Aktuality, História,

September vo vojnových dejinách

---

 

September však vojensky významným robia aj iné udalosti. Napríklad 21. 9. 1621 sa skončila Poľsko-osmanská vojna (1620-1621); 7. 9. 1812 sa odohrala bitka pri Borodine a o týždeň na to Napoleon vstúpil do Moskvy; 9. 9. 1913 ruský vojenský letec P. N. Nesterov na lietadle Nieuport IV urobil novú figúru vyššej pilotáže – prvú „Mŕtvu slučku“ v dejinách a hlavne v noci na 1. 9. 1939 nemeckí vojaci v poľských uniformách prepadli nemeckú rádiostanicu v Gliwice, čo sa stalo zámienkou na vojnu proti Poľsku. No a tá sa reťazením rozšírila na 2. svetovú vojnu. Vzápätí nastalo septembrové rozpútanie námornej vojny v Atlantiku, kvôli potopeniu britskej lode Athenia nemeckou ponorkou U30, čo bolo už len logickým prejavom Druhej svetovej vojny. Do vojenskej taktiky sa svojsky zapísal aj 25. september 1944, kedy sa potopením sprievodnej lietadlovej lode St. Lo začala nová metóda leteckej vojny, známa ako „božský vietor“ – kamikadze.

 

 

Zaujímavosti k 2. svetovej
Dňa 9. septembra 1939, keď Hitler vydal direktívu č. 6, ktorá stanovila smernice na útok proti Holandsku, Belgicku, Luxembursku a Francúzsku, sa rozpútala aj najväčšia bitka poľského ťaženia Bitka na Bzure, ktorá bola začiatkom nemeckého útoku na Varšavu. Tá bola obkľúčená 16. 9. 1939, teda v deň, kedy poľská vláda ušla do Rumunska. Poľský štát tým pádom prestal existovať.
Na druhý deň 17. septembra Sovieti prekročili vtedajšiu poľskú hranicu a obsadzujú dávne územia cárskeho Ruska, na ktorých žili Ukrajinci, Bielorusi, ale aj Židia.

 

Prečo to bolo práve 17. septembra 1939? Stalin sa obával vyhlásenia vojny Poľska Sovietskemu zväzu a keďže deň predtým poľská vláda ušla, vojnu mu už nemal kto vyhlásiť!

 

Dňa 17. 9. sovietska vláda odovzdala poľskému veľvyslanectvu v Moskve nótu, v ktorej oznámila, že vzhľadom na rozpad poľského štátu bol vrchnému veleniu Červenej armády vydaný rozkaz, aby sovietske vojská prekročili sovietsko-poľskú hranicu a vzali pod ochranu život a majetok obyvateľstva západnej Ukrajiny a západného Bieloruska. Tým sa napravila krivda z poľskej intervencie v roku 1920.
Prečo Anglicko a ani Francúzsko nevyhlásili vtedy ZSSR vojnu? Veď Červená armáda urobila „to isté“ ako Wehrmacht.

 

Odpoveď je prostá. Na Západe veľmi dobre vedeli, že Hitlerova dohoda so Stalinom je fikcia, prechodný ťah v zložitej geopolitickej hre. V hre, ktorú veľa rokov hrali Anglicko, Francúzsko, Nemecko a Sovietsky zväz o to, aby v prípade vypuknutia novej svetovej vojny mal práve ich štát čo najlepšie východiskové podmienky. A tiež preto, aby Sovietov nestratili ako spojencov.

 

„Tafún“ proti Moskve
Tak sa nazýval plán útoku proti Moskve, ktorý 26. 9. 1941 podpísal hlavný veliteľ nemeckej armádnej skupiny Stred poľný maršal Fedor von Bock. Išlo v ňom o to, aby niekoľkými údermi veľkých zoskupení boli v oblasti Vjazmy a Brjanska obkľúčené hlavné zoskupenia Červenej armády. A potom aby bola Moskva týmito kliešťami pritlačená z juhu a zo severu.

 

V tejto bitke bola, možno po prvýkrát vo vojne, početná prevaha na strane Nemcov. Do operácie boli zapojené dve tretiny všetkých vojakov na východnom fronte (1 980 000), 1700 tankov (čo bolo viac tankových a motorizovaných divízií, ako v máji 1940 proti Francúzsku, Belgicku a Holandsku dohromady) a 1400 lietadiel (aj keď na začiatok bitky z nich bolo pripravených len 529).

 

Masaker v Babom Jare
V tejto ukrajinskej rokline neďaleko Kyjeva bol 29. a 30. 9. 1941 spáchaný masaker 33 771 židovských mužov, žien a detí, na ktorom sa ochotne podieľali miestni nacionalisti.

 

Vydanie Krakovských zvestí zo 6. novembra 1941 napísalo, aký dobrý bol Kyjev bez Židov, ktorí „dostali zaslúžený trest“. „Dnes v Kyjeve nie je ani jeden z nich. A za boľševikov ich bolo viac ako 350 tisíc ,“ oznamovali noviny, ktoré vydal Michael (Mihajlo) Chomjak, starý otec kanadskej političky Christy Freelandovej, údajne pripravovanej na post generálnej tajomníčky NATO.
Uveďme iba jeden hrozný údaj na porovnanie. V Osvienčime bolo denne v priemere skántrených takmer tisíc židov, v Babom Jare to vyšlo na vyše 15 tisíc.

 

Kapitulácia Talianska
Dňa 3. 9. 1943 na Sicílii podpísali talianski zástupcovia dokument o kapitulácii Talianska. Predseda vlády Grazzano Badoglio (po zhodenom Mussolinim) to však váha oznámiť verejnosti. Žiadal, aby to mohol urobiť až v dňoch 10. – 15. septembra. Lenže 7. septembra 1943 došla trpezlivosť americkému generálovi Dwightovi Eisenhowerovi a tak kapituláciu Talianska oznámil v Alžírsku.
Taliansko podpisom kapitulácie vystúpilo z vojny, aj keď ozajstná vojna sa tým preň vlastne len začínala. V noci sa na južnom pobreží Neapola pri Salerne vylodili spojenci a začala sa operácia „Lavína“. Išlo o boje bez vojenského umenia, ktoré Talianom priniesli utrpenie a stratu radu historických pamiatok.

 

 

Koniec Druhej svetovej
Pripadol na 2. 9. 1945 keď bola na lodi Missouri podpísaná kapitulácia Japonska, čím sa skončila 2. svetová vojna. Pod dokumentom o kapitulácii sú podpisy predstaviteľov USA, Číny, V. Británie, ZSSR, Austrálie, Kanady, Francúzska, Holandska a Nového Zélandu.

 

K banderovcom – súvislosť s dneškom
Dňa 25. 9. 1956 sa vedenie KS Ukrajiny obrátilo na Moskvu so správou, že na západnej Ukrajine opäť dvíhajú hlavu nacionalistickí povstalci. Podpísal ju Nikolaj Podgornyj.

 

Problém bol v tom, že v tom čase sa domov na západnú Ukrajinu začali masovo vracať z vyhnanstva bývalí účastníci OUN a aj uniatskí farári. Vraj ich bolo vyše 40 tisíc, vrátane bývalých pohlavárov podzemných bánd…
Hovorilo sa, že len v rokoch 1944-1945 od ich teroristických aktov zahynulo 23 tisíc sovietskych občanov. V dôsledku odvety za ne bolo zabitých vyše 150 tisíc banditov (tak sa im vtedy v ZSSR hovorilo), zatknutých vyše 100 tisíc členov OUN a do vyhnanstva vysťahovaných 65 tisíc rodín. Posledný dokument, ktorý amnestoval bývalých banderovcov bol vydaný v roku 1960.

 

Konečne naplnená úloha OSN
Dňa 28. 9. 2013 bola v OSN po prvýkrát v dejinách naplnená jej základná rola. Išlo o rezolúciu o Sýrii, kedy Rusko a Čína uplatnením svojho práva veta po prvýkrát v existencii OSN nie vojenskými, ale diplomatickými prostriedkami odvrátilo nelegálny vojenský zásah agresorov do vnútorných záležitostí iného suverénneho štátu (Sýrie).

 

September vo vojenských dejinách Slovenska
Dňa 22. septembra 1848 sa chotár pri Brezovej stal prvým víťazným bojiskom Hurbanom organizovaných slovenských dobrovoľníkov na čele s českými veliteľmi nad stotinami cisárskeho vojska a oddielmi maďarských gárd. Česť patrí súčasným ozbrojeným silám SR, ktoré 22. septembra slávia pri pamätnej mohyle svoj „Deň OS SR“.

 

Na „Prietržskej“ totiž padli prví „hurbanisti“. Pochovaní boli za prítomnosti Ľudevíta Štúra na brezovskom cintoríne, ale plameň povstania sa rozrastal ďalej. Títo statoční muži tým splnili Hurbanovo memento: „S mŕtvou národnosťou národ je umretý, keď ona obživne i on k sláve letí a sláva národa hodna je obetí“. Hurbanovo vojenské ťaženie prešlo v rokoch meruôsmych celým Slovenskom.

 

 

Poliaci nie sú Slovania?
Dňa 28. septembra 1934 Piłsudskeho Poľsko ústami svojho ministra zahraničných vecí Józefa Becka zvestovalo celému svetu: „Poľsko z vlastnej vôle vyhlasuje, že odteraz spája svoj osud s osudom Nemecka… Poľská vláda vyhlasuje, že sa viac necíti byť viazaná akýmikoľvek záväzkami voči Československu a pripomína svoje prianie ustanoviť spoločnú hranicu s Maďarskom“.

 

 

Sudetskí Nemci proti ČSR
Dňa 12. septembra 1938 sudetskí Nemci so zbraňou v ruke vystúpili do otvoreného povstania proti Československej republike, tzv. Henleinovské povstanie. V niekoľkých okresoch sa pokúsili pomocou zbraní prepašovaných z Nemecka násilne pripojiť tieto územia k Nemecku. Prevrat bol okamžite potlačený políciou, colníkmi a armádou. Väčšina guerillových bojovníkov, vrátane Henleina, a väčšina politikov SdP, utiekla do Nemecka. V zasiahnutých okresoch bolo vyhlásené stanné právo.

 

Dňa 15. 9. 1938 bola SdP postavená mimo zákon a na jej predstaviteľov boli vydané zatykače. Dôvodom prevratu bola skutočnosť, že sa už ďalej nedali stupňovať požiadavky a dosiahnutie zhody medzi SdP a vládou by viedlo k upokojeniu a upevneniu Československa, teda k presnému opaku toho, o čo sa usiloval Hitler.

 

Hitler akoby len čakal na potlačenie vzbury. Vyhlásil, že ak čs. vojská nebudú vyvedené zo Sudetov, Nemecko začne vojnu. Jeho najbližší človek Hermann Göring v tomto konflikte okamžite odhalil ruku Kremľa. V Berlíne vyhlásil: „Naničhodná rasa českých pygmejov utláča kultúrny národ. A za tým všetkým stojí Moskva a večná maska židovského diabla.“

 

Dňa 17. septembra si sudeťáci založili Sudetonemecký zbor dobrovoľníkov – Freikorps, ktorý bol súdnym tribunálom v Norimbergu označený za zločineckú teroristickú organizáciu.

 

Ešte toho dňa predseda Sudetonemeckej strany Konrád Henlein vyzval prostredníctvom ríšskonemeckého rozhlasu sudetských Nemcov v československom pohraničí na ozbrojené povstanie. Od tohto dňa tak bola Československá republika de facto vo vojnovom stave s Nemeckom. Celkom bolo vtedy v čs. pohraničí zabitých okolo 110 Čechov a ďalších 2000 bolo zajatých a odvlečených do Nemecka.
S akými kartami hrali „vyspelé“ spojenecké demokracie?

 

20.-21. septembra 1938 Anglicko a Francúzsko postavili pred ČSR ultimátum, vyhlásiac, že ak nesplní Hitlerove požiadavky a pokúsi sa brániť Tretej ríši s podporou ZSSR, tak všetok kolektívny Západ (vrátane nacistov) vyhlási proti Československu a Sovietskemu zväzu „krížovú výpravu“.

 

Politická reprezentácia ČSR tým bola fakticky hodená cez palubu. Prezidentovi Benešovi to bolo bez obalu povedané už v predstihu na vynútenej nočnej audiencii 21. 9. 1938 francúzskym vyslancom v ČSR Leopoldom de Lacroixom a britským vyslancom v ČSR Basilom Newtonom, že ak sa Československo nepodriadi diktátu západných veľmocí a okamžite Nemecku neodstúpi svoje pohraničné územie s vyše 50-percentnou väčšinou nemeckého obyvateľstva, bude s Nemeckom bojovať samé bez akejkoľvek spojeneckej pomoci. V tomto prípade by tak za pôvodcu vojny v Európe nebol označený skutočný agresor – nacistické Nemecko, ale paradoxne obeť agresie – demokratické a mierumilovné Československo, ktoré svojou neústupnou politikou vraj malo túto vojnu zaviniť!

 

A ako fabuloval prezident E. Beneš?
Dňa 26. 9. 1938 povedal, že „táto vojna bude hrozná. Nakoniec sa u nás budú s Nemcami biť všetci, muži, ženy. Ale budeme sa brániť do posledného dychu. Ja zostanem so svojou družinou stále pri vojsku. Ale budem ustupovať s vojskom len po určitú dobu. Keď sa budeme musieť zastaviť, územie už ďalej neopúšťať a biť sa až do smrti, tak ja ako prezident republiky, nesmiem byť zajatý. Zostanem s tými, ktorí sa budú biť naozaj až do poslednej chvíle, a padnem s nimi.“

 

Keď to vyslovil, päť najvyšších českých (hoci vtedy československých) generálov mu pritakalo a následne 28. 9. 1938 prisahalo: „Musíme ísť do vojny, nech sú následky akékoľvek. Západné veľmoci budú nútené nás nasledovať. Národ je naprosto jednotný, armáda je pevná a chce ísť do toho. Aj keby sme zostali sami, nesmieme povoliť,“ bili sa do pŕs.

 

Slová sú slová, no rozhodujúce sú činy. O týždeň na to ČSR odovzdala nemeckým nacistom pohraničné bunkre a obranné objekty.
Čs. vláda vyslovením súhlasu s uznesením mníchovskej konferencie a prijatím jej diktátu sama ukončila existenciu 1. ČSR!

 

Ultimátum Poľska
V deň podpísania Mníchovskej zrady 30. 9. 1938 poslalo Poľsko ČSR ultimátum o okamžité vydanie Tešínska, spor o ktoré sa viedol už od rozpadu Rakúsko-Uhorska. Lační Poliaci ovšem nelenili a vidiac, že ČSR je na kolenách, vtrhli 2. októbra na naše územie a zabrali celý okres Českého Tešína, celý okres Fryštátu a časť okresu Frýdek. Výboj z poľskej strany trval do 11. októbra.

 

Slovensko proti Poľsku
1. septembra 1939 Slovensko začalo bez vyhlásenia vojny ťaženie proti Poľsku. Na poľské územie už k 1. 9. prenikla 1. divízia (vel. generál II. triedy Anton Pulanich) vo všeobecnom smere Spišská Belá – Nowy Targ. K postupu slovenských jednotiek na poľské územie pritom došlo bez oficiálneho vypovedania vojny (na čo bol potrebný súhlas Snemu SR).

 

Od 2. 9. divízia postupovala smerom na Ochotnicu – Tymbark po Zalesie, kde 5. 9. vytvorila hĺbkovo členenú obranu. Väčší bojový stret zaznamenala až 4. 9. 1939. Väčšina jednotiek operovala na územiach odobratých ČSR v rokoch 1918 – 1920 a 1938.
Straty celej poľnej armády Bernolák – 75 ľudí: 18 mŕtvych, 46 ranených a 11 nezvestných. Demobilizácia armády Bernolák bola vyhlásená 7. októbra 1939.

 

Čechoslováci proti Nemcom v Poľsku
Poľský prezident Ignacy Moscicki povoľuje výstavbu Légie Čechov a Slovákov až 3. 9. 1939. Tá sa po boku poľskej armády zapojila do bojov s nemeckou armádou, napr. 13. septembra pri Tarnopole. Po poľskej porážke väčšina príslušníkov légie prešla 18. 9. 1939 na sovietske územie (ako Východná skupina čs. armády), kde sa stali zárodkom budúceho 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Po ustanovení Českej a slovenskej légie bol dekrétom poľského prezidenta 3. 9. 1939 pplk. Ludvík Svoboda oficiálne menovaný veliteľom výcvikového tábora v Lešnej.

 

 

Najväčšia spojenecká pomoc SNP
Bol ňou Stalinov súhlas z 3. 9. 1944 na uskutočnenie sovietskej operácie cez Karpaty. Samotná Východokarpatská operácia sa začala 8. 9. 1944 a zapojili sa do nej 38. armáda (s 1. čs. arm. zborom v ZSSR) 1. UF a vojskami 4. UF, a jej cieľom bolo preniknúť cez Dukliansky priesmyk na Slovensko.

 

Súčasťou Východokarpatskej operácie bola druhá najväčšia horská bitka 2. svetovej vojny Karpatsko-duklianska operácia. Straty 21 tisíc mŕtvych, 88 tisíc ranených. Mala trvať 5 dní a bojovalo sa takmer 3 mesiace. Po potlačení SNP stratila opodstatnenie a 28. 10. bola ukončená.
Dňa 20. septembra 1944 prekročili väčšie sovietske jednotky horského streleckého zboru Andreja Vedenina karpatský hrebeň a 21. septembra oslobodili prvú obec na Slovensku – Kalinov. Konkrétne sa o to zaslúžila 128. gardová horská strelecká divízia gen. M. Koldubova.

 

K spätosti protifašistického odboja

Dňa 29. 9. 1944 SNR prijala uznesenie o vzájomnom pomere domáceho a zahraničného odboja, v ktorom bolo jasne definované, že politickú moc na oslobodenom území má SNR a exilovou vládou vyslaný vládny delegát mal len úlohu prostredníka medzi SNR a exilovou vládou.
Dokument žiadal uznanie národnej svojbytnosti Slovákov a jej vyjadrenie v usporiadaní povojnového Československa. Na základe toho došlo aj k vyslaniu zástupcov SNR na oslobodené územie Slovenska, kde preberali správu oslobodených území od Červenej armády.
Do 29. 9. 1944 sa povstalecké vojsko nazývalo 1. československá armáda a od 30. 9. 1944 1. československá armáda na Slovensku.
Vladimír Mikunda

 

Zdieľajte článok