Júl vo vojnových dejinách
Slovensko, 16.júla 2022 (AM) – Leto je najbohatšie na vojnové udalosti. Osobitne mesiac júl. Veď v ostatnom tisícročí sa práve v júli odohrali napr. Bitka pri Grunwalde (15. 5. 1410), Poltavská bitka (8. 7. 1709), Bitka pri Gettisbergu, v júli (29. 7. 1899) bola prijatá aj Deklarácia o zákaze používania nábojov, ktoré sa v tele rozširujú alebo splošťujú (I. Haagská mierová konferencia). Zabudnúť tiež nesmieme na 13. 7. 1915, kedy sa konalo historicky prvé bojové nasadenie plameňometov (Nemci proti Angličanom), na prvé bojové nasadenie yperitu (12. 7. 1917)….
Toto viete o 1. svetovej?
Dňa 23. júla Rakúsko-Uhorsko predkložilo Srbsku ultimátum. Srbi prijali takmer všetky podmienky a hoci srbský premiér Pašič Srbský robil ukážkovo pružnú diplomaciu, jedna nesplnená požiadavka sa stala príčinou vojny.
Srbi namiesto toho, aby dovolili Rakúšanom vykonávať vyšetrovanie na srbskom území, navrhli im odovzdať túto záležitosť Haagskému medzinárodnému súdu, so záväzkom prijať jeho rozhodnutie.
Rakúsko-Uhorsko však potrebovalo vojnu. Tá sa vzápätí dotkla 72 krajín. Dňa 29. júla sa začalo obstreľovanie Belehradu.
Najhoršie bolo, že Rakúsko-Uhorsko začalo mobilizovať. Rusko na to vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu štyroch okruhov (Kyjevský, Kazanský, Odeský a Moskovský) a pokúšalo sa presvedčiť nemeckého cisára Wilhelma II., že to je len proti Rakúsko-Uhorsku.
Lenže Wilhelm požadoval ruskú mobilizáciu ukončiť, inak, že začne so svojou mobilizáciou proti Rusku (hoci tá už aj tak prebiehala). Keď sa to Mikuláš II. dozvedel, 30. júla vyhlásil všeobecnú mobilizáciu. Dňa 1. augusta 1914 na to Wilhelm vyhlásil vojnu Rusku.
V 1. sv. vojne padlo cca 500 tisíc Slovákov a 140 tisíc Čechov. Rusi dodnes nevedia určiť počty svojich strát. Určujú to len podľa rôznych údajov počtov obyvateľstva v rokoch 1917 až 1926. Vychádza z toho, že Rusko stratilo 5 750 000 ľudí v bojoch, hladom a epidémiami…
Svet dodnes sám seba klame, že spúšťačom 1. sv. vojny bol atentát v Sarajeve. V skutočnosti to bol „projekt železnice Berlín-Bagdad“, ktorý si dával za cieľ premiestňovať obrovské množstvá ropy obdobne, ako sa dnes usiluje projekt V. Putina Vostok-Oil. Vlastný atentát v Sarajeve v roku 1914 bol len dielom tajných služieb s cieľom vyvolať a iniciovať ozbrojený konflikt v Európe.
V roku 1914 aj sociálni demokrati v Nemecku hlasovali za vojnové pôžičky v predstave, že porazia Francúzsko, Anglicko a Rusko. Výsledkom bola Výmarská republika, hyperinflácia, bieda, „záchranca“ Hitler a ďalšia prehratá vojna.
Teraz to skúšajú USA prostredníctvom vazalskej EÚ a Ukrajiny ako nastrčených obetí, na ktorých si má Rusko vylámať zuby, aby americký dolár ešte nejaký čas vydržal. Figúrky sa menia, ťaženie na východ zostáva.
Bojisko 1. svetovej vojny
Pre nás je Zborov stále pamätný
Júl je významný aj pre 1. československý odboj. Lebo v dňoch 1.-2. júla 1917 (podľa Juliánskeho kalendára 18.-19. 6.) sa odohrala Bitka pri Zborove, ktorá bola súčasťou Kerenského ofenzívy.
Príslušníci česko-slovenskej streleckej brigády tu prelomili niekoľko línií rakúsko-uhorskej obrany. Napriek tomu, že brigádu tvorilo 3530 vojakov, títo zajali 4200 rakúsko-uhorských vojakov a množstvo ich zbraní a výstroja pri stratách 185 spolubojovníkov.
Toto taktické víťazstvo spôsobilo senzáciu i ohlas vo svetovej tlači a znamenalo zrušenie obmedzení pre nábor českých a slovenských zajatcov. Hrdinstvo našich vojakov bolo při Zborove také prenikavé, že práve ostatky česko-slovenského neznámeho vojaka z tohto bojiska boli uložené na staromestskej radnici v Prahe 1. 7. 1922. Lenže na rozkaz štátneho tajomníka úradu ríšskeho protektora pre Čechy a Moravu (a sudeťáka) Karla H. Franka boli v roku 1941 odstránené. Po 2. sv. vojne bol hrob neznámeho vojaka umiestnený na vrchu Vítkov a boli sem uložené ostatky česko-slovenského neznámeho vojaka z duklianskeho bojiska. Dňa 8. 5. 2010 k nim opätovne pribudli nanovo exhumované ostatky jedného zo zborovských česko-slovenských hrdinov.
Mýtus ohľadne konvencie
Dňa 27. júla 1929 sa v Ženeve zrodila Konvencia o vojnových „zajatcoch“, ktorá je pokračovaním Haagskej konvencie zákonov a obyčajov vedenia pozemnej vojny z 18. októbra 1907. Podpísalo ju 47 štátov.
Mýtom je, že ZSSR ju nepodpísal. Sovietsky zväz však 25. augusta 1931 podpísal dohodu o zlepšení podmienok ranených a chorých v bojujúcich armádach. (Treba si všimnúť, že Ženeva nehovorí nič o „zajatcoch“. Pridaním do názvu slova zajatec – vzniká falzifikácia dokumentu.)
Dňa 17. júla 1941 sa Ľudový komisariát pre zahraničné veci ZSSR (ĽKZV) obrátil s nótou obrátil na Švédsko so žiadosťou informovať Nemecko, že ZSSR uznáva Haagskú konvenciu z roku 1907 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a že je pripravený napĺňať ju na pravidle vzájomnosti. No odpoveď neprišla.
Preto sa 8. augusta 1941 ZSSR obrátil cestou veľvyslancov na všetky krajiny, s ktorými mal diplomatické vzťahy, s obdobnou nótou.
Nakoniec 26. novembra 1941 noviny Pravda uverejnili nótu ĽKZV, ktorá bola tesne predtým odovzdaná všetkým akreditovaným veľvyslanectvám. Úryvok z nej: „Táborový režim, zavedený pre sovietskych vojnových zajatcov, je najhrubším a poburujúcim porušením najelementárnejších požiadaviek medzinárodného práva voči vojnovým zajatcom, konkrétne Haagskej konvencie z roku 1907, ktorú priznal tak ZSSR, ako aj Nemecko.
Nemecká vláda hrubo porušuje požadavky Haagskej konvencie, zaväzujúcej bojujúce strany zabezpečovať vojnových zajatcov rovnakou stravou, ako vlastné vojská.“
Na scénu vstupuje vládne vojsko
Konkrétne vzniklo 25. 7. 1939 a dovedna malo do 7000 mužov (12 práporov v troch inšpektorátoch: Praha, Hradec Králové, Brno) (oficiálne to bolo z nariadenia protektorátnej vlády č. 216/39 Sb. z 25. júla 1939). Prívlastok „české“ vládne vojsko bol zakázaný. (Celkový počet českých dôstojníkov ČSA bol k 15. 3. 1939 12 454.
Armáda bola postupne rozpúšťaná, všetkým vojakom z povolania boli prednostne ponúknuté miesta v štátnej správe. Osobitne voči dôstojníkom Nemci postupovali veľmi opatrne. Tí mohli nosiť uniformy a dokonca aj osobné zbrane. Podľa odslúžených rokov mali nárok i na rentu. Hlavným dôvodom toho bolo, aby sa nezapojili do odboja.
Veliacim jazykom vo vládnom vojsku protektorátu ČaM bola čeština, výzbroj zastaraná (karabíny Mannlicher 95M, pre nedostatok nábojov sa používali vzduchovky). Využitie: hradná stráž (ale len na vnútornej strane ostrahy, z vonkajšej časti hrad strážili Nemci), strážna služba (trate…), lyžiarsky, člnový alebo cyklistický výcvik. Asistenčné služby: ľadové bariéry, povodne… Z toho vyplývalo, že obranu ČaM zabezpečovala nemecká branná moc.
Zaujímavé je, že (český politik, bývalý legionár, vojak z povolania, vojenský teoretik, publicista a minister školstva a ľudovej osvety protektorátnej vlády) Emanuel Moravec presadzoval hajlovanie, no dôstojníci to zamietli pod koberec a nehajlovalo sa.
Nemci zakázali uniformy čs. armády, ktoré ju nesmeli ani len pripomínať. Preto mali iný strih, farbu (výložky – syrovo žlté), kokardu na čapici v národných farbách, výšivku – lev a lipové listy, odznak – prekrížené meče s pozadím lipových listov…
Výcvik bol len do úrovne čata. Aby však vojaci nestratili aspoň teoretické návyky, učili sa pomocou časopisu „Vládne vojsko“ taktiku a stratégiu z dejín Napoleona…
Súčasťou vládneho vojska boli hudobné čaty (kapelník plus 27 hudobníkov) „Háchove melody boys“. Časom aj tieto išli Nemcom na nervy, pretože často vystupovali na verejnosti a hlavne s českými skladbami.
V máji 1944 bola značná časť vládneho vojska presunutá do severného Talianska.
Občianska vojna v Španielsku
Dňa 17. 7. 1936 vypuklo povstanie v Maroku, čo bol začiatok občianskej vojny v Španielsku. Tá sa oficiálne skončila 1. 4. 1939, teda pár týždňov po likvidácii 2. ČSR.
Na čo bolo Hitlerovi potrebné Španielsko? Potreboval polygón na testovanie novej techniky a na cvičenie dôstojníkov. A tak mu ho povstaním Franca zorganizovali. Podstatou občianskej vojny v Španielsku teda nebol boj komunizmu s fašizmom, ale bola to skúška na nadchádzajúcu konfrontáciu ZSSR a Nemecka.
Angličania presunuli Franca letecky z Kanárskych ostrovov do Maroka, Hitler mu pomohol s presunom armády na kontinent a vojna sa mohla začať. O zásobovanie povstalcov sa dodávkami vojnového materiálu postaralo Nemecko a Taliansko. Naproti tomu V. Británia a Francúzsko vyhlásili politiku nezasahovania a zakázali vývoz zbraní do Španielska. Paríž bol natoľko dôsledný, že nedodal republikánskej zákonnej vláde ani zbrane a lietadlá, ktoré boli objednané a zaplatené dávno pred vyhlásením neutrality. Sovietsky zväz protestoval a oznámil, že ak budú Nemci a Taliani dodávať zbrane Francovi, tak on ich bude oficiálnej vláde dodávať taktiež.
ZSSR sa zapojil do španielskej vojny aj preto, lebo republikánska vláda hradila všetku výbavu zlatom. Zároveň Sovieti získali rovnakú možnosť ako Nemci – otestovať si svoje tanky a lietadlá v bojových podmienkach.
V máji 1937 prijal americký kongres nový zákon o neutralite, ktorý dovoľoval predávať bojujúcej strane vojenský materiál s podmienkou, ak si ho sama odvezie. Republikáni však nedisponovali loďstvom, no Franco mal lode i peniaze.
Celková hodnota pomoci frankistom zo strany Nemecka a Talianska sa odhaduje na najmenej miliardu dolárov. Účty za nemecké vojenské dodávky hradili tí istí sponzori nacistov, ktorí platili hitlerovský „ekonomický zázrak“.
ZSSR z vyvezeného španielskeho zlatého pokladu (vraj okolo 510 ton) platil dodávky sovietskych zbraní, ale aj výzbroj cudzích štátov. ZSSR sa takto v podstate stal bankou pre bojujúce Španielsko.
Podľa zoznamu Čecha Jaroslava Hoška z vedenia interbrigád, vypracovaného rok po vojne, bojovalo v nich 2171 československých občanov. Existuje ďalší zoznam, ktorý vyhotovil Nemec Wilhelm Zaisser, veliteľ hlavnej základne medzinárodných brigád v meste Albacete na juhovýchode Španielska. Zachytil početný stav k 30. aprílu 1938. Vtedy, po roku a pol bojov, sa tam nachádzalo ešte 1046 Čechoslovákov. Na porovnanie, občanov Maďarska tam vtedy bolo 510, Rakúska – 846, Poľska – 3 034, Belgicka – 1 701, Portugalska – 132, Holandska – 586, Veľkej Británie – 1 806 atď.
Na pomoc republikánom, ako volali vojská španielskej ľavicovej vlády, prišli dokonca Američania. V čase spracovania súpisu bojovalo proti falangistom, čiže vzbúreným fašistom generála Francisca Franca, 274 dobrovoľníkov z USA a 510 z Kanady. V apríli 1938 mali interbrigády v zbrani vyše 31-tisíc mužov z Európy i zo zámoria.
Skutočný začiatok 2. sv. vojny?
Dňa 7. júla 1937 uskutočnili Japonci inváziu do Číny, čo je dátum, ktorý ázijské krajiny považujú za začiatok 2. svetovej vojny.
Dňa 27. 7. Japonci obsadili Peking a na ďalší deň prístav Tientsin, po trojmesačnom obliehaní aj Šanghaj. A ešte pred koncom roku obsadili vtedajšie hlavné mesto Nanking.
USA sa pripravujú na vojnu
1. júla 1941 dostal prezident Roosevelt dostal súhlas na zvýšenie počtu ozbrojených síl USA do 8,8 milióna osôb a 24. júla zaviedol voči Japonsku embargo na ropu.
Rátal s tým, že tento krok vyprovokuje Japoncov do otvorenej vojny a nie na obsadenie európskych panstiev, momentálne nemajúcich svojho pána. Dôvodom na tento krok sa stalo zachvátenie území v južnej Indočíne, čo sa neodlišovalo od dovtedajšieho konania Japonska. Na ďalší deň sa k ropnému embargu pripojila V. Británia a Holandská východná India.
Podľa hodnotení japonských admirálov, námorníctvo by sa bez paliva nepohlo z prístavov už v roku 1942. Preto bolo umožnené, aby svoje slovo k téme Perlového zálivu (Pearl Harbor) povedali aj japonské bojové lode. Kráčať sa dalo len vpred, spiatky už bola cesta nemožná.
Aj Japonci mali vojnu v úmysle
Dňa 2. júla 1941 sa za prítomnosti cisára konala tajná porada, ktorá detailne rozoberala praktické kroky organizácie vojny proti ZSSR. V súlade s plánom Kantokuen bol početný stav vojsk v Číne zvýšený o 500 tisíc na 1 milión ľudí, z ktorých 300 tisíc smerovalo do Mandžuska.
Pôvodne japonské velenie rátalo s otvorením akcií 19. júla 1941. Filozoficky začiatok japonskej ofenzívy mnister vojny Tojo pomenoval takto: „až keď slivka dozreje a sama spadne na zem“. Povedané inak, japonská vláda čakala na porážku ZSSR, ako to Berlín sľuboval.
Na porade vystúpil predseda Tajnej rady (čo bol konzultačný orgán pri cisárovi) Hara Kado a povedal: „Predpokladám, že všetci budete súhlasiť, že vojna medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom je pre Japonsko naozaj historickou šancou. Keďže Sovietsky zväz stimuluje šírenie komunizmu vo svete, budeme nútení skôr či neskôr ho napadnúť. No, keďže ríša sa ešte zaoberá čínskym incidentom, nie sme slobodní pri prijatí rozhodnutia o napadnutí Sovietskeho zväzu, ako by sa nám žiadalo. Napriek tomu si myslím, že musíme napadnúť Sovietsky zväz v príhodnom momente… Želám si, aby sme napadli Sovietsky zväz… Niekto môže povedať, že v súvislosti paktu neutrality Japonska by bolo neetické napadnúť Sovietsky zväz… Ak ho napadneme, nikto to nebude považovať za zradu. Ja netrpezlivo čakám možnosť udrieť na Sovietsky zväz. Prosím armádu a vládu urobiť to čo najskôr. Sovietsky zväz musí byť zničený.“
Imperátorská porada prijala „Program národnej politiky ríše“, v ktorej bola politika voči ZSSR takto sformulovaná: „Náš vzťah voči nemecko-sovietskej vojne sa bude určovať v súlade s duchom Trojspolku (Japonsko, Nemecko, Taliansko). Zatiaľ sa však nebudeme pliesť do tohto konfliktu. Budeme tajne posilňovať našu vojenskú prípravu proti Sovietskemu zväzu, zastávajúc nezávislý postoj. V tomto čase budeme viesť diplomatické rozhovory s veľkou opatrnosťou. Ak sa bude nemecko-sovietska vojna vyvíjať smerom, ktorý je priaznivý pre ríšu, uchýlime sa k ozbrojenej sile, vyriešime severný problém a zabezpečíme si bezpečnosť severných hraníc.“ Toto rozhodnutie prepadnúť ZSSR v momente jeho oslabenia v boji s hitlerovským Nemeckom dostalo v Japonsku aj špeciálny názov „stratégia zrelého plodu“ (voľný preklad).
V júli-auguste 1941 bolo zoskupenie vojsk vyčlenených na vojnu proti ZSSR dovedené do 1 milióna vojakov (z toho len samotná Kuantungská armáda mala 850 tisíc vojakov a dôstojníkov), na hranicu Sovietskeho zväzu bolo prisunuté veľké množstvo letectva, delostrelectva, tankov a ženijných vojsk. Generálny štáb určil dátum útoku proti ZSSR na 29. august 1941.
Japonskí propagandisti tvrdia, že zradné prepadnutie ZSSR sa neuskutočnilo preto, lebo Japonsko čestne dodržiavalo podmienky paktu o neutralite. Samozrejme, že k tomu treba pridať ešte dva faktory a to, že ZSSR si zachoval na východe dostatočnú obranyschopnosť a že krachol nemecký plán „bleskovej vojny“.
Tragická porážka Slovenskej armády
Dňa 22. júla 1941 sa v boji pri Lipovci stretla Rýchla slovenská brigáda s Červenou armádou. Výsledkom bola ťažká porážka slovenských vojakov, ktorú vyjadrili straty: 75 mŕtvych, 176 ranených, 15 padlo do zajatia.
Medzi nimi bol napríklad por. A. Hirner (prvý zajatý dôstojník slovenskej armády), des. J. Klesniak (príslušník čs. vojska v ZSSR od 5. 7. 1943), des. J. Patlevič (príslušník čs. vojska v ZSSR od 7. 4. 1943), J. Martinka (príslušník čs. vojska od 5. 7. 1943), J. Mazár (príslušník čs. vojska od 7. 4. 1944), J. Timko (príslušník čs. vojska v ZSSR od 25. 9. 1943), A. Hrnčiarik (príslušník čs. vojska v ZSSR od 21. 12. 1943).
Prvýkrát zasahujú kaťuše
Bolo to 14. júla 1941 v boji pri Orši, ktorý bol súčasťou Bitky o Smolensk (10. 7. – 10. 9. 1941). Kaťušiam BM-13, ako experimentálnej batérii reaktívneho delostrelectva, inak nazývaným reaktívnymi mínometmi, velil kapitán Ivan Fľorov.
O rok neskôr, dňa 3. 7. 1942, kaťuše historicky prvýkrát uskutočnili priamu paľbu na nemecké tanky. Udialo sa to pri obci Nový Oskol v rajóne Bieleho Kolodca 57. gardovým mínometným plukom. Paľbu uskutočnili naraz tri oddiely.
Odsun potvrdili spojenci
Na základe memoranda z 2. 7. 1942 britská vláda vyslovila zásadný súhlas s transferom nemeckých minorít zo strednej a východnej Európy. Prezidenta E. Beneša o tom informoval 7. júla 1942 minister zahraničia A. Eden. Britská vláda potom prezidentovi Benešovi odporučila, aby pri budúcej realizácii nekládol príliš veľký dôraz na kritériá a posudzovanie viny, či neviny jednotlivých Nemcov.
Dňa 13. mája 1943 dal súhlas na celkový odsun aj Roosevelt pri Benešovej návšteve v USA. Počas nej Beneš obdržal súhlas aj od sovietskej vlády a to prostredníctvom sovietskeho veľvyslanca v USA Bogomolova.
Vysídlenie Nemcov bolo schválené na konferencii v Postupimi a to z Československa, Maďarska a Poľska. Okrem toho boli Nemci odsunutí aj z Holandska (30 000), Francúzska (9300), Talianska (9300), Belgicka (7600) a Luxemburska (6000).
Rodí sa hrdinstvo Stalingradu
Za začiatok stalingradskej bitky sa považuje 17. júl 1942. Prvé obdobie trvá do 18. 11. 1942 a od 19. novembra 1942 sa začína útočná operácia Červenej armády.
Prvá časť obranného obdobia sú boje na vzdialených prístupoch k Stalingradu s cieľom spomalenia nemeckého útoku a spôsobenia mu maximálnych strát. Druhá časť obranného obdobia sa začala 8. augusta a trvala do 20. augusta 1942. Boli to boje po vonkajšom obvode Stalingradu. Nepriateľ bol od mesta 30 km. Od 21. augusta do 3. septembra 1942 trvá tretia časť obranného obdobia. Dňa 23. augusta 1942 dosiahli nemecké jednotky v úseku Jerzovka – Rynok pobrežia Volgy. V tom momente sa 62. armáda (neskôr premenovaná na 8. gardovú, ktorá prijala v Berlíne nemeckú kapituláciu) ocitla v meste odrezaná od ostatných vojsk na sever a severozápad od mesta.
Dňa 4. septembra 1942 sa začali boje na vnútornom obvode stalingradskej obrany.
Posledná časť obrannej bitky o Stalingrad sa začína 13. septembra 1942 a charakterizujú ju boje v meste. Toto najdlhšie a najkrvavejšie obdobie stalingradskej bitky vyvrchililo 14. septembra 1942, kedy hitlerovské velenie vrhlo na mesto 7 divízií, 500 tankov, niekoľko stovák lietadiel a vyše 1000 diel.
Od 27. septembra do 8. októbra 1942 prebiehali ťažké boje v severnej časti, v tzv. robotníckych štvrtiach.
Dňa 19. novembra 1942 sa začína druhé obdobie stalingradskej bitky – útočná operácia. V jej prvej etape – do 11. decembra – boli prelomené nemecké postavenia severozápadne a južne od Stalingradu a hlavné nemecké sily (22 divízií) boli obkľúčené. Dňa 23. novembra sa spojili prvé jednotky v úseku stanice Krivomuzginskaja.
Druhá etapa protiútoku sa začala 12. decembra 1942 a trvala do Nového roka 1943. Hlavným cieľom bolo zničiť údernú silu armád maršala Ericha von Mansteina, ktorá išla na pomoc Paulusovej 6. armáde. Koncom roku červenoarmejci začali útok proti Mansteinovej skupine a porazili ju.
Tretia etapa útočnej operácie prebieha v januári až do 2. februára 1943. Hlavná časť sa začala 10. januára 1943 a skončila sa prakticky 31. januára, kedy skončil posledný odpor obkľúčených vojsk. Ešte toho istého dňa kapituloval gen. Paulus, ktorého Hitler tesne predtým menoval poľným maršalom.
Winston Churchill stalingradskú bitku charakterizoval nasledovne: „Táto strašná katastrofa Nemcov urobila koniec Hitlerovým pokusom dobyť Rusko silou zbraní a zničiť komunizmus“.
Odveta za Stalingrad
Hitler ju zamýšľal Operáciou Citadela (5. júl – 23. august 1943). My ju poznáme skôr ako Bitku o Kursk, resp. v kurskom oblúku.
Odohrala sa v nej najväčšia tanková bitka v dejinách pri Prochorovke. Bitka o Kursk preukázala, že ZSSR je schopný aj sám poraziť Nemecko.
Fašistická armáda bola na začiatku vojny schopná útočiť na fronte širokom 2000 km, v roku 1942 to bolo už len na 300 – 600 km fronte. No a po Kursku už nemecká armáda nemala sily ani na 300 km front.
Po tomto víťazstve vydal vrchný veliteľ Červenej armády Josif Stalin 23. 8. 1943 rozkaz o tom, že útvarom, ktoré bojovali v útočnej operácii a ktoré oslobodili Belgorod, Kursk a Charkov, sa prideľujú zodpovedajúce čestné názvy. Na počesť sovietskych vojakov, ktoré oslobodili tieto mestá, bola po prvýkrát v dejinách ZSSR v auguste 1943 vypálená čestná salva z diel.
Prvé bojisko spojencov v Európe
Stala sa ním prvá časť invázie na Sicíliu (operácia Husky, 9. júl až 17. 8. 1943), ktorú spojenci začali pripravovať hneď po ukončení bojov v Tunise. Velil jej generál Dwight D. Eisenhower.
Uskutočnila ju 15. skupina armád pod velením britského generála Harolda E. Alexandra (od roku 1944 poľný maršal). Skladala sa z britskej 8. armády generála Bernarda Montgomeryho (od roku 1944 poľný maršal) a americkej 7. armády generála George S. Pattona. Sicília bola obsadená za 38 dní.
Strata Sicíle pôsobila v Taliansku otrasne. Už pri rokovaniach Hitlera s Mussolinim 19. júla talianski velitelia navrhovali evakuovať celé Taliansko až po rieku Pád.
Dňa 19. 8. 1943 W. Churchill informoval o operácii Husky J. V. Stalina: „Generál Eisenhower a generál Alexander dobyli Sicíliu za 38 dní. Celkový počet obrancov na strane mocností osi bol 405 000 mužov – 315 000 Talianov a 90 000 Nemcov. Útočili sme 13 americkými a britskými divíziami, pričom sme stratili asi 18 000 mŕtvych a ranených. Vojská mocností osi mali 30 000 mŕtvych a ranených: 23 000 Nemcov a 7 000 Talianov, pokiaľ bolo možné pozbierať ich a spočítať. Zajali sme 130 000 vojakov.
Talianske vojská na Sicílii boli zlikvidované okrem neveľkej časti, ktorá ušla v civilných šatách na vidiek. Ukoristili sme obrovské množstvo diel, lietadiel a rozličnej výzbroje porozhadzovanej všade; na rozličných letiskách sme sa zmocnili vyše 1000 lietadiel.“
Partizánske Slovensko sa rozohrieva
V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil npor. Peter Aleksejevič Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. Stala sa základom 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika.
V auguste (od 6. 8. 1944) bolo na jeho základňu vysadených ďalších 6 organizátorských partizánskych skupín (cca 100 osôb). Išlo o skupiny Kalinu, Jegorova, Ušiaka, Bielika…
Veličkova skupina sa do 18. augusta rozrástla na 360 ľudí a do začiatku povstania na takmer 1000 ľudí. Výcvik partizánskych organizátorských skupín prebiehal v lete 1944 vo Sviatošine a v Obarove pri Rovne.
Od 26. 7. 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1200 osobami.
Vladimír Mikunda
