Aktuality, História,

Uhorský Čierny pluk budil hrôzu v radoch Turkov. 2. časť

---

 

Po skončení českej kampane sa Čierny pluk presunul späť do Uhorska. Jednotku využíval Matej Korvín ku kroteniu mocenských ambícií uhorských veľmožov a v bojoch proti Rakúšanom. Po krátkej dobe však Matej Korvín nechal jednotku presunúť dolu na juh Uhorska, kde si vojaci Čierneho pluku vydobyli nehynúcu slávu v boji proti Turkom.

 

Práve dole na juhu Uhorska sa ešte viac zlepšila kvalita jazdy Čierneho pluku. K vynikajúcej ťažkej jazde a jej kvalitám netreba nič dodávať, no zlepšila sa kvalita ľahkej jazdy, pretože k chorvátskym ľahkým jazdcom sa pridali srbskí a černohorskí jazdci, ktorí po porážke Srbska prisahali vernosť Matejovi Korvínovi. Srbi, Chorváti a Maďari dokázali plniť už aj ťažšie a náročnejšie úlohy ako prieskum.

 

Reformou prešla aj pechota Čierneho pluku. Pribudli moldavskí a rumunskí pešiaci, ktorí boli nenároční, bojovní a dokonale sa adaptovali na boj v balkánskom prostredí a podmienkach. Na horkokrvných Balkáncov však nebol vždy spoľah. V roku 1480 napríklad kapitán Dobeš Boškovič z Čiernej Hory, vyraboval mesto Šoproň (časť jednotky sa kvôli maďarsko-rakúskemu napätiu presunula do strednej Európy), pretože nedostal včas vyplatený žold. Následne aj so svojimi mužmi zmizol v Rumunsku.

 

Nebol však jediným dezertérom kvôli nevyplatenému žoldu. Nemecký dôstojník Franz Haag zo Sliezska, ktorého Matej Korvín považoval za jedného zo svojich najvernejších mužov sa napríklad už v roku 1474 so svojimi 500 mužmi vzbúril a prebehol k Rakúšanom. Podobne si počínali aj niektorí muží ťažkej jazdy, ktorí v roku 1481 pod vedením nižších dôstojníkov takisto prebehli k Rakúšanom, proti ktorým Matej Korvín bojoval v uhorsko-rakúskom pohraničí.

 

 

Bitka na Chlebovom poli v Rumunsku a totálna turecká porážka
Napriek tomu, že časť Čierneho pluku musel Matej Korvín presunúť do strednej Európy, aby tu bojovali proti Rakúšanom, bolo hlavným bojiskom jednotky územie Balkánu. Vojaci Čierneho pluku budili medzi Turkami a ich spojencami Tatármi hrôzu, Muži Čierneho pluku neostávali v ukrutnostiach Turkom a Tatárom nič dlžní. Bežné bolo narážanie moslimov na kôl, zabíjanie s pomocou loveckých psov (psov a ošípané považovali moslimovia za nečisté zvieratá), kuchanie a upaľovanie za živa a pod. Situácia nakoniec v určitom období eskalovala do podoby, že Turci a Tatári, podobne ako muži Čierneho pluku na druhej strane, radšej volili smrť vlastnou rukou, ako hrôzostrašnú možnosť, že sa dostanú do zajatia.

 

Na Balkáne vybojovali muži Čierneho pluku množstvo bitiek s Turkami. Ich najslávnejšou bitkou sa stala bitka na Chlebovom poli v Rumunsku, v ktorej v roku 1479 uštedrili Turkom krutý výprask. Porážka Turkov bola natoľko zdrvujúca, že k ďalšiemu ťaženiu proti Uhorsku sa Turci odhodlali až v roku 1526, kedy sa odohrala smutne známa bitka pri Moháči, v ktorej boli Uhri porazení a panovník Ľudovít II. Jagellonský zahynul na úteku v rozvodnenej rieke. Následne turecké hordy obsadili územie dnešného Maďarska a ohrozovali aj územie Slovenska, ktoré sa stalo bojovou líniou medzi kresťanstvom a islamom

 

Bitka na Chlebovom poli sa odohrala dňa 13.10. 1479 a bola vyvrcholením takmer mesačného ťaženia s množstvom šarvátok.Osmanský sultán Mohamed II. sa rozhodol obsadiť Valašsko a turecké jednotky na prelome septembra a októbra prekročili Karpaty pri Obârsia Lotrului a smerovali k Sibiu. Cestou lúpili a brali rukojemníkov.

 

Štefan Báthory z Transylvánie, Pál Czinez z Temešváru a srbské knieža Dmitar Jakšič vytvorili spoločné vojsko, ktoré sa rozhodlo postaviť Turkom do cesty a zdržovať ich postup, pokiaľ nedorazia muži z Čierneho pluku, ktorí bojovali s Turkami niekoľko desiatok kilometrov na západ. Balkánskym vojskám ich zámer vyšiel (vyhnúť sa bitke pokiaľ sa nespoja s Čiernym plukom), takže rozhodujúca bitka sa odohrala už za účasti vycvičených vojakov Čierneho pluku.

 

V prvej línii stála saská pechota pod vedením nemeckého žoldniera Georga Hechta, ktorú podporovali Rumuni a Moldavci, ťažkú jazdu Čierneho pluku podporovala ľahká jazda Štefana Báthoryho a jednotky Srbov a Sikulov.

 

V prvej fáze bitky zahynul osmanský vojvodca Isa bej, čo malo negatívny dopad na osmanskú morálku. Saská pechota odrazila útok Turkov v strede a ťažká jazda Čierneho pluku vrazila klin do tureckých línií. Turecká ľahká jazda zazmätkovala a utiekla pred Srbmi a Chorvátmi, čo znamenalo de fakto oslabenie tureckých krídel a koniec tureckých nádejí na víťazstvo.

 

V ďalšej fáze už kresťanské jednotky len likvidovali tureckú pechotu a Srbi a Chorváti prenasledovali tureckú ľahkú jazdu, ktorá sa zbavovala koristi, len aby dokázala utiecť. Malej časti elitných tureckých pešiakov sa podarilo pod vedením Ali beja ustúpiť až ku kopcom, zdecimovaní utiekli do hôr, kde ich však už kresťanská pechota neprenasledovala. Taskmer 80% osmanských vojakov však v bitke na Chlebovom poli zahynulo.

 

Koniec Čierneho pluku
Matej Korvín umrel v roku 1490. Podľa historických prameňov ho vo veku 47 rokov ranila mŕtvica, pretože sluhovia mu doniesli neumyté figy. Keď umrel, dôstojníci Čierneho pluku sa nepostavili za kandidatúru jeho nemanželského a nelegitímneho syna Jána Korvína na uhorský trón, časť dôstojníkov podporovala kandidatúru Maximiliána Habsburského, časť kandidatúru Vladislava Jagellovského.

 

Keďže Vladislav Jagellonský sľúbil mužom Čierneho pluku vyšší žold, tí podporili nakoniec jeho kandidatúru. Ukázalo sa však, že pokladnica Jagellovcov nie je bezodná a keďže sa sľúbený žold mužom Čierneho pluku nepodarilo vyplatiť v plnej miere, jednotka sa postupne rozpadla. Mnohí skúsení žoldnieri, najmä z radov ťažkej jazdy našli svoje uplatnenie na Západe, kam odišli pod vedením Švajčiara Hansa von Hallwylla. Spoločne so Švajčiarmi a Škótmi tak tvorili chrbticu francúzskej armády panovníka Ľudovíta XI.

 

Srbi, Chorváti, Černohorci, Moldavci, Sikulovia, Černohorci či Rumuni, ktorí takisto bojovali v radoch Čierneho pluku sa rozišli po svojich domovoch, kde začali bojovať v radoch miestnych bojarov a kniežat. Časť sa nechala najať do benátskych služieb, časť prešla k Turkom, kde postupne prijali islam.

 

Posledným dôstojníkom Čierneho pluku, ktorý pokračoval v bojovej tradícii jednotky a stále používal korvínovskú zástavu pluku bol Pavol Kaniži, ktorý pacifikoval niektorých vzbúrených spolubojovníkov rabujúcich na území stredného Uhorska okolité mestá a dediny. V jeho radoch bojovali Nemci, Maďari, Česi i Slováci. Po porážke bývalých rabujúcich spolubojovníkov spravil podobné gesto ako v roku 1467 urobil uhorský panovník Matej Korvín voči zajatým bratríkom. Dal im na výber – alebo odídu z krajiny, alebo sa pripoja pod jeho zástavu. Veľká časť mužov sa k nemu následne pridala.

 

 

Pod velením Pavla Kanižiho sa početne oslabený Čierny pluk vrátil na balkánske bojisko. Nechýbala im však odvaha a boli hrdí na svoju príslušnosť k elitnej vojenskej jednotke. Pavol Kaniži a muži zvyšku Čierneho pluku nakoniec padli takmer všetci hrdinskou smrťou v boji proti tureckej presile v roku 1494, v blízkosti srbskej pevnosti Smederevo.

Karol Oravečka

Zdieľajte článok