Aktuality, História,

Poprava admirála Kolčaka. Zradili Česi vrchného vladára Ruska?

---

 

Spln, jasná sibírska noc. Predmestie Irkutsku, breh rieky Angary. Komisár prečítal rozsudok. Admirál v plášti s vyhrnutým golierom, na mraze v brigadýrke, ako by sa ho všetko to, čo sa deje okolo, netýkalo, si prezerá vojakov stojacich v kordóne. Komisár končí čítanie slovom „zastrelenie“. Kolčak si sám stúpa na požadované miesto a rukou dáva povel kordónu stojacemu vpredu, aby opustil zónu streľby. Vojaci bez toho, aby čakali na príkaz svojich veliteľov, sa rozostupujú do strán a uvoľňujú priestor pred admirálom.

 

Kolčak si zapaľuje papirosku a podáva strieborné puzdro na cigarety jednému z červenoarmejcov z konvoja. Komisár mu ponúka zaviazanie očí, ale admirál to odmieta. Po krátkej pauze zaznie príkaz:
„Na nepriateľa revolúcia – pal!“
Majestátny pokoj admirála má na rudoarmejke taký vplyv, že neuposlúchnu rozkazy komisára a nestrieľajú. A tak admirál odhadzuje vyfajčenú cigaretu a vydáva rozkaz sám.
Výstrel.

Vojaci na saniach privážajú k rieke telo, ktoré ešte nestačilo vychladnúť, a hádžu ho do diery v ľade.

Tak podľa jednej verzie ukončil svoju životnú cestu jeden z vodcov bielych v ruskej občianskej vojne , admirál Alexander Vasiljevič Kolčak. Jeho smrť ukončila organizovaný boj proti boľševikom na Sibíri.

 

Do rúk červených bol Kolčak vydaný československými legionármi so súhlasom veliteľa vojsk Trojdohody na Sibíri, francúzskeho generála Maurice Janina. Bola to zrada? A čo za týmto krokom stálo? Na otázky Sputniku odpovedali historici z Ruska a Českej republiky Jevgenij Antoňuk a Ján Rychlík.

Rychlík: Ponúka sa samozrejme odpoveď, že to bola zo strany légií zrada na spojencovi; lenže vec nie je taká jednoduchá. Musíme si položiť otázku, či samotní československí legionári mali možnosť v danej situácii postupovať inak. Keď vlak s admirálom Kolčakom pod strážou československých légií dorazil do Irkutska, bolo mesto v rukách Politického centra, tj koalície menševikov a eserov, ktorí od prevratu v Omsku (18. novembra 1918) razili heslo „Ani Lenin, ale ani Kolčak“. Eseri a menševicu boli väčšine legionárov sympatickí, pretože mnoho legionárov doma bolo členmi, alebo sympatizantmi agrárnej strany a sociálnej demokracie. Okrem toho eseri a menševicu reprezentovali odkaz ruskej februárovej revolúcie, ktorú legionári hodnotili kladne. Kolčak väčšine legionárov nikdy sympatický nebol, pretože pre nich symbolizoval diktatúru a obnovenie starých cárskych poriadkov.

 

Čisto teoreticky sa mohli legionári postaviť Politickému centru na odpor, Kolčaka nevydať a dúfať, že do Irkutska včas dorazia jednotky generála Kappela (v Irkutsku vtedy ešte nevedeli, že Kappel na pochode zomrel a velenie prevzal generál Sergej Vojcechovskij; československej armády). Lenže proti Politickému centru legionári bojovať nechceli. Politické centrum sa légiám zaručilo, že Kolčakovi sa dostane riadneho procesu. Na druhej strane légiám pohrozilo, že ak nebude Kolčak vydaný dobrovoľne, vynúti si jeho vydanie silou.

 

Nakoniec všetko dopadlo inak, pretože vládu v meste bez boja prevzali boľševici. Politické vedenie légií muselo akceptovať stav vecí a uzavrieť prímerie s postupujúcou 5. (červenou) armádou (ako známe, v nej slúžil ako politický komisár Jaroslav Hašek).

 

Antoňuk : Z pohľadu bielych ide určite o zradu. Bieli považovali Čechoslovákov za spojencov ešte z doby prvej svetovej vojny, kedy sa začali objavovať prvé jednotky z českých zajatcov, ktorí bojovali proti Nemcom na strane Ruska.

 

Z pohľadu Čechoslovákov, ktorí vernosť Kolčakovi neprisahali a podriaďovali sa Francúzom, k žiadnej zrade nedošlo. Čechoslováci mali vo svojich názoroch bližšie k ruským eserom. Preto mali dosť priateľské vzťahy so Všeruskou dočasnou vládou (Ufimské direktórium).
Zvrhnutie Direktória v prospech Kolčaka vnímali Česi negatívne. Stačí povedať, že po správach o prevrate mal veliteľ zboru Ján Syrový v úmysle stiahnuť armádu z jej pozícií a odviesť ju na evakuáciu. V tomto kroku ho zastavil až zásah francúzskeho velenia.

 

Česi nemali k admirálovi príliš veľa sympatií a po jeho nástupe k moci boli odvedení do tyla, strážili Transsibírsku magistrálu a bojových akcií sa prakticky nezúčastnili. Dokonca aj jeden z mála Kolčakových priaznivcov – generál Radola Gajda, ktorý vstúpil do ruskej armády a získal hodnosť generála, sa nakoniec s admirálom pohádal a začal proti nemu intrigovať. Koncom roku 1919 už boli strany v otvorene nepriateľských vzťahoch.

 

Bola reálna hrozba, že pokiaľ admirál nebude vydaný, červení partizáni vyhodia do vzduchu Krugobajkalské tunely a zablokujú Čechoslovákom cestu na východ?
Rychlík : Ja osobne sa domnievam, že hrozba bola reálna. Samozrejme, s určitosťou to s odstupom viac ako sto rokov nikto povedať nemôže.

 

Antoňuk : To je mýtus výhodný pre obe strany. Irkutské Politické centrum (dočasná vláda zložená z eserov a menševikov, ktorá krátku dobu vládla mestom – pozn. red.), ktorý dosiahol vydanie Kolčaka, bol do značnej miery virtuálnou organizáciou, ktorá nemala žiadnu skutočnú moc a nebola schopná klásť vôbec žiadny odpor dobre vyzbrojeným Čechoslovákom, ktorí boli v značnej presile. A boľševici nemali záujem na ďalšom zdržiavaní silnej a dobre vyzbrojenej československej skupiny na Sibíri a nemali na to ani silu. Okrem toho Krugobajkalská železnica nebola ani pod ich kontrolou.

 

Česi sa po dohode s francúzskym generálom Janinom pod vierohodnou zámienkou zbavili Kolčaka, o čom dlho snívali. S odkazom na to, že pokiaľ nevydajú Kolčaka hŕstke revolucionárov z Politického centra, môžu ich na ceste napadnúť mýtickí partizáni. V skutočnosti to bola pre Čechov aj pre generála Janina len vhodná príležitosť zbaviť sa Kolčaka cudzími rukami.

 

Čo znamenala strata Kolčaka pre biele hnutie?
Rychlík: Kolčakova smrť určite zasadila bielemu hnutiu ranu, pretože Kolčak bol jej viditeľným symbolom. Ja osobne sa ale domnievam, že rola Kolčaka v bielom hnutí sa preceňuje. Alexandr Vasiljevič Kolčak bol osobne čestný človek, dobrý vojak a odvážny námorník, skutočný ruský vlastenec, avšak bohužiaľ zlý politik (čo býva u vojakov skôr pravidlom než výnimkou). V lete 1919 boli Spojenci ochotní oficiálne uznať jeho vládu v Omsku, čo by okrem iného znamenalo aj pripustenie ruskej delegácie na mierovú konferenciu v Paríži. Stanovili si dve hlavné podmienky: uznanie nezávislosti Poľska a Fínska (ktoré už boli rovnako nezávislé) a opätovné zvolanie ústavodarného zhromaždenia po obsadení Moskvy. Kolčak to odmietol s tým, že najprv treba poraziť boľševikov a potom vypísať nové voľby do ústavodarného zhromaždenia, pretože v tých, ktoré sa konali v roku 1917 po boľševickej revolúcii , nemohli kandidovať pravicové strany. Až nové ÚZ malo rozhodnúť o všetkých otázkach, teda nielen o štátnej forme a ústave Ruska, ale napr. aj o nezávislosti Poľska, Fínska a ďalších štátov, ktoré zatiaľ na území niekdajšej ríše vznikli. Táto predstava bola ale úplne nereálna a Kolčakov postoj bol v danej situácii kontraproduktívny; Kolčak lavírovaním stratil cenný čas: koncom jesene padol Omsk a potom už s ním Spojenci nemali o čom rokovať.

 

Na druhej strane, aj keď mal Alexander Kolčak honosný titul „vrchného vladára Ruska“ a teoreticky teda mohol neobmedzene vládnuť na všetkých územiach pod kontrolou bielych armád, v skutočnosti to tak nebolo. Jednotliví bieli velitelia konali spravidla na vlastnú päsť. Veľmi si tak moc často uzurpovali rôzni atamani (ako napr. v Zabajkalsku Semjonov). Tí sa však otvorene usilovali o návrat Ruska pred február (resp. marec) 1917 a predovšetkým nižším vrstvám obyvateľstva nemali čo ponúknuť. Okrem toho ich teroristické metódy, ktoré si v ničom nezadali s červeným terorom boľševikov, postavili proti bielemu hnutiu väčšinu roľníckeho obyvateľstva.

 

Antoňuk : Podľa stavu na začiatku roku 1920 už nič. Iniciatívu jednoznačne prevzali boľševici, ktorí dokázali zmobilizovať armádu, ktorá mala výraznú početnú prevahu nad bielymi a už niekoľko mesiacov úspešne postupovala všetkými smermi. V memoároch bielogvardejcov sa môžeme dočítať pomerne kritické hodnotenia počínania légii na Sibíri (pozri napríklad generál Sacharov). Aký bol vzťah medzi bielovardejskými dôstojníkmi a Čechoslovákmi?

 

Rychlík: Vzťahy boli dosť komplikované a prešli určitým vývojom. Légie bojovali na fronte od mája do októbra 1918, kedy oslobodili od boľševikov obrovské územie siahajúce na západe až k Volge a na východe k Tichému oceánu. Väčšina legionárov bola vtedy silne motivovaná: brali to tak, že boľševici uzavreli mier s Nemcami a Rakúšanmi, čím objektívne poškodili vec Dohody a teda aj ohrozili možnosť vzniku československého štátu, ktorý bez totálnej porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska nebol možný. Boj proti boľševikom vnímali zároveň ako boj proti objektívnym spojencom Nemecka a Rakúsko-Uhorska, boj za samostatnosť vlastného štátu.

 

Ale nielen to: boj proti boľševikom vnímali aj ako pomoc bratskému ruskému národu v boji proti novej diktatúre. Utvrdzoval ich v tom aj fakt, že ich obyvateľstvo v lete 1918 na väčšine miest, odkiaľ vyhnali boľšvikov, vítalo ako osloboditeľov. Práve s pomocou légií bolo možné zriadiť protiboľševicko vládu KOMUČa zloženú prevažne z eserov a menševikov, ktorá opierala svoju legitimitu o výsledky volieb do ústavodarného zhromaždenia, v januári 1918 boľševikmi rozohnaného. Z tejto vlády vzniklo aj direktórium a dočasná všeruská vláda v Omsku.

 

V tejto dobe boli vzťahy bielych ruských dôstojníkov k Čechoslovákom jednoznačne pozitívne. Legionárom ale vadilo, že obyvateľstvo ich síce víta, ale do novej armády, ktorá by bojovala proti boľševikom, sa príliš nehrnie. Vzťahy sa zmenili po vojenskom prevrate v Omsku a nastolení diktatúry admirála Kolčaka. Kolčakova diktatúra sa väčšine legionárov nepáčila a nevideli dôvod, prečo by ju mali podporovať. V tom čase už navyše existoval samostatný československý štát, vyhlásený 28. októbra 1918, takže legionári nevideli dôvod prečo ďalej bojovať. V tejto dobe sa vzťahy medzi bielymi dôstojníkmi a légiami začali rýchlo zhoršovať. Legionári boli obviňovaní zo sympatií k boľševikom (čo nebola pravda), z ľavicových a socialistických tendencií (čo pravda bola) a predovšetkým boli kritizovaní za to, že už nechcú bojovať. Lenže legionári už nevideli na boj žiadny dôvod, prečo by mali hájiť Kolčakovu diktatúru a chceli čo najrýchlejšiu repatriáciu.

 

Je známe, že v lete 1919 došlo v niektorých jednotkách légií fakticky k vzbure, keď si tzv. druhý (oficiálne nepovolený) zjazd československých légií chcel na politickom vedení légií vynútiť okamžitý odchod do vlasti. Účastníci vzbury boli odzbrojení a internovaní vo Vladivostoku v pevnosti Gornostaj, boli ale neskôr amnestovaní a poslaní domov.

 

Je tiež nutné si uvedomiť, že z politického hľadiska neboli légie jednotné. Medzi legionármi boli ľudia rôznych názorov a ani ich postoj k obom ruským revolúciám a k predrevolučnému režimu nebol jednotný. Ako som už povedal, väčšina legionárov patrila k demokratickej ľavici; preto im bola sympatická ruská februárová revolúcia, zatiaľ čo októbrovú revolúciu chápali ako prevrat, ktorý nastolil novú diktatúru. Týchto legionárov bola väčšina. Ale medzi legionármi boli aj stúpenci radikálnej ľavice, budúci komunisti, ktorí samozrejme vnímali boľševickú revolúciu kladne. Veď niekoľko tisíc legionárov dokonca prešlo na stranu boľševikov a vstúpilo do červenej armády (najznámejší z nič je spisovateľ Jaroslav Hašek).

 

Na druhej strane bola aj malá skupina pravicovo nacionálne orientovaných legionárov (hlavne medzi dôstojníkmi), ktorí podporovali otvorene Kolčaka ako človeka, ktorý obnoví poriadok zničený už februárovou revolúciou a obrodí „národné Rusko“. Známy je prípad generála Radolu Gajdu, ktorý si vyžiadal v légiách dovolenku a vstúpil priamo do Kolčakových služieb (hoci sa s ním čoskoro rozišiel v zlom).

 

Antoňuk : Vzťahy medzi bielymi a Čechoslovákmi sa líšili v závislosti na politickej situácii, situácii na frontoch a zmenách na európskej mape. V roku 1918 ich možno nazvať dobromyseľnými a priateľskými. V prvej polovici roku 1919 boli ostražité, čo súviselo s tým, že značná časť Čechoslovákov reagovala negatívne na Kolčakov nástup k moci. V druhej polovici roku 1919 sa vzťahy definitívne zhoršili a zmenili sa na otvorene nepriateľské. Prepustenie Gajdu z ruskej armády a zbavenie ho všetkých vyznamenaní a hodností Česi vnímali ako demonštratívnu facku a neúctu.

 

Bieli naopak boli nespokojní tým, že Česi sabotovali ich rozkazy, nechceli pomáhať, odvolávali sa na neutralitu a konali iba vo svojom vlastnom záujme.

 

Pritom v niektorých prípadoch mohli byť vzťahy medzi ruskými a československými dôstojníkmi skutočne priateľské. V československom zbore slúžili aj ruskí dôstojníci, niektorí následne urobili úspešnú kariéru v novej krajine, ako napríklad Vladimir Šokorov a Sergej Vojcechovskij.

 

A ako sa Česi stavali k miestnemu obyvateľstvu?
Rychlík: Vzťah Čechov (a Slovákov)-legionárov k miestnemu obyvateľstvu bol celkom priateľský. Od novembra 1919, kedy legionári strážili magistrálu, dochádzalo k miestnym prímeriam založeným na dohode: keď vy na nás nebudete útočiť, my sa o vás nebudeme starať, a je nám v zásade jedno, či podporujete boľševikov, alebo nejakú inú silu bojujúcu proti Kolčakovi (ako známe, v roku 1919 proti Kolčakovi vystupovali nielen boľševickí partizáni, ale aj eseri a menševici, ktorí vytvárali vlastné partizánske jednotky). Tu je aj koreň konfliktov medzi legionármi a bielymi dôstojníkmi. Samozrejme, ak boli legionári na magistrále napadnutí partizánmi, tak sa bránili a pokiaľ zistili, že tieto akcie podporuje miestne obyvateľstvo, nechýbali ani pacifikačné akcie proti civilnému obyvateľstvu. Tých sa ale počas občianskej vojny v Rusku dopúšťali všetky bojujúce strany. V rámci daných možností sa československé légie chovali veľmi umiernene. Údajné „zverstvá bieločechov“ sú výmysly boľševickej propagandy, ktoré nemajú oporu vo faktoch. Je veľmi smutné, že mnoho Rusov im dodnes verí, ako som mal možnosť sa sám presvedčiť, keď sme s niekoľkými priateľmi v roku 2018 podnikli cestu po stopách légií po magistrále až do Vladivostoku.

 

Na záver tejto otázky by som chcel povedať, že mnohí legionári si Rusko skutočne zamilovali; nehovorím o tom, že mnohí si odtiaľ priviezli manželky, ale mnoho z nich sa stalo doma propagátormi Ruska a rusko-československej spolupráce. Pripomínam tu napríklad Ľudovíta Svobodu , ktorý je aj v Rusku známy ako organizátor československého vojska počas druhej svetovej vojny a potom v rokoch 1968-1975 ako prezident Československej republiky. V Rusku je málo známe, že Sloboda sa ako dôstojník vyznamenal práve v bojoch proti boľševikom. Za socializmu sovietska i československá publicistika túto epizódu z jeho vojenskej kariéry úmyselne zamlčovala.

 

Antoňuk : Nedá sa povedať, že by medzi Čechmi a miestnym obyvateľstvom existovali nejako zvlášť priateľské, alebo naopak nepriateľské vzťahy. Následkom demoralizácie a poklesu disciplíny v českých jednotkách (najmä druhá polovica roku 1919) dochádzalo k lúpežiam, rabovaniu a ďalším trestným činom voči civilnému obyvateľstvu, ale to boli skôr výnimočné prípady. Následkom správania Čechov trpelo mnohonásobne menej ľudí, než vinou červeného, ​​bieleho alebo zeleného teroru.

 

S istotou môžeme povedať, že Česi boli miestnym dievčatám veľmi naklonení, svadby sa konali vo všetkých mestách, kde sa nachádzali ich vojská. Veľmi mnoho legionárov odišlo do vlasti s ruskými manželkami.

 

 

V sovietskej historiografii bolo zvykom spájať začiatok Ruskej občianskej vojny s povstaním Československých légií, tzv. Čeljabinský incident. Ako veľmi v skutočnosti legionári prispeli k rozpútaniu občianskej vojny?
Rychlík : Incident v Čeľabinsku (14. mája 1918) nemožno preceňovať. K občianskej vojne v Rusku by došlo aj bez neho a aj bez československých légií. Boľševický režim stál na jar 1918 na veľmi vratkých nohách, nemal žiadnu oporu mimo veľkých priemyselných miest. Potom, čo bolo v januári 1918 rozohnané ústavodarné zhromaždenie, bolo jasné, že pokojnou, demokratickou cestou boľševikov poraziť nemožno. Bolo teda len otázkou času, keď odporcovia boľševikov vystúpia proti sovietskej vláde so zbraňou v ruke. Oponentov mal boľševický režim viac ako dosť, hoci problémom bieleho hnutia bolo práve to, že okrem odporu proti boľševikom jednotlivé politické antiboľševické skupiny nič nespájalo.

 

Antoňuk : Prispeli k pádu moci boľševikov v Povolží, na Urale a na Sibíri. V čase ich povstania však občianska vojna v južnom Rusku trvala už štyri mesiace. Čechoslováci prispeli k vytvoreniu novej scény vojenských udalostí. Dá sa povedať, že rozdúchali oheň, ktorý už horel.

 

 

 

Ako by ste všeobecne charakterizovali úlohu Čechov v udalostiach v Rusku po októbrovej revolúcii? Komu nakoniec prospelo ich angažmán viac – boľševikom alebo bielym?
Rychlík : Česi a Slováci mali pôvodne snahu sa do vnútorných ruských záležitostí nepliesť. Keď bol uzavretý brestlitovský mier, snažil sa T.G. Masaryk, ktorý bol vtedy práve v Rusku, čo najrýchlejšie dostať légie do Vladivostoku a odtiaľ ich previezť na západný front. Na prevoze légií malo záujem Francúzsko, ktoré potrebovalo ďalších vojakov; naproti tomu britské velenie považovalo myšlienku na prevoz šesťdesiattisícovej armády z Vladivostoku okolo celého sveta do Francúzska za príliš fantastickú – podobný projekt by bol nákladný a časovo veľmi náročný; súhlasila preto s odvozom tej časti légií, ktorá zamierila miesto na východ na sever a dostala sa do prístavov na severe Ruska (hlavne do Archangeľska), ich väčšiu časť chcela ale ponechať v Rusku a využiť ich pre nejakú protiboľševickú akciu s cieľom vytvoriť po zvrhnutí sovietskeho režime novú ruskú vládu a dostať Rusko opäť do vojny.

 

Zvíťazilo britské stanovisko – Francúzsko totiž samé nemalo dosť lodí, aby mohlo légie odviezť. Po Čeľabinskom inidente, kedy sa boľševická vláda rozhodla legionárov úplne odzbrojiť a internovať, sa légie rozhodli do Vladivostoku prebiť, čo sa im skutočne podarilo. Až tam zistili, že pre nich žiadne lode neprišli, a že majú zostať v Rusku ako predvoj spojeneckých síl na zamýšľanom novom fronte. Vystúpenie légií proti sovietskej moci po incidente v Čeľabinsku bolo nesporne výhodné pre biele hnutie, hoci neskôr (po vzniku československého štátu) sa záujmy légií a bielogvardejcov rozišli.

 

Antoňuk: Čechoslováci sa mohli stať pre bielych tým, čím boli pre červených Lotyšskí strelci. Boli súdržnou, organizovanou a dobre vyzbrojenou silou a ďaleko prevyšovali väčšinu bielych a červených jednotiek. V prvej fáze pomáhali rozptýleným protiboľševickým silám hlásať svoju moc. Ale po porážke Nemecka vo svetovej vojne a vyhlásení samostatnosti Československa sa v podstate stiahli a stali sa účastníkmi veľkej geopolitickej hry, ktorú viedla Trojdohoda. Pobyt Čechoslovákov na Sibíri bol od začiatku roku 1919 prvkom diplomatickej konfrontácie medzi spojencami a nemal nič spoločné so skutočným bojom proti boľševikom, ktorý viedla Kolčakova armáda. Existencia zboru pomohla najviac samotnému Československu. Jeho vodcovia dokázali z Trojdohody vyraziť maximálne hranice pre svoj štát, a navyše získať vycvičenú a vybavenú armádu, ktorú taktiež zaplatili spojenci.
Alexej Saryčev

 

Zdieľajte článok