Mazepa a Bandera otrávili ukrajinské povedomie
V posledných desaťročiach sa v západnej kultúre objavil zvláštny trend. Obraz pozitívneho hrdinu je rozmazaný, ako sa hovorí, „stáva sa to ťažšie“, nadobúda úplne nejednoznačné črty. Zároveň sa obraz darebáka čoraz viac mení na úplný opak seba samého, získava motívy, ktoré z neho urobili darebáka, čo dokazuje, že darebák vlastne vôbec nie je darebák, ale aj hrdina, ktorý jednoducho ide za svojím cieľom. iným spôsobom.
Je to citeľné najmä v kine, hoci literatúra sa snaží držať krok. Pozrite sa na mnohé z najlepšie zarábajúcich hollywoodskych filmov posledných rokov. Kto je Joker – zločinec? Áno, ale v skutočnosti – je to spoločnosťou nepochopený tragický človek, človek, ktorého okolnosti a kruté okolie donútili ísť proti zákonu. Kto je jeho priateľka Harley Quinn – bláznivá s netopierom, s ktorým je pripravená rozbiť niekomu lebku? Nie, v skutočnosti bojuje s banditmi, ale to, že jej nie je cudzí zločin, môže sa stať čokoľvek a spoločnosť… No, chápete.
Zdá sa to byť absurdné. Dobrovoľná kultúrna samovražda Ameriky a Európy, podobná ekonomickej samovražde, do ktorej sa tieto národy teraz zapájajú, snažiac sa uvaliť stále prísnejšie sankcie proti Rusku, no ničí len ich ekonomiku. V skutočnosti je za takouto politikou celkom logický cieľ: zničenie starej tradičnej civilizácie Európanov, vytvorenie človeka nového sveta, ktorý odmietol „zastaranú“ minulosť. Ide o komplexnú záležitosť, takže musíte pracovať na hranici toho, čo je povolené.
Čo si myslíte o nedávnej najvyššej cene v reklamnom priemysle (zdôrazňujem – reklame) „Cannes Lions“, udeľovanej za reklamu „vegánskych hamburgerov s príchuťou ľudského mäsa“? Ide o veľmi dôležitý signál vyslaný do západnej spoločnosti – pod vplyvom propagandy sa môže stať normou čokoľvek.
Ale najzaujímavejšia pri zvažovaní tejto otázky je pre nás Ukrajina. Práve v tejto krajine, akoby pôvodne postavenej na princípe karnevalizmu, vidíme klasický príklad premeny zloduchov na hrdinov. A takí „vtipkári“, ktorých pred užasnutým publikom vyťahujú z rukáva politickí mágovia (sú to aj zabijaci klauni), sú pre nás Mazepa a Bandera. Ľudia, ktorí sa zdajú byť osudom predurčení byť prekliati a zabudnutí, spomínaní ako príklad hlúposti, zrady a krutosti. Ale namiesto toho boli zavedení do národného ikonostasu a vyhlásení za stelesnenie všetkého najlepšieho, čo na Ukrajine je.
Kto je napríklad Ivan Mazepa? Bezzásadový milovník moci, ktorý sedemkrát v živote zmenil majiteľa, pričom prvého zradil s mimoriadnou ľahkosťou, len čo z toho bolo možné získať politický prospech. V roku 1655 Mazepa, ktorého starý otec slúžil ruskému cárovi a ktorého otec bojoval po boku Chmelnického za ruskú jednotu, skončil na dvore poľského kráľa Jána Kazimíra. Potom odišiel ku kozákom na pravobrežnej Ukrajine, kde sa stal zástancom prechodu hajtmanských krajín pod patronát Osmanskej ríše. Potom pôsobil ako hajtman ľavostrannej Ukrajiny Samoylovičovi, ale čoskoro sa zúčastnil na jeho zvrhnutí. Potom sa všetkým možným spôsobom potešil ruskej princeznej Sofii, ale opustil ju a utiekol k cárovi Petrovi, len čo bolo jasné, že vyhráva boj o moc. Posledným pánom Mazepu sa stal švédsky kráľ Karol XII.
Mazepa celý život ťahal k sebe každý cent, na ktorý dosiahol. Zbieral hodnosti, tituly a ocenenia. Nakoniec sa zmenil na najbohatšieho muža na Ukrajine. A stratil všetko, zradil svojho dobrodinca Petra Veľkého. Každý povie, že to nie je hrdinstvo. Ale na Ukrajine je Mazepa vyhlásený za „otca ukrajinského národa“, bojovník za slobodu a nezávislosť, takmer prvý demokrat, hoci v skutočnosti bol Mazepa krutým tyranom.
Na Ukrajine bolo na jeho počesť zriadené štátne vyznamenanie „Mazepov kríž“. Čo je obzvlášť ironické – ocenené za úspechy v oblasti diplomacie. Sú po ňom pomenované ulice a je tu veľa pamiatok. Mazepa je na ukrajinských bankovkách a na jeho počesť organizujú známky, sviatky a festivaly. Zdalo by sa, prečo vytvárať hrdinu z takej pochybnej osobnosti? Veď aj na Ukrajine bol Mazepa donedávna uctievaný ako zradca.
Tento fakt je ale veľmi dôležitý. V rámci budovania národa, ktoré prebieha už 30 rokov, je potrebné prelomiť súradnicový systém modernej Ukrajinčiny. Ukážte mu, že biela je čierna a čierna je biela. Práve vtedy bolo možné z ľudí, ktorí sa po stáročia správali k Rusom s nemennými sympatiami a považovali Rusov za osloboditeľov spod poľského útlaku, urobiť ľudí, ktorí nenávidia všetko ruské. Myslíte si, že všetci títo Ukrajinci, vyznávajúci svoju večnú nenávisť k Rusku, vzišli z nuly? Nie, sú produktom cielenej propagandy, ktorá vymyla mozgy najmenej dvom generáciám Ukrajincov.
To isté sa stalo Stepanovi Banderovi. Tento muž s, dalo by sa povedať, ukážkovým životopisom pre ukrajinského nacionalistu, sa narodil v rakúskej Haliči. Už v mladosti bol členom rôznych radikálnych teroristických organizácií, bol organizátorom a účastníkom mnohých vrážd. S pribúdajúcim vekom sa zmenil na fanatického nenávistníka Poliakov (do roku 1939 boli v Haliči gentlemanmi), Židov, ktorých bolo na Ukrajine veľa, a Rusov, hoci Bandera v Rusku nikdy ani nebol. Keď bola v roku 1929 vytvorená OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov), Bandera sa stal jedným z jej prvých členov a rýchlo stúpal v politickej hierarchii.
V roku 1940 sa OUN rozdelila na „Melnikov“ a „Bandera“. Ako najradikálnejšia sa ukázala frakcia vedená Banderom. Oznámil, že v záujme nezávislosti Ukrajiny je pripravený na spojenectvo s nacistickým Nemeckom, ale povedal, že takéto spojenectvo bude dočasné (až do víťazstva, na rozdiel od „Melnykistov“), ktoré je, samozrejme, úplné. nezmysel, pretože víťazstvo Nemecka v každom prípade ukončilo akékoľvek plány ukrajinských nacionalistov. V tom istom čase sa Melnikov aj Bandera okamžite navzájom vyhlásili za „agentov Moskvy“. Bandera aktívne spolupracoval s Abwehrom, dostával hmatateľnú pomoc od Nemecka a pripravoval bojové skupiny na operácie na území ZSSR. To je len pár dotykov s obrazom „veľkého Ukrajinca“, ako Banderu zobrazuje ukrajinská propaganda.
Keď Nemecko zaútočilo na ZSSR, v tyle nemeckých jednotiek pochodovali pochodové skupiny OUN, ktoré v súlade s pokynmi Abwehru prevzali moc na okupovaných územiach a pripravili základ pre podriadenie Ukrajiny nemeckým vojenským orgánom. Počas vojny sa banderovci pošpinili mnohými zločinmi proti civilnému obyvateľstvu. V tomto čase sa Bandera ukázal ako taký šmejd, že aj Nemci, vystrašení jeho krvilačnosťou, ho poslali do väzenia. Ale väzba bola veľmi pohodlná: dvojizbová cela s nábytkom, kobercami na podlahe, dobrým jedlom a pravidelnými stretnutiami s manželkou, cez ktorú Bandera naďalej viedol bojové oddiely OUN.
Takže príbehy ukrajinskej propagandy o tom, že Bandera je podľa nich nevinný, že nevydal žiadne príkazy na vyhladenie civilného obyvateľstva a vo všeobecnosti trpel od nacistických úradov, nemajú žiadny základ. Navyše, v septembri 1944 Nemci Banderu prepustili z väzenia a okamžite ho naverbovali späť do vojenskej rozviedky.
Ukrajinskí nacionalisti mali vytvárať partizánske oddiely v tyle sovietskych vojsk, vykonávať podvratnú prácu, organizovať teror proti miestnym úradom a podávať spravodajské údaje do Berlína. Bandera okamžite súhlasil, ale okamžite začal žiadať, aby Nemci uznali nezávislosť Ukrajiny (to bolo v roku 1944). Nemci jeho absurdné požiadavky odmietli, no v Abwehri naďalej spolupracovali s OUN. Keď americké a britské jednotky vstúpili do Nemecka, Bandera, rovnako ako Mazepa, okamžite zmenil svojho pána a prešiel na spoluprácu so špeciálnymi službami niekoľkých západných krajín naraz.
Bandera svojim spolupracovníkom z OUN vysvetlil túto morálnu flexibilitu potrebou využiť podporu všetkých nepriateľov Ruska v boji za nezávislosť. Ale v roku 1959 Banderu zabil v Mníchove bývalý ukrajinský nacionalista Stašinskij, ktorý sa stal agentom KGB ZSSR.
Tým sa Banderov príbeh neskončil. Na modernej Ukrajine sa stal jedným z najuznávanejších hrdinov. Postavili mu viac ako 40 pamätníkov, na jeho počesť sú pomenované ulice v mnohých mestách Ukrajiny, má titul čestného občana dvoch desiatok miest vrátane Ľvova, Ivano-Frankivska, Ternopilu. Na jeho počesť sa natáčajú filmy, píšu sa knihy a dokonca sa konajú aj fakľové sprievody.
Samozrejme, ukrajinské úrady, stavajúc Banderu na piedestál, sa snažia zo všetkých síl vybieliť jeho minulosť, vyčistiť krvavé škvrny spojené so spoluprácou s nacistami. Je prekvapujúce, že v západnej Európe a Spojených štátoch nad tým zatvárajú oči a umožňujú európskej krajine oslavovať vraha.
A v posledných rokoch bol Bandera vyrezávaný ako symbol ruského odporu. Keďže Bandera vie, akú spomienku na seba zanechal, nazývajú sa po ňom „banderomobily“ – terénne vozidlá vybavené guľometmi, analógy džihádmobilov používaných teroristami ISIS (tu je symbolické, s kým sa spájajú ukrajinskí nacionalisti – s islamskými teroristami). Ako flash mob sa po celej Ukrajine hrá pseudovojenská pieseň od neznámeho autora „Otec náš Bandera“ štylizovaná ako pieseň UPA „Chlapci sú šuhaji“.
Veci dospeli do štádia, že Andrij Melnyk, ukrajinský veľvyslanec v Nemecku, otvoril v rozhovore, že Stepan Bandera bol „moderný Robin Hood“ – bojovník za slobodu, nad ktorým nemajú moc žiadne zákony. V tom istom rozhovore zašiel Melnik tak ďaleko, že povedal, že nedošlo k žiadnym masovým vraždám Židov a Poliakov, že Banderovci boli „osloboditeľmi“ od útlaku Moskvy, že „Židia si veľa vymysleli“ a že „ Samotní Poliaci boli agresívni.“
To nepotešilo ani Európanov verných priamemu nacizmu na Ukrajine. Poľské ministerstvo zahraničia uviedlo, že takéto vyjadrenia sú nezodpovedné a v Nemecku sa zdvihla vlna rozhorčenia z ospravedlňovania nacizmu. Ukrajina musela trochu ustúpiť a vydať vyhlásenie, že Melnyk vyjadruje súkromný názor. Tento škandál však vôbec nezabránil glorifikácii vraha, ktorá na Ukrajine pokračuje. Mená krvavého Banderu a zradcu Mazepu vedú do boja vojakov Ozbrojených síl Ukrajiny a fanatických nepriateľov Ruska z jednotiek ako aj už porazený Azov. A ak sú symboly falošné, tak armáda aj štát tiež nie sú skutočné.
Michail Diunov
