Neznámy príbeh sirôt, zachránených československými legionármi
Na tom, že sa táto téma zjavila v českej a dnes už aj v slovenskej verejnosti má zásluhu predstaviteľ olomouckej legionárskej obce, pôvodom Slovák, dnes plukovník v. v. Ozbrojených síl ČR Milan Žuffa-Kunčo, s ktorým som sa zoznámil nedávno v Trenčíne počas rokovania XXX. Valného zhromaždenia Spoločnosti M. R. Štefánika.
M. Žuffa-Kunčo sa ako predstaviteľ olomouckej Československej obce legionárskej venuje tejto téme už vyše tridsať rokov. Pátral po sirotách z Ruska, ktoré pred smrťou hladom… zachránili naši legionári aj tým, že sa o nich postarali v Rusku a vzali ich so sebou aj do Československa. A hoci väčšina z legionárskych sirôt žila na území Čiech a Moravy, M. Žufa-Kunčo tvrdí, že pár ich prišlo aj na Slovensko a na Podkarpatskú Rus. Už len tento fakt sa môže stať námetom na zaujímavé pátranie slovenských historikov.
Ruské deti sa počas Prvej svetovej vojny a následnej občianskej vojny stratili svojim rodinám a tak sa ich, mnohokrát úplne náhodne, ujali československí legionári. Pričom až tak dôsledne, že pre ne pred vyše sto rokmi na ceste po sibírskej magistrále zriadili vo vlaku dokonca aj školu. Na začiatku 1920-tych rokov jej tri triedy na čas fungovali aj v mladej ČSR.
Skúsme opomenúť okolnosti, ako do životov „legionárskych sirôt“ zasiahli naše dejiny. Lebo po víťazstve Februára 1948 si vraj niektoré siroty kvôli tomu, aby neboli spájané s Masarykovou prvou ČSR, zmenili aj meno.
Potomkovia legionárskych sirôt
Milan Žuffa-Kunčo uvádza, že mnohé siroty sa zoznámili s čs. legionármi keď čakali na ďalší presun v železničných staniciach. Zistili totiž, že legionári im vedia poskytnúť jedlo. A tak sa pri ich vlakoch zjavovali denne, ba zostali s nimi nastálo.
S rôznymi legionárskymi plukmi cestovalo po rôznych častiach magistrály niekoľko zachránených detí. Až sa nakoniec vojaci rozhodli, že ich spoja do jednej veľkej skupiny. Preto sa v jednej vlakovej súprave ocitli chlapci viacerých rôznych národností. „Boli to napríklad Rusi, Ukrajinci, Tatári, ba dokonca aj deti volyňských Čechov,“ hovorí plk. Žuffa-Kunčo a podtrhuje, že „naši vojaci dbali aj o rozvoj a vzdelanie sirôt. Starali sa o nich, nahrádzali im rodičov. V júli 1919 pre nich dokonca založili Školu pre mladých maloletých dobrovoľníkov.
Fungovala podľa vzoru českých obecných škôl. Spočiatku sídlila v Irkutsku, podliehala inšpektorátu československých vojsk. Keď sa légie opäť vydali na cestu, výučba sirôt pokračovala priamo vo vagónoch,“ dodáva Žuffa-Kunčo a pridáva údaj, že postupne sa počet žiakov vyšplhal na 105, pričom najmladší mali osem rokov a najstarší 18.
Okrem vyučovania, označovaného ako „pojazdná škola“, spoznali zachránené siroty aj svet zbraní a armády. Bolo to logické, veď celý čas trávili medzi legionármi, ba dokonca aj odev mali zväčša z prešitých uniforiem, plášťov a vojenských kabátov.
Niektorí z chlapcov sa dokonca dobrovoľne zapojili do bojových akcií. No a pár z nich si za to vyslúžilo aj vyznamenanie za statočnosť.
„Samozrejme, že nikto ich do ničoho nenútil. Ale pokiaľ chceli, fungovali ako spojky medzi jednotlivými jednotkami. Našli sa pre nich aj nejaké civilné odevy, aby neboli nápadní. Pretože ak by ich nepriatelia chytili, v civile mohli vierohodnejšie tvrdiť, že sa len stratili,“ dodáva predseda olomouckej legionárskej obce.
Legionári si viezli domov aj vlastné deti
Siroty však neboli jedinými deťmi, ktoré legionárov obklopovali. Mnohí z nich sa v Rusku oženili a viezli si domov vyše tisíc manželiek a približne sedemsto vlastných detí. No a keďže časť vojakov odchádzala na front už s obrúčkou na ruke, mnohí sa po návrate do mladej ČSR čoskoro aj rozvádzali.
Týkalo sa to aj veliteľa 6. Hanáckeho streleckého pluku podplukovníka J. Jaroša, ktorý dokonca pri návrate légií poslal do Olomouca dopredu jedného z desiatnikov, ktorý mal zabezpečiť, aby neprišla na železničnú stanicu na slávnostné uvítanie 21. 6. 1920 Jarošova manželka a jeho dve deti. Jaroš si totiž, rovnako, ako mnohí jeho spolubojovníci, priviezol so sebou aj druhú ženu.
Milan Žuffa-Kunčo k tomu dodáva, že „toto nemôžeme legionárom jednoznačne vyčítať. Nevedeli, či sa z Ruska vôbec niekedy vrátia, v cudzine boli celé roky. Navyše nikto z nich ani len tušiť nemohol, ako vojna dopadne. Taktiež nebolo vôbec isté, že vznikne Československo a či sa legionári vôbec budú mať kam vrátiť“.
Domov pre ruské siroty
Miesto pre nich sa najskôr našlo v Českých Budejoviciach. Nejaký čas tam pre nich ešte fungovala ich škola, v roku 1920 v nej chlapci chodili do troch tried. Potom sa ich cesty začali rozdeľovať. „Podľa veku boli prideľovaní do rôznych rodín. Pokračovali v štúdiu alebo nastúpili ako zamestnanci do firiem,“ hovorí Žuffa-Kunčo a na záver dodáva: „V 90-tych rokoch minulého storočia sa mi v Česku a na Slovensku podarilo vypátrať asi 80 potomkov detí, ktorých sem legionári priviezli. Bola to už ich druhá a tretia generácia. Kvôli spoločenským pomerom svoje príbehy nikomu príliš nerozprávali, niektorí z nich si kvôli tomu zmenili aj svoje meno. Ich príbehy však stále žijú, hlavne v rodinných spomienkach potomkov.
Vladimír Mikunda podľa rozprávania Milana Žuffu-Kunča
