho povolali ako vojaka základnej služby do armády, slúžil v 5 ťažkej tankovej brigáde na tanku T-35 ako guľometčík centrálnej veže.
Tank 35 bol jeden veľký technologický omyl, tank začali vyvíjať v roku 1930, existovali dve verzie tanku. Prvá verzia mala váhu takmer 100 ton, štyri veže TG-5 a vo výzbroji mala 107 mm námorné delo. Na Ukrajine, kde mali byť jednotky T-35 nasadené nebol jediný cestný most po ktorom by takýto obrovský tank mohol prejsť, výroba bola takisto veľmi náročná. Sovieti preto prijali do výzbroje menšiu verziu o hmotnosti 37 ton, ktorá koncepčne vychádzala z britského tanku Vickers. Ľahšia verzia mala štyri veže, dva kanóny kalibru 37 mm a dva guľomety.
Tank T-35 mal 5 veží, kvalita tanku bola nízka, stroj bol veľmi poruchový. Po prepadnutí ZSSR v júni 1941 mohli byť tanky T-35 nasadené len v obmedzenom počte, väčšina strojov mala technické problémy. Veže prebrali z typu T-28 a tank vyrábali v Charkove, kde vyrobili spolu len približne 60 tankov T-35 Tanky boli nesmierne poruchové a od roku 1936 do roku 1938 tank T 35 niekoľko krát modernizovali a upravovali,
Alexander Fjodorovič Burda patril k veľmi dobrým vojakom. Zlepšoval si kvalifikáciu rôznymi kurzami pod vedením konštruktérov tanku a nakoniec postúpil z guľometčíka na veliteľa veže. V roku 1936 v Charkove úspešne prešiel kurzom prípravy pre tankových veliteľov stredného stupňa. Po skončení základnej vojenskej služby sa rozhodol ostať v armáde.
Spočiatku pokračoval v službe na T-35. Tanky T-35 boli dislokované v rokoch 1935 – 1940 v Moskovskej tankovej brigáde, kde slúžili v prvom rade na propagandistické účely. Približne 50 tankov T-35 slúžilo v oblasti Kyjevského vojenského okruhu, vyšší tankoví velitelia však tento poruchový a pomalý stroj nemali veľmi v obľúbe, v roku 1940 sa dokonca objavila výzva podľa ktorej by sa tanky Tô35 mali stiahnuť zo služby, ich podvozky použiť pre ťažké delostrelectvo a veže rozdeliť na iné tanky. Tento návrh nakoniec neprešiel, Červená armáda mala od roku 1940 48 tankov T-35 v 67 a 68 tankovom pluku 34 tankovej divízie Kyjevského vojenského okruhu.
V roku 1938 ukončil Alexander Fjodorovič Burda úspešne ďalšie špeciálne kurzy pre tankových veliteľov a navždy sa rozlúčil s tankom T-35. Stal sa veliteľom stredného tanku T-28, ktorý bol podstatne perspektívnejší, jeho koncepcia však bola ale čoraz viac morálne zastaralá. Takisto išlo o viacvežový tank, vyrábali ho v Leningrade. Bol navrhnutý ako útočný tank podpory pechoty, mal relatívne silné delo a dobré jazdné vlastnosti. Ako však neskôr ukázala fínska kampaň v rokoch 1939-1940 mali tanky T-28 pomerne slabé pancierovanie.
Po Fínskej vojne prešiel T-28 veľkou modernizáciou, konštruktéri Barykov, Ciets a Koškin (konštruktér legendárneho T-34) naozaj zlepšili bojové a jazdné vlastnosti tanku. Postupne sa modernizovalo všetkých približne 600 tankov T-28 a upravenú konštrukciu Barykova, Cietsa a Koškina možno vnímať ako významný medzník v produkcii a vývoji sovietskych stredných tankov. Všetci traja odborrníci v prvom rade doporučili ponechať len jednu vežu.
Alexander Fjodorovič Burda teda slúžil spočiatku na viacvežovom T-28 a neskôr na modernizovanom T-28 s jednou vežou. Patril k najlepším sovietskym tankistom, ktorý sa do bojov proti nemeckej armáde zapojil už v prvých hodinách vojny. Prvé boje viedol v oblasti Vinnice, kde sovietski tankisti 15 tankovej divízie kryli ústup centrálnej časti divízie, značne poškodenej nemeckým letectvom. Mal veľmi skúsenú posádku, seržant Storoženko patril k najskúsenejším strelcom celej divízie.
Po niekoľkých týždňoch bojov museli Sovieti značne reorganizovať svoje silne poškodené vojenské jednotky. Alexander Fjodorovič Burda sa stal v 4. tankovej brigáde veliteľom tankovej roty, v tom čase už mal na svojom konte zničených 8 nemeckých tankov, 4 bojové transportéry a 15 automobilov. Bojoval v oblasti Orlova, Mcenska, b oblasti Volokamska a neskôr ustupoval smerom k Voroneži.
Burda mal šťastie, že nebojoval na T-35, na ktorých začínal svoj výcvik. Po porážke pri Kyjeve bola totiž drvivá väčšina sovietskych T-35 zničená, kvôli poruchám mnohé z nich ani len nezasiahli do bojov. Posledné dva zachované bojové kusy T-35 skončili pri obrane Moskvy a v službe nakoniec ostali len 4 T-35, ktoré slúžili v tankových školách na výcvik. Jeden T-35 ukoristili Nemci, ktorí tank dopravili do Kuumersdorfu v Nemecku na testovanie a dnes existuje už len jeden T-35, ktorý je vystavený v tankovom múzeu v meste Kubinka pri Moskve.
Burda mal takisto šťastie, že jeho T-28, na ktorom bojoval v prvých týždňoch vojny neutrpel žiadne poškodenie a nemal ani technické závady, takže po porážke pri Kyjeve sa Burda a jeho rota zachránili s kotla kde Nemci zajali desaťtisíce sovietskych vojakov. No najväčšie šťastie mal v tom, že ako jeden z najskúsenejších vojenských tankových veliteľov on a aj jeho posádka dostali k dispozícii ťažký tank KV-1. V Burdovej rote sa nachádzali okrem dvoch ťažkých KV-1 aj moderné T-34 a v zostave 4 brigády patrila Burdova rota k najskúsenejším a najlepším jednotkám.
V októbri 1942 bojoval Burda pri Orle a jeho jednotka zničila zo zálohy kolónu nemeckej motorizovanej pechoty a takmer tri desiatky tankov. Na svoje konto si pripísal 10 zničených nemeckých tankov typu II, niekoľko protitankových diel, 5 automobilov aj s 90 mužmi pechty, 2 ručnými guľometmi. Všetky nemecké jednotky patrili do 24 motorizovaného Guderianovho zboru, zloženého z 3. a 4. nemeckej tankovej divízie. V ďalších bojoch Burda so svojou jednotkou bojoval na trase Orel – Mcensk a Tula, aj vďaka jeho hrdinstvu sa podarilo spomaliť nemecký postup k Moskve.
Rok 1942 nezačínal pre Burdu práve najlepšie. Jeho KV-1 naďabila neočakávane na batériu dobre zamaskovaných nemeckých protitankových diel. K ústupu už bolo neskoro, Burdov tank zvýšil rýchlosť a väčšiu časť batérie zničil. Jeho tank však utrpel zásah, optika v tanku sa rozbila a poškodila vážne Burdove oko. Vyzeralo to tak, že Burda nakoniec o oko príde. Muži z jeho posádky zahynuli, ostatné sovietske tanky však celé nemecké postavenie zničili. Takmer pol roka strávil Burda v nemocnici.
Na prelome roku 1942/1943 sa vrátil do bojovej služby, dostal novú posádku a namiesto KV-1 stredný tank T-34, ktorý sa stal hlavným tankom Sovietskej armády. Zranenia neobmedzovali jeho bojové schopnosti. V januári 1943 s jednotkou svojich tankov prelomil nemeckú líniu a v hĺbkovom nájazde prenikol pomerne hlboko do nemeckého tyla, kde sa nachádzala sovietska jazdecká jednotka kavaleristov. Takmer všetky kone už boli pobité a niekoľko desiatok sovietskych kozákov sa bránilo v lesnom poraste pred útokmi Nemcov. Príchod sovietskych tankov zmenil pomer síl na bojisku, tankisti uštedrili Nemcom tvrdý výprask a sovietski kozáci sa vrátili na tankoch do vlastných línií.
Burdovi tankisti likvidovali aj posledné nemecké postavenia pri Stalingrade a zúčastnili sa aj najväčšej tankovej bitky pri Kursku. Podplukovník Burda bol v tom čase veliteľom 49 tankovej brigády, ktorá absorbovala tvrdý útok nemeckých Tigrov a Pantherov. Burdove tanky sa však držali veľmi dobre, aj keď stratili takmer 60% svojho stavu, pripísali si na svoj účet takmer 3000 zlikvidovaných nemeckých vojakov (z elitných divízii divízii SS S Reich a Totenkopf), takmer 70 tankov, medzi nimi 14 Tigrov a 12 Pantherov či 9 protitankových Ferdinandov, niekoľko desiatok obrnených transportérov a nákladných automobilov a množstvo protitankových diel.
Po porážke Nemcov pri Kursku pokračoval podplukovník Burda v ďalších bojoch v smere Berdijev – Kazatin a Vinnica. Jeho tanky prešli v ťažkých bojoch viac ako 400 km a všade kde sa zjavili, šírili v nemeckých líniach paniku. Stal sa veliteľom 64. tankovej brigády, ktorá bola vytvorená so zvyškov rozbitých jednotiek, vrátane jeho 49 tankovej brigády a doplnená bola nováčikmi.
Svoj posledný hrdinský boj vybojoval podplukovník Alexej Fjodorovič Burda dňa 25.1.1944 pri dedinke Cybulov v blízkosti Luhanska, teda de facto pri oslobodzovaní rodného kraja. Nemcom sa podarilo preraziť sovietske postavenia a 12 Tigrov patriacich divízii SS Das Reich atakovalo veliteľské štábne postavenie, na ktorom sa nachádzalo celé velenie divízie. V prípade, ak by Nemci veliteľský bunker obsadili, zahynuli by nielen najvyšší sovietski dôstojníci, ale do nemeckých rúk by sa dostali aj mapy, na ktorých boli zaznačené budúce plánované útoky sovietskych jednotiek.
Podplukovník Alexej Fjodorovič Burda sa akoby zázrakom objavil v blízkosti bunkra na svojom tanku T-34. Podplukovník Burda prijal nerovný boj s 12 Tigrami. Burda zlikvidoval dva nemecké Tigre, Nemeckí tankisti však boli skúsení a ostrieľaní bojovníci, Burdov tank zasiahlo minimálne 20 výstrelov, ktoré tank úplne zničili. Čas, ktorý však podplukovník Burda v boji získal stačil k evakuácii celého štábu a záchrane cenných dokumentov.
Za svoje hrdinstvo bol Alexej Fjodorovič Burda posmrtne vyznamenaný rádom Hrdina Sovietskeho zväzu. Na svojom konte mal viac ako 30 zničených tankov, 50 nákladných automobilov a obrnených transportérov a takmer 150 zlikvidovaných pešiakov a členov posádok protitankových diel.
Karol Oravečka
