Ako Wehrmacht učili zabíjať?
Výskum, uskutočnený až v tomto storočí v amerických archívoch, po dlhých desaťročiach po prvýkrát vytvoril omnoho diferencovanejší obraz „Wehrmachtu zvnútra“ oproti predstavám, ktoré má našinec azda ešte aj dnes.
Do akej miery bola vojna, ktorú viedol Wehrmacht národno-socialistickou? Ako pevne bola národno-socialistická idea osvojená vojakmi? Ako presvedčenie ovplyvňovalo ich správanie?
Spoľahlivých prameňov, ktoré boli schopné dať odpovede na tieto otázky bolo za dlhé roky málo. Bojových denníkov bol nedostatok na to, aby sa z nich dali spracovať reprezentačné zobecnenia; poľná pošta bola cenzurovaná a v pamätiach sa viac pozornosti venovalo stratégiám vyrovnávania sa s minulosťou, ako vojnovej všednosti.
Situácia sa zmenila až v roku 2001, kedy historik z Mainzu Soenke Neitzel náhodne narazil v britskom archíve na celú horu nepreskúmaných materiálov. Našiel tam tisíce stránok tajných protokolov z odpočúvaní, ktoré sa robili v tábore vojnových zajatcov pri Londýne. V stanoch boli namontované ploštice, pričom zajatci nevedeli, že ich britskí špecialisti odpočúvajú a aj zaznamenávajú ich rozhovory. Niektoré dokonca kompletne od „a“ po „zet“.
Zachovalo sa 50 tisíc strán textu, množstvo, ktoré malo pomôcť Britom vyzvedieť vojenské tajomstvá a súčasným historikom poskytnúť neodfiltrovaný obraz toho, čo chodilo v tom čase v hlavách nemeckých vojakov. Naozaj išlo o senzačný nález.
Nasledoval ešte významnejší
V roku 2006, keď už Neitzel uverejnil úryvky z týchto nových protokolov, našiel ďalšiu skupinu „odpočúvacích“ dokumentov – tentoraz vo Washingtone, pretože v roku 1942 aj Američania začali špióniť nemeckých vojnových zajatcov. Objem amerických materiálov bol ešte vyšší, má 102 tisíc strán.
Skúmaním týchto dokumentov sa zaoberal mladý historik Felix Roemer. V roku 2008, keď dokončil svoju vysoko hodnotenú dizertačnú prácu, zameranú na Rozkaz o komisároch, zoznámil sa s členmi výskumnej interdisciplinárnej skupiny, na čele ktorej bol Neitzel a sociálny psychológ Harald Welzer.
Takmer štyri mesiace fotografoval získané dokumenty, po desať hodín denne, šesť dní v týždni. Potom mu ich dvadsať vedeckých pracovníkov a študentov z Nemecka, Rakúska a Talianska pomáhalo prezerať, triediť, študovať a analyzovať.
Výsledkom tejto práce bola kniha Neitzela a Welzera Soldaten – „Protokolle vom Kaempfen, Toeten und Sterben“ (Vojaci, protokoly bojov, zabíjania a smrti – voľný preklad), ktorá vyvolala veľký záujem. Roemer vzápätí predstavil aj výsledky vlastného výskumu. Jeho kniha „Kameraden – Die Wehrmacht von innen“ (Druhovia – Wehrmacht zvnútra – voľný preklad). Treba však povedať, že v týchto dvoch knihách je viac odlišností ako zhôd.
K podstate bádania
Predovšetkým si treba všimnúť, že Roemerov výskum je založený na omnoho solídnejšom fundamente. O knihe „Vojaci…“ sa hovorilo, že jej základom je 150 tisíc strán archívnych materiálov, no v skutočnosti až 95 % použitých citácií pochádza z britských dokumentov.
Americké materiály sú, okrem toho, úplne personalizované. 3451 vojakov v období rokov 1942 až 1945 prešlo cez Fort Hunt, cez tábor vojnových zajatcov, umiestnený neďaleko Washingtonu, kde sa konalo toto tajné odpočúvanie. Asi o 3300 z nich (3100 boli Nemci a Rakúšania) existujú aj personálne záznamy. Vrátane na spisovateľa Alfreda Anderscha.
Do skupiny týchto materiálov spadajú: protokoly z vypočúvania, ktoré uskutočňovali americkí dôstojníci; protokoly o tajnom odpočúvaní rozhovorov v celách (room conversation); protokoly besied s cieľom vyjasnenia politických presvedčení. A nakoniec, osobné ankety, v ktorých bolo poukázané na činnosť zajatcov počas vojny a aj do vojny. Na rozdiel od Neitzela a Welzera, ktorí mali k dispozícii hlavne anonymné vyjadrenia, Roemer mal možnosť porovnať existujúce údaje so životopismi vojnových zajatcov, s ich politickým presvedčením a aj s ich vzťahom k vojne a násiliu.
Nedá sa nevšimnúť si, že Roemer omnoho opatrnejšie analyzuje nájdené materiály. Kniha „Vojaci…“, úryvky z ktorej sa dostali aj na stránky novín Bild Zeitung, bola provokáciou. Záver Neitzela a Welzera v priostrenej podobe znie asi takto: národno-socialistická ideológia nezohrala žiadnu úlohu v činnostiach vojakov. Nebolo treba byť antisemitom na zapojenie sa do popráv Židov, ale ani neexistencia nenávisti voči Židom nebola prekážkou na to, aby sa človek stal aktérom masových vrážd.
Na spáchanie zverských činov nebolo treba mať adekvátny zvyk. Niektorí „úplne normálni ľudia“ začali po niekoľkých týždňoch dokonca pociťovať potešenie zo zabíjania. Inak povedané, v každom človeku sídli zviera, ktoré sa prejaví, ak ho „pustia z reťaze“. Autori sa nazdávajú, že nie úmysly vojakov boli určujúce, určujúcou bola podľa nich situácia na vojne.
Takýto záver bol na jednej strane potešujúci, no na druhej znepokojujúci, pretože bol dôkazom, že aj to najstrašnejšie násilie sa môže stať normálnym ak je vyžadované, ak je možné alebo povolené. Takýto záver vyvoláva znepokojenie, pretože vytvára pocit, akoby obyčajný vojak, nemal, v princípe, nijaký vzťah k národnému socializmu, akoby bol zároveň vinný i nevinný. Ideológia a zločiny sú tak od seba oddelené.
Sústredenie sa na veliteľov
Roemer však ukazuje, ako cez vojnu vzájomne pôsobili situačná nevyhnutnosť a ideologické ciele. Osobitne sa venuje veliteľskému zboru. „Bolo to tajomstvo úspechu Wehrmachtu. Spočívalo v tom, že vojenské velenie, vrátane toho na najnižšom stupni, malo možnosť prejavovať veľkú samostatnosť, čím sa vytváral priestor, v ktorom pôsobili vojaci. Veliteľský zbor mal možnosť predchádzať zločinom alebo napomáhať ich páchaniu, rozpútavať násilie alebo ho brzdiť. Oni rozhodovali o otázkach života a smrti, tvrdí.
Značná časť týchto ľudí pritom patrila ku skupine, ktorú nazýval „pravými vojakmi“, sú to teda ľudia, ktorí si z Hitlerovej vojny urobili vlastnú vojnu a podriaďovali sa vojenským štruktúram nielen preto, lebo si to vyžadovali rozkazy a nariadenia, ale aj poslušnosť a sociálna nevyhnutnosť.
„Medzi takýmito predstaviteľmi zideologizovaného vojenského velenia sa prejavili osobitné národno-socialistické črty. Na to, aby viedli svetonázorovú vojnu, nebolo treba aby boli všetci vojaci národnými socialistami,“ zdôrazňuje Roemer.
Kto je vlastne národný socialista?
Táto otázka sa dá sformulovať aj inak: ako národno-socialistický svetonázor ovplyvnil 17 miliónov ľudí, ktorí prešli službu vo Wehrmachte?
Čo na to hovorí po vypočutí jeden z nemeckých vojakov svojim druhom? „Vyšetrovateľ začal z hitlerovského systému a tak podobne. Myslím si: bozaj ma v ri… O systéme nemám ani šajn, vôbec ma to nezaujíma.“
Reaguje naň jeho kamarát: „Keď prichádzaš domov, vypiješ si pivečko, ak máš prácu a rodinu, politika ti je ukradnutá.“
Väčšina zajatcov sa v tábore Fort Hunt správala apoliticky. Podľa Roemera však táto ľahostajnosť „vôbec nebola neutralitou, ona len umožňovala prejaviť sa konformne. Ak človek nemal svoj vlastný názor, tak sa väčšinou orientoval na to, čo bolo sociálne predpísané“. Práve preto apolitické názory nebránili osvojeniu si nacionalistických hodnotových predstáv, aj keď boli nie vždy vyjadrené národno-socialistickým žargónom. „Vojaci neuvažovali stále o „nadčloveku“ alebo o „podľuďoch“, častejšie hovorili o „Rusoch“ alebo o „boľševikoch“… To však neznamená, že sa pri tom neorientovali na obrazy nepriateľov presiaknuté ideológiou.
Počas výsluchov, o ktoré sa opiera Roemer, sa zistilo, že 90 % vojakov sa negatívne stavalo voči Sovietskemu zväzu, pričom len štvrtina z nich sa nepriaznivo vyjadrovala o Veľkej Británii. „Veľká časť ľudí bola iba povrchne spolitizovaná, no niektorí boli napriek tomu hlboko ideologizovaní.“ Dokonca autohypnóza a vlastná tvrdohlavosť (Bozaj ma v ri…; O systéme nemám nijaké predstavy“), sú skôr pokusom prispôsobiť sa konformizmu, ako sa mu postaviť.
V čom je Roemerov prínos?
Medzi prednosti Roemerovej práce patrí to, že také pojmy ako konformizmus študuje v procese ich realizácie, vrátane tých oblastí, ktoré sa za tým skrývajú. Konformizmus tých, ktorí absolvovali cez vojnu mnohoročnú školu násilia, sa líši od konformizmu nováčikov, ktorí prvý boj absolvovali v poslednom roku vojny.
Mladí nováčikovia boli od ranného detstva spracúvaní adekvátnym spôsobom národného socializmu, preto sa omnoho ochotnejšie podriaďovali pravidlám vedenia likvidačnej vojny, ako ich starší kamaráti.
Felix Roemer opätovne predstavuje túto šedivú masu ako tvar, pozostávajúci z indivíduí. Dokazuje, ako veľmi bojaschopnosť a pevnosť jednotlivých útvarov záviseli od ich zostavy, od osobitostí životopisu vojakov. Podtrhuje, že dokonca aj v krvavom automatizme boja zostávala dôležitým faktorom subjektivita, s ktorou musia historici rátať.
Čo je dôležitejšie?
Nie veľmi je príjemná diskusia o tom, čo bolo dôležitejšie – situácia alebo zámer? Roemer poznamenáva, že „dokonca aj prostí vojaci neustále prechádzali od automatického k uvedomelému správaniu a naopak“. Pritom museli, mohli a mali možnosť prijímať rozhodnutia: nemal by som prepustiť tohto zajatého červenoarmejca? Alebo ho mám zastreliť?
A keďže podobné vnímanie prechádza cez filter vytvorených predstáv, tak v podobných momentoch môžu človeka ovládnuť rasistické predstavy, aj keď sú časťou vrtkavej a trasľavej predstavy o svete.
Roemer dospieva k poznaniu, že vojna Wehrmachtu, vrátane do úrovne mikroštruktúr, bola národno-socialistickou. Čo však neznamená, že práve ideológia na základe jednoduchej schémy o príčine a následku priviedla k spáchaniu zločinov. Namiesto toho, vraj, obracanie sa na ideologické klišé časom poslúžilo na sebauspokojenie. Preto mnohých zločincov odstraňovali nie za ich nacistické presvedčenie, ale za to, že mnohí si cez nimi spáchané vraždy upevňovali svoj svetonázor v súlade s národno-socialistickou ideológiou.
Roemer vo svojom „hľadaní individuálnych osobitostí na vojne“ neupadá do naivnej viery ohľadne toho, že každý vojak mohol konať autonómne. Poukazuje na to, že dynamika mnohotisícového vojenského aparátu bola určená tým, ako jednotlivé osoby využili existujúcu slobodu konania – niekto takmer nijako, iný podstatne.
Záver
Roemerom uskutočnený výskum, okrem všetkého ostatného, potvrdzuje celý rad predstáv, figurujúcich v nedávnych prácach o dejinách národného socializmu. Napríklad aj tézu o tom, že vojaci na Východnom fronte mali vedieť „o záležitostiach so Židmi“, čiže o holokauste. Potvrdzuje sa aj vedomosť o tom, že zločinné rozkazy sa plnili vo všetkých útvaroch Wehrmachtu. A aj predpoklad výskumu zločinov, spravidla, musel nevyhnutne prejsť fázou „socializácie v oblasti násilia“ na to, aby potom vojaci mohli tupo, bezcitne alebo dokonca s potešením zabíjať.
Roemerove závery nepotvrdzujú teórie, predpokladajúce existenciu abstraktných síl, ukrývajúcich sa za vojnovými udalosťami. Meno amerického historika Timothy Snidera a jeho knihy Bloodlands (Krvavé kraje – voľný preklad) sa tu priamo nespomína, ale aj tak je jasné, koho mal Roemer na mysli, keď kriticky poznamenáva, že všetky tieto rozhovory „o zlovestných priestranstvách“ veci viac zahmlievajú ako vyjasňujú. „Nie samotný priestor“, ale „chápanie Nemcami tohto priestoru“ malo rozhodujúci význam na „maximálne použitie násilia“ počas ťaženia na východ, podtrhuje.
K časom zrodu tohto článku ešte neboli všetky materiály z tábora Fort Hunt preštudované, no aj tak sa dá práca historika Felixa Roemera považovať za významnú viechu na tejto ceste.
Vladimír Mikunda
