Apačské vojny náčelníkov Manga Colorada a Cochisa
Mangas Coloradas a Cochis prebrali štafetu boja proti Američanom a Mexičanom.
Dnešné americké štáty Arizona a Nové Mexiko neboli do roku 1870 príliš osídlené belochmi. Dôvodov bolo niekoľko, v prvom rade vojna Severu proti Juhu dočasne oslabila americké kolonizačné aktivity, navyše prostredie týchto dvoch štátov je natoľko nehostinné a nebezpečné, že najmä v južných oblastiach pri hraniciach s Mexikom nechcelo veľa osadníkov žiť. Vo väčšej miere sa začali bieli osadníci na apačských územiach usádzať až po roku 1865, Apači sa však dokázali veľmi dlho účinne brániť.
V minulej časti sme predstavili dvojicu prvých známych apačských náčelníkov, ktorí úspešne bojovali proti Američanom a Mexičanom približne do polovice 19.storočia. Týmito náčelnímki boli Flechas Rayadas z kmeňa jicarillských Apačov a Cuchillo Negro z kmeňa mimbrenských Apačov, ktorí počas svojho života uštedrili Američanom a Mexičanom niekoľkokrát krutý výprask.
V dnešnom druhom dieli si predstavíme dvoch apačských náčelníkov Manga Colorada a jeho zaťa Cochiseho, ktorí takisto úspešne bojovali proti nenávideným Američanom v období rokov 1850 – 1875.
Mangas Coloradas (1793 – 1863) bol podobne ako Cuchillo Negro Mimbreñský Apač. Osobne Cuchilla Negra poznal a spoločne s ním v mladom veku bojoval v prvom rade proti Mexičanom. Nájazdy mimbreňských Apačov boli úspešné, Apači dokonca dokázali vyhnať z mexických štátov Sonora, Chichuahua a z Arizony v období 1850 – 1860 značné množstvo belochov a Mexičanov. Pri svojích nájazdoch kradli v prvom rade kone, pretože kone boli pre Apačov tou najcennejšou korisťou.
Na území Nového Mexika a Arizony, ktoré ešte stále po strate Texasu patrilo Mexiku sa nachádzalo územie tzv. “Apacherie”. Takto tú oblasť pomenovali belošskí traperi, ktorí sa v oblasti pohybovali a ktorí doporučovali bielym osadníkom, aby sa tejto oblasti vyhýbali, pretože Apači sú krutí a nebezpeční bojovníci. Niektorí americkí traperi dokázali s Apačmi nadviazať dobré kontakty, takže ich Apači v oblastiach pod svojou kontrolou tolerovali a obchodovali s nimi. Stačilo, keď traperi dodržiavali dohody, ktoré s Apačmi uzavreli, Apači obľubovali belošský tovar, najmä zbrane, kone a whisky.
Náčelník Cuchillo Negro nemal v prílišnej obľube ani Mexičanov a ani Američanov. Pokiaľ ojedinelých traperov dokázal ešte tolerovať, Mexičania a bieli osadníci, ktorí sa snažili usídliť na apačskej pôde, boli pre neho neprijateľní. Voči osadníkom sa necítil byť viazaný žiadnymi dohodami a preto na nich aj útočil. Výnimkou bol mexický latifundista a boháč don Francisco Manuel Algua, ktorý uzavrel s mimbrenskými Apačmi dohodu o neútočení, za ktorú Apačom platil. Don Algua mohol na apačskom území aj ťažiť meď (Algua objavil náleziská zlata na apačskom území) a na neho a jeho spoločnosť Apači neútočili.
Zákerný americký a mexický útok na mimbrenských Apačov
Iné mexické spoločnosti, ktoré neuzavreli s Apačmi dohodu o ochrane sa stávali terčom apačských útokov. Mexičania, ktorým sa nepáčil monopol dona Algua si najali bandu mexických a amerických desperádov pod vedením akéhosi Johnsona, ktorým zaplatili za vyvraždenie mimbrenských Apačov. Plán desperádov bol jednoduchý – pozvať Apačov na slávnosť a na slávnosti ich zlikvidovať. Okrem toho mohli desperádi predať aj skalpy povraždených indiánskych mužov, žien a detí, ktoré by získali a za ktoré sa platili nemalé financie.
Johnson bol traper, ktorý niekoľko rokov obchodoval s Apačmi a tí ho nepovažovali za nepriateľa. Johnson a jeho muži verili, že odmena za vyvraždenie mimbrenských Apačov a predaj skalpov im vynesie slušný finančný obnos.
Desperádi pozvali mimbrenských Apačov na oslavu, súčasťou ktorej mal byť aj ohňostroj. Apačom tvrdili, že kvôli ohňostruju priniesli so sebou aj delo, z ktorého budú strieľať petardy a svetlice. Delo však nabili kartáčmi a postavili na príhodné miesto. Keď prišli Apači, začala oslava, kde prúdom tiekla whisky, veľa sa jedlo a oslavovalo. Následne sa desperádi nenápadne vytratili z oslavy a signálom na vraždenie mimbrenských Apačov sa stal výstrel z dela.
Kartáčová munícia spôsobila medzi mimbrenskými Apačmi doslova masaker. Následne na prekvapených Indiánov zaútočili desperádi, ktorí dorážali ranených Apačov výstrelmi z pušiek a revolverov. Do rána potom skalpovali mŕtvych mimbrenských Apačov a Johnson spolu so svojími kumpánmi Eamesoom a Glesonom boli nadšení, pretože si vyrátali že za skalpy utŕžia navyše ešte 50 tisíc USD. Boli presvedčení, že zavraždením takmer 400 Apačov urobili svoj najlepší lov v živote. To však netušili, že budú žiť už len niekoľko dní a ich životy sa skončia v krutých bolestiach.
Nie všetci mimbrenskí Apači boli totiž na hlavu padnutí. Mnohí sa oslavy nezúčastnili, podľa neskorších odhadov americkí a mexickí desperádi zlikvidovali okolo 15% mimbrenských Apačov. Mangas Coloradas veľmi rýchlo zorganizoval oddiely mimbrenských pomstiteľov a tí sa vybrali po stopách desperádov.
Americkí a mexickí vrahovia nemali žiadnu šancu Apačom uniknúť. Ich snahy maskovať stopy boli odsúdené na neúspech, pretože Apači spoločne z ich úhlavnými nepriateľmi Komančami boli najlepšími indiánskymi stopármi, ktorým sa Siuxovia nemohli rovnať. Takže snahy desperádov zmiasť Apačov len znížili náskok desperádov pred Apačmi a vyvolali úškrny na apačských tvárach.
Desperádi sa následne rozdelili na tri skupiny a pokúsili a rýchlo uniknúť. V horúcom polopúštnom prostredí však nedokázali ani oni a ani ich kone vyvinúť také tempo ako Apači a ich mustangovia. Nakoniec Apači zlikvidovali všetkých amerických a mexických vrahov, pričom si dali záležať na tom, aby hlupáci, ktorí sa v bojovom strete Apačom vzdali a nenechali si poslednú guľku pre seba, zažili naozaj brutálne muky. Apačom unikol len jeden z amerických vrahov – istý Benjamin Wilson, ktorý utiekol až do Kalifornie, kde sa v roku 1880 stal starostom mesta Los Angeles. Potvrdil tak pravidlo, že v USA sa môže stať akýkoľvek vrah úspešným politikom.
Vyvraždenie časti kmeňa mimbrenských Apačov zjednotilo všetky apačské kmene, tie následne zlikvidovali každého belocha, ktorý nestihol utiecť a smutnému osudu neunikli ani muži Francisca Manuela Alguu, ktorí platili dovtedy Apačom za ochranu. Podľa legendy na apačskom území tak ostal len jediný beloch, ktorým bola manželka náčelníka Manga Colorada.
Východonemecký western Apači s Gojko Mitičom:
Kto bol Mangas Coloradas
Po smrti Cuchilla Negra sa stal medzi mimbrenskými Apačmi najvýznamnejším náčelníkom Mangas Coloradas. Bol impozantnou osobnosťou, na Indiána bol veľmi vysoký, meral takmer 2 metre a bol vynikajúcim a neprekonateľným bojovníkom s nožom aj medzi Apačmi, ktorí predčili v boji s nožom Mexičanov a aj Španielov.
Mangas Coloradas sa v mladom veku zamiloval do krásnej Mexičanky a tá jeho lásku opätovala. Rozhodol sa, že s nej spraví svoju hlavnú manželku, čo urazilo jeho staršie apačské manželky. Apačské tradície umožňovali mať Apačom okrem manželiek aj súložnice, žiadna beloška sa však nemohla stať plnohodnotnou manželkou Apača. Túto zásadu Mangas Coloradas úplne porušil.
Bratia jeho apačských manželiek sa takisto cítili urazení a dali Mangasovi Coloradovi na výber. Alebo spraví z Mexičanky len svoju súložnicu, alebo sa s nimi bude musieť stretnúť v boji na nože. Mangas Coloradas si vybral zápas. V štyroch súbojoch za sebou zabil svojich štyroch švagrov (súboj cti sa u Apačov musel končiť smrťou porazeného), pričom utrpel len povrchové zranenia. Od tej doby sa jeho manželka stala vysokováženou a akceptovanou členkou mimbrenského spoločenstva. So svojou manželkou mal Mangas Coloradas tri krásne dcéry, z ktorých jedna sa vydala za ďalšieho významného apačského náčelníka Cochiseho.
Niekedy okolo roku 1860 sa v Arizone objavila po prvý krát vo väčšom počte americká armáda. Američania, ktorí už úplne upevnili svoju vládu nad Texasom (ten získali približne pred 10 rokmi, po porážke mexického generála Santa Annu) sa rozťahovali ďalej na Západ. V centre ich záujmu sa ocitla Nevada, Nové Mexiko a Kalifornia, ktoré patrili dosiaľ Mexičanom. Navyše sa objavili informácie o tom, že na území týchto štátov sa objavili veľké ložiská zlata, tie sa nachádzali najmä na apačskom území.
Apači spočiatku so záujmom sledovali vojenské strety medzi Mexičanmi a Američanmi a z vojny sa tešili. Keď ešte vypukla vojna Severu proti Juhu 1861 – 1865 sa americká moc na území Arizony a Nového Mexika značne oslabila. Ako je známe z histórie, vždy keď majú Američania problémy, dodržiavajú dohody, ktoré uzavrú, keď však zosilnejú, všetky dohody, ktoré prijali porušia (v 20.storočí dohody so Saddámom, s Rusmi o nerozširovaní NATO na východ….). Takže v čase americkej občianskej vojny, keď museli oddiely Severu bojovať proti Juhu, správali sa Američania k Apačom veľmi slušne a dohody s Apačmi dodržiavali.
Na apačské územie však začala postupne prúdiť zlatokopecká chamraď z východu USA a čoraz viac osadníkov z Európy. S tými si však dokázali Apači relatívne rýchlo poradiť a americká armáda približne až do roku 1863, (kedy už bolo zrejmé, že Juh v konflikte nezvíťazí), výraznejšie proti Apačom nezasahovala.
Indiánsky western Broken Arrow:
Mangas Coloradas a jeho smrť, v boji pokračuje Cochise
Keď Sever získal iniciatívu v Občianskej vojne, začal sa zvyšovať počet vládnych amerických vojakov aj v Arizone. Mangas Coloradas bol už v požehnanom veku 67 rokov, stále však pokračoval v boji proti belochom. Podarilo sa mu zjednotiť všetkých Apačov a v boji proti Američanom podporovali mimbrenských Apačov aj Mescalerovia (mýtický Vinnetou bol Mescalero) pod vedením svojho náčelníka Gian-Na-Theho, bielohorskí Apači pod vedením náčelníka Piaha a takisto obávaní chiricahuaskí Apači pod vedením legendárneho náčelníka Cochiseho (1805 – 1874), ktorý bol zaťom Manga Colorada. Náčelník Cochise si totiž vzal za manželku jednu z troch dcér Manga Colorada, tá zdedila pôvab po svojej matke, pre ktorú Mangas Coloradas v minulosti bojoval na nože so svojími švagrami.
Spočiatku si Američania mysleli, že poraziť Apačov bude jednoduché, veľmi sa však mýlili, Apači sa ukázali byť zdatným súperom. V bojoch medzi Apačmi belochmi mal veľmi dôležitú úlohu strategický Apačský priesmyk, cez ktorý viedla trať Chiricahua Trail, po ktorej pred vybudovaním železnice jazdili americké dostavníky.
Cochis spočiatku nechcel proti Američanom bojovať, sám sa však na vlastnej koži čoskoro presvedčil, že neexistuje dohoda, ktorú by Američania neporušili, keď sa im to stane výhodné. Na začiatku občianskej vojny ho Američania úctivo požiadali o možnosť vystavať na apačskom území Chiricahuov pevnosť Fort Buchanan a keďže mali problémy s Juhom, tak aj Apačom zaplatili sľúbený obnos. Hneď ako bolo zrejmé, že porážka Juhu je už len otázkou času, prestali Američania dohodu s Cochisom dodržiavať.
Na americkú armádu sa začal vyvíjať nátlak zo strany osadníkov a zlatokopov, ktorí bez armády nedokázali Apačov poraziť a ktorí túžili po zlate z apačských nálezísk. O zlato mali záujem aj vo Washingtone, takže čoskoro začala americká armáda útočiť proti Apačom.
Náčelník Cochise sa nakoniec k svojmu svokrovi Mangovi Coloradovi pridal. Dôvodom bola neskutočná americká arogancia a dôvod na rozpútanie vojny. V apačškých osadách žil Mexičanka, ktorej sa pri jednom z nájazdov na mexické dediny Apači zmocnili. Stala sa súložnicou jedného z apačských bojovníkov, ktorému porodila syna. Keďže sa nedokázala zžiť s apačským prostredím, Apači jej umožnili odísť. V apačskej spoločnosti však syn patril otcovi, takže Mexičanka musela odísť bez dieťaťa.
V blízkosti pevnosti Fort Buchanan sa nachádzala farma írskeho prisťahovalca Johna Warda. Mexičanka sa stala Wardovou družkou a následne Ward aj Mexičanka požiadali plukovníka Pitcairna Morrisona, aby zabezpečil, že sa chlapec vráti k matke. Plukovník Morrison poveril vedením celej akcie mladého poručíka. Bascoma. Ten zavítal do Cochisovej osady, v ktorej sa okrem náčelníka nachádzalo len niekoľko mužov (ostatní boli na love), aby chlapca od Apačov zobral a vydal matke.
Náčelník Cochise poručíka Bascoma upozornil na niekoľko faktov. V prvom rade podčiarkol, že nie je americkým nepriateľom, takže sa Američania nemajú správať ako nepriatelia. Potom uviedol, že Apači sú slobodní a rokovať treba s otcom chlapca, ktorý je na love. Argumenty náčelníka Cochiseho odmietol poručík Bascom akceptovať a prikázal svojim mužom Cochiseho zatknúť. To bolo na apačského náčelníka priveľa a pri úteku jedného z vojakov ťažko zranil. Poručík Bascom zajal Cochisových mužov, ktorí ostali v osade.
Náčelník Cochise sa následne stretol so svojimi bojovníkmi na love a spoločne zaútočili v Apačskom priesmyku na niekoľko dostavníkov a poštovú stanicu. Získali niekoľko desiatok zajatcov a pokúsili sa zajatých belochov vymeniť za Apačov. Keďže Bascom nesúhlasil, zabili jedného z belochov. Bascom najskôr sľúbil, že sa výmena uskutoční, následne však ako odvetu obesil všetkých zajatých indiánskych bojovníkov, čím spečatil ortieľ zajatých belochov. Náčelník Cochise sa následne pridal k Mangovi Coloradovi a Apači zintenzívnili svoju bojovú činnosť.
Apači svojou guerillovou taktikou slávili úspech. Takmer každý deň zahynul nejaký americký vojak, zlatokop, alebo osadník, mnohí osadníci obracali radšej svoje vozy a utekali z Arizony. Trestné výpravy proti Apačom boli neúspešné, pretože Indiáni sa stiahli na mexickú stranu do nehostinného horského prostredia, odkiaľ podnikali útoky na nenávidených belochov. Frustrovaní americkí vojaci reptali, bojovať proti Apačom bolo niečo iné, ako strieľať bezbranné indiánske ženy a deti prérijných indiánskych kmeňov.
Film Cuchillo – Posmrtná pieseň Apačov:
Keďže Američania mali značné problémy, opäť ponúkli náčelníkovi Mangovi Coloradovi mierové rozhovory a splnenie jeho podmienok. Podarilo sa im takmer 70 ročného Manga Colorada presvedčiť, aby prišiel na mierové rokovania sám a neozbrojený (tvrdili, že situácia sa zmenila, v úrade je nový Veľký Biely Otec, ktorý je priateľom Indiánov a ktorý chce zmenu, za problémy môže predchádzajúca garnitúra úradníkov a vojakov atď….)
Mangas Coloradas uveril americkým sľubom a 16.1.1863 prišiel na rokovania do americkej pevnosti, kde ho nechal plukovník J.R. West popraviť. Manga Colorada zabili v spánku vojaci James Colyer a George Mead. Následne muži plukovníka Warda odrezali Mangovi Coloradovi hlavu a poslali ju do antropologického múzea v New Yorku (neskôr v 20. storočí Apači hľadali hlavu Manga Colorada, ktorá sa “záhadne stratila”. FBI jednoducho nepotrebovala, aby sa Apači začali zoskupovať okolo nejakého viditeľného symbolu).
Netreba azda ani zdôrazňovať, že vražda parlamentára na rokovaniach je prejavom ozajstnej právnej degenerovanosti a v normálnych krajinách sú takéto prejavy jednoducho neprijateľné. Parlamentárov nevraždili dokonca ani v nacistickom Nemecku alebo stalinskom Rusku.
Po Mangasovej smrti bojoval jeho zať Cochis proti Američanom až do roku 1872, kedy sa jeho zdravotný stav prudko zhoršil (pravdepodobne rakovina brušnej dutiny). Nechal sa presvedčiť priateľom Apačov – Lupanom (generál Crook, označovaný Apačmi ako Šedý vlk), aby prestal bojovať, do rezervácie (rozumej koncentračného tábora) pre Apačov však odmietol aj s najbližšími spolubojovníkmi odísť. Ostal žiť v arizonských Dračích vrchoch na pomedzí Mexika a Arizony, kde aj v roku 1874 umrel. Jeho najbližší spolubojovníci ho pochovali na utajenom mieste, Cochisov hrob sa doteraz nenašiel.
Spoločne s Cochisom bojovali proti nenávideným Američanom aj ďalší známi indiánski bojovníci ku ktorým patrili jeho syn Victorio, Geronimo, Francisco, Nanni Chaddi, Na Tio Tish, Loco, Nana, Ulzana, tí pokračovali v boji proti belochom aj po Cochisovej smrti. Všetci si vyslúžili za svoj rozhodný boj proti americkým okupantom hrdé pomenovanie Bronco – Nezkrotní, okrem Geronima zažiarili najmä Ulzana, Loco (Šialený – toto meno mu dali samotní Apači) a Nana, ktorý najlepšie nájazdy uskutočnil vo veku takmer 80 rokov, nenávisť voči americkým okupantom bola u neho tak veľká, že bojoval až do svojej smrti. (Nanu vnívam ako prototyp uvedomelého a aktívneho dôchodcu). O Geronimovi, Lupanovi, Nanovi a Broncos však viac až v nasledujúcom záverečnom dieli o apačských vojnách.
Karol Oravečka
