Katastrofa v roku 1941 alebo Ako ZSSR stratil Ukrajinu, no zmaril „Barbarossu“
V Múzeu súčasných dejín Ruska sa s prednáškou na túto tému pred časom predstavil historik Alexej Isajev.
Ukrajina bola pre ZSSR dôležitým dodávateľom surovín i hotovej produkcie. Mala značné zásoby uhlia i kovov: Krivoj Rog, Nikopoľ, Donbas. Priemysel bol skoncentrovaný zväčša na juhovýchode Ukrajiny. Pre ZSSR boli najdôležitejšími závod č. 183 v Charkove, kde sa vyrábali tanky T-34 a Šostikinská fabrika na výrobu strelného prachu, Mariupolská fabrika na brnenia pre tanky a aj lodenice v Nikolajeve.
Charkovská fabrika bola vtedy najlepším tankovým závodom ZSSR. Vedľa nej sa nachádzal závod č. 75 na výrobu naftových motorov pre ťažké tanky KV, ktoré vyrábal Leningrad. Slabinou ZSSR bol strelný prach a dá sa povedať, že strata tejto fabriky, neskôr spôsobila hlad po munícii.
Nemcov prírodné bohatstvo nezaujímalo, ich hlavným cieľom bolo rozbitie dôležitého protivníka na východe, kým sa nevzchopil. Hitler považoval ZSSR za kolos na hlinených nohách a jeho stratég Fridrich Paulus ho presviedčal, že nedá sa otáľať a Sovietov treba rozbiť, kým sú ešte slabí. Potom bude môcť ríša pokojne nasmerovať sily smerom k moru a porazením hlavného súpera, Anglicka, sa zmeniť na hegemóna. Nemecké sily boli prioritne nasmerované na politické centrum ZSSR, na Moskvu. Bojová činnosť armádnej skupiny Juh mala tento úder podporiť.
Varovanie Hitlerom
Kyjevský osobitný vojenský okruh bol v Červenej armáde najsilnejší. Sovietske vojenské plány predpokladali v prípade útoku nasadzovať ho z územia Ukrajiny. Cieľom týchto útokov malo byť zničenie protivníka, ktorý sa rozmiestnil pri hraniciach. Zámysel to bol racionálny, no nerealizovateľný.
Nemci chápali, že musia zničiť hlavné sily ZSSR, preto sa sústredili na prípravu kádrov a techniky. Za veliteľa 120-tisícovej 1. tankovej skupiny bol menovaný najskúsenejší nemecký tankový veliteľ Ewald von Kleist. V Rusku je síce známejší Heinz W. Guderian, no je to iba vďaka vlastnému piáru v memoároch. V skutočnosti sa silnému, charizmatickému a profesionálnemu tankovému veliteľovi von Kleistovi nikto nevyrovnal. Ten disponoval najlepšími tankami len nemeckej výroby, nemal pridelený ani jeden československý trofejný tank. Odolnosť nemeckých tankov voči sovietskej protitankovej munícii bola vyššia vďaka silnejšiemu pancieru.
Rok 1941 sa stal rodovou traumou pre Červenú armádu a bolestnou spomienkou pre ďalšie generácie. Profesionálni vojaci naň neradi spomínali, nechápali, prečo sa taká veľká pozornosť udeľuje práve tomuto roku.
Pre vojakov žiadna záhada
Obyvateľom nebolo jasné prečo armáda stroskotala, no pre profesionálnych vojakov to nebola žiadna záhada. Odpoveď bola jasná od počiatku: hlavnou príčinou katastrofy prvých mesiacov vojny bolo predstihnutie Wehrmachtom Červenej armády v mobilizácii a rozvinovaní. Nepochopenie tohto dôležitého faktu sa často nahrádzalo slovami o zrade a komplote generálov, o nekompetentnosti veliteľov atď.
Podstata otázky je však pomerne jednoduchá. V mierových časoch sa armády, divízie a zbory nachádzajú nie tam, kde je hranica, ale vo vnútorných okruhoch, uprostred obyvateľstva, ktoré je možné mobilizovať. Mobilizačné zálohy prihraničných oblastí boli slabé a politicky nespoľahlivé, čo sa v prvých mesiacoch vojny potvrdilo dezerciami povolancov zo západnej Ukrajiny.
Priznajme, že vojská Kyjevského vojenského okruhu síce počtom prevyšovali skupinu armád Juh, no praktickú výhodu to nemalo. Ide o to, že zväzky Kyjevského vojenského okruhu boli rozdelené na tri ešalóny, oddelené veľkými vzdialenosťami: divízie pri hraniciach; hĺbkové strelecké zbory; vojská vnútorného okruhu, nachádzajúce sa na línii Dnepra.
Na tie časy to bol štandardný spôsob, používalo ho aj Francúzsko. Dôsledkom toho sa však stalo, že tri skupiny armád Wehrmachtu dosiahli na smeroch hlavných úderov značnú prevahu: k 22. júnu 1941 mohlo do boja vstúpiť asi 40 sovietskych zväzkov, proti nim však stálo vyše sto nemeckých tankových a pechotných divízií. Nemci pri takom pomere síl rozbíjali sovietske ešalóny po častiach a prenikali ďalej do hĺbky. Hĺbkové strelecké zbory Červenej armády sa v momente prepadu ZSSR nachádzali 100 – 150 km od hraníc a armády vnútorných okruhov sa len začínali vykladať pri Dnepre.
Na vyhnutie sa krachu bolo potrebné včas rozvinúť sily Červenej armády na západe (podľa sovietskych plánov do mesiaca) a na to bolo potrebné mobilizovať a presunúť do západných okruhov vojská z vnútorných okruhov. Velenie na to potrebovalo čas i presné informácie o pripravovanom útoku ešte dva-tri týždne pred tým, inak sa nedalo pochopiť, z akého dôvodu sa vojská presúvajú.
Mútny prieskum
S rozviedkou boli v tom čase veľké problémy. Informácie prichádzali nejasné a neurčité. Hlásenia boli nestabilné: raz, že Nemci zaútočia, inokedy, že nie, alebo, že zaútočia po vojne s Anglickom. Pravdepodobné termíny nemeckého útoku boli širokospektrálne obmieňané. Príhodný čas, kedy sa dali rozmiestniť vojská na hraniciach, bol premeškaný. Reálny dátum 22. jún bol pomenovaný až vtedy, keď sovietske velenie potrebné 2 – 3 týždne nemalo.
A tak sa s rozvinovaním začalo až týždeň pred útokom. Ak by boli Nemci z nejakého dôvodu presunuli začiatok „Barbarossy“ na neskôr, Sovieti by ich boli privítali inak. Rozbitie teda bolo predurčené a v tomto prípade už vôbec nie je dôležité kto velil Kyjevskému vojenskému okruhu, ktorý sa neskôr zmenil na Juhozápadný front.
Tankov je dosť, no niet pechoty
Fiasko sovietskych vojsk a početnú prevahu Nemcov bolo vidieť na všetkých smeroch. Jediným tromfom Červenej armády boli mnohopočetné mechanizované zväzky. Množstvom tankov Kyjevský vojenský okruh prevyšoval Nemcov, mal vyše 4 tisíc tankov oproti 800 Kleistovým. No Červená armáda ich mala zle zorganizované bez obslužného personálu a bez zásobovania potrebnou technikou. Nedostávalo sa jej, napríklad, nákladiakov na prevoz pechoty a munície. Tankové útoky bez podpory motopechoty a delostrelectva v kolónach žiadny úspech Sovietom nečrtali. Hoci 6. armáda Ivana Muzyčenka uskutočňovala smelé a veľakrát úspešné tankové protiúdery.
Bojaschopných zväzkov mali Nemci i Sovieti rovnako. To sa ukázalo druhým významným faktorom po predstihu v mobilizácii a rozvinovaní, čo zapríčinilo katastrofu v lete 1941. Červená armáda však nemala dostatok plnohodnotných mobilných zväzkov na obranu a protiútoky.
Lietadlá sú, no niet letísk
Začiatkom roku 1941 v ZSSR odštartovali dva projekty: betónové rozjazdové dráhy a opevnené rajóny na hraniciach. Ak opevnené rajóny boli vybudované a aj zohrali svoju úlohu, tak s letiskami to bolo nanič. V období jeseň-jar sa nespevnené a rozmočené rozjazdové dráhy stali nepoužiteľnými. Preto bolo rozhodnuté o ich náhrade za betónové. Bolo to síce racionálne, no stavebná technika väčšinu letísk jednoducho rozhrabala. Napríklad, keď Nemci 22. júna bombardovali Ľvovský aerouzol, tak bomby dopadali nie na lietadlá, ale na traktory, buldozéry a na prekopanú štartovaciu dráhu. Koncentrácia leteckej techniky na pár letiskách Ukrajiny bola veľmi vysoká, čo je aj dôvod prečo Nemci zlikvidovali všetko tamojšie letectvo za prvých pár dní.
Červení velitelia – zelenáči
Tretím dôležitým faktorom katastrofy na začiatku vojny v roku 1941 bol nedostatok skúseností veliteľov Červenej armády. Aktívne rozšírenie jej radov v 30. – 40. rokoch rozptýlilo skúsený veliteľský zbor. Rýchle napredovanie neskúsených ľudí po služobnom rebríčku v predvojnovom období malo žalostný výsledok. Represie sa na tom podieľali pramálo, počet dôstojníckeho zboru dosahoval v máji 1941 400 tisíc ľudí a represie sa dotkli len 4 percent.
Problémom bol práve nárast počtov armády. Ako príklad sa dá uviesť prípad mladých pilotov, ktorí v Španielsku bojovali maximálne v sile roja, ojedinele letky, no v júni 1941 sa ocitali v hodnosti generálov na čele leteckých zväzkov, ba dokonca zväzov.
Štvrtým dôležitým faktorom porážky v roku 1941 boli problémy s technikou. ZSSR bol „včerajšou“ agrárnou krajinou a preto výroba zbraní, i keď postupovala rýchlym tempom, mala rad problémov. Tanky sa kazili už po prejazde 1000 km, pričom nemecké až po 12 tisíc km. Rovnaké to bolo aj pri lietadlách, keď sa bojoví piloti menili na „holubice mieru“.
„Stalinova línia“
Za chyby sa platí – Červená armáda musela ustupovať a zanechávať techniku. Čo stálo veľa: podľa dokumentov Juhozápadného frontu z 8. júla 1941, zostali v divíziách a zboroch Kyjevského zvláštneho okruhu zo stovák tankov len desiatky.
Mnohé boli opustené priamo za pochodu kvôli technickým poruchám. Čo sa aj stalo symbolom porážky. Treba však priznať, že Nemci sa v roku 1944 správali rovnako, tiež opúšťali svoje Tigre a Pantery.
Prebíjajúc sa cez sovietske tankové protiútoky, Nemci mali citeľné straty. Z dokumentov 1. tankovej skupiny vidno, že graf bojaschopných tankov razantne poklesol už v júni – začiatkom júla. Nemci ich aktívne opravovali, no na úroveň počiatočných počtov sa už nedostali. No a práve toto bol onen očividný vklad sovietskych tankových a protitankových zväzkov na krachu plánu „Barbarossa“.
Ďalším pokusom zastaviť Nemcov, do ktorého sa vkladali veľké nádeje, bola „Stalinova línia“. Ide o neoficiálny názov reťaze opevnených rajónov pozdĺž starej hranice. Nemci ju niekde pretrhli bojom, inde prešli po mostoch, ktoré sa nestihli vyhodiť do vzduchu. Prielom „Stalinovej línie“ sa stal katastrofou.
Nezvratné finále nasledovalo v auguste pri Umani. Zadržiavajúc Nemcov protiútokmi sa 6. a 12. armáda dostávala do tyla útočiacich Nemcov a niekoľko krát vychádzala z obkľúčenia práve vďaka talentu svojho veliteľa.
Dlho to však nemohlo trvať a armády boli obkľúčené. V Umanskom kotli sa podľa nemeckých údajov ocitlo 100 tisíc vojakov, podľa sovietskych 60 tisíc. Mnohí z nich padli, ďalší sa dostali do zajatia, vrátane Muzyčenka. Generál sa v zajatí správal dôstojne, bol oslobodený v roku 1945 z tábora Moosburg a v roku 1947 sa po previerke vrátil do radov Červenej armády.
Porážka
1. tanková skupina sa čoraz viac odkláňala od cieľa. Podľa plánu sa mala prebojovať k Dnepru, potom mali byť nasadené diverzné skupiny aby obsadili mosty a premostia a ďalej mala odtiaľ vyjsť, obíduc Kyjev. Lenže všetko sa rozsypalo: nemecké vojská sa pohli na Nikolajev. Mesto bolo obsadené, čo bolo stratou pre ZSSR, ale aj pre Nemecko (i keď to vtedy ani len netušili): kvôli odklonu na Nikolajev sa z plánu Barbarossa stratila razantnosť, strata času i formy operácie.
Nemci narazili na srdnatý odpor, nasadili proti tunajším sovietskym vojskám 2. tankovú skupinu Guderiana. Ten útočil na Kyjev zo severu, obchádzajúc ho.
Bez ohľadu na žalostný stav na fronte, sovietske velenie sa nazdávalo, že situácia nie je najhoršia. Guderian postupuje do tyla, no ku Kremenčugskému predmostiu ešte musí prejsť 200 km pod neustálymi údermi veliteľa západného frontu Andreja Jeremenka.
Sovietske velenie sa naozaj chcelo zachytiť na línii Dnepra a zdalo sa, že to bude celkom dobré. Lenže situácia sa rezko zmenila, s čím nikto nerátal: Nemci dokázali presunúť na Kremenčugské predmostie tanky. Dovtedy tam bola len pechota. Posťahovali na to ženistov zo všetkých zväzkov skupiny armád Juh a tí skonštruovali cyklonálny most (šírka rieky je tu 1 km) s nosnosťou 20 ton (hmotnosť tanku) a za jednu noc po ňom prepravili celú tankovú skupinu.
Tak sa začal útok do tyla Juhozápadného frontu, ktorý nikto nečakal. Ďalší vývoj katastrofálnej situácie sa už dal predpovedať: 1. tanková skupina z juhu a 2. tanková skupina zo severu sa spoja pri Lochvici, vytesnia sovietske vojská ďalej po Dnepri a rozdrobia ich do niekoľkých kotlov.
Pri Kyjeve sa do obkľúčenia celkovo dostalo vyše 452 tisíc ľudí. Mnohí sa z neho pokúšali dostať, no neúspešne. Pre nich sa všetko skončilo. Juhozápadný front bol zničený. Nemci si uvoľnili trasu na Moskvu.
Nemecká 2. tanková skupina a časť 1. tankovej skupiny boli nasadené na operáciu Tajfún a v zostave sovietskych vojsk na kyjevskom smere zostala gigantická diera. Brániť Charkov už bolo nereálne, preto sa uskutočnila urýchlená evakuácia jeho tankového závodu do Nižného Tagilu. Práve kvôli tomu zostala Červená armáda na čas bez nových tankov.
Na juhu sa udialo zopakovanie Umane: Nemci, využijúc dieru pri Kyjeve, sa obrátili smerom na tylo Južného frontu na sever od Krymu, a tam sa v októbri 1941 uskutočnilo obkľúčenie pri Melitopole. Obkľúčených bolo okolo 100 tisíc vojakov.
Bolo kyjevské obkľúčenie predurčené?
Áno, no sovietske vojská robili čo sa dalo. V tom čase neboli možnosti na sledovanie presunu tankových skupín. Protivník uskutočnil nečakané kroky, ktoré mu vytvorili výhodu. Nemci opakovali obkľúčenia jedno po druhom, také isté sa udialo, napríklad, pri Vjazme: znenazdajky objavená tanková skupina zaútočila a armády sa ocitli v obkľúčení.
Takto v roku 1941 Sovietsky zväz stratil Ukrajinu. No chaos a váhanie niektorých nemeckých vojsk a aj aktívny odpor sovietskych vojsk spôsobili, že plán Barbarossa stratil svoju pôvodnú logiku a v decembri 1941 bol nad ním vynesený záverečný ortieľ.
Vladimír Mikunda
