Ako libanonskí šiíti spôsobili v roku 1983 americkej námornej pechote krvavý kúpeľ a prinútili ich rýchlo utiecť z krajiny
Občianska vojna v Libanone /1975 – 1990/ zmenila túto kedysi kvitnúcu krajinu, ktorú prezývali Švajčiarsko Blízkeho východu, na nepoznanie. V krajine sa rozhorel náboženský konflikt medzi šiítmi, sunnitmi a kresťanmi, tento konflikt spoza hraníc riadili Američania a Izrael, ktorí sa obávali aj sunnitských Palestínčanov, ktorí utiekli z Palestíny pred izraleskými vojakmi do Libanonu /pokračovali však v boji proti Izraelu/ a aj šiítov, ktorí boli tradične protiamericky a protiizralesky naladení, pričom ich podporovala Sýria a Irán. Najsilnejšou šiítskou organizáciou v Libanone sa stal postupne Hizballáh.
V roku 1982 vtrhol Izrael bez vypovedania vojny do Libanonu, Izraelci chceli zničiť infraštruktúru Organizácie pre oslobodenie Palestíny /v čele stál Jásir Arafat/, pretože táto organizácia pomerne úspešne útočila na izraelské ciele. Izraelská armáda ostreľovala Bejrút približne 2 mesiace, celá akcia sa skončila evakuáciou Organizácie pre oslobodenie Palestíny z Bejrútu. To však neznamenalo, že sa boj proti Izraelu skončil, konflikt pokračoval ďalej.
Dňa 14.9.1982 bol pri teroristickom útoku zabitý maronitský libanonský prezdent Bašír Gemayel. Izrael opakovane zaútočil na južný Libanon a maronitské jednotky na izraelskej strane povraždili Palestínčanov v utečeneckých táboroch Šabra a a Šatíla, ktoré dodnes existujú v Bejrúte. Do akcie v Šabre a Šatíle boli zapojení aj vysokí izraelskí dôstojníci, vtedajší minister obrany a neskorší premiér Ariel Šaron, náčelník generálneho štábu Rafael Ejtan a veliteľ izraelskej vojenskej rozviedky Aman Jehošua Sagui. Priama účasť sa trojici obvinených nedokázala a nik z nich nebol verejne stíhaný.
Keďže situácia v krajine bola po atentáte na prezidenta veľmi napätá a Izrael si nedokázal sám so situáciou poradiť, Američania, Francúzi, Taliani a Briti sa rozhodli do Libanonu vstúpiť a “zabezpečiť mier”. Američania vyslali do krajiny námornú pechotu, Francúzi cudzineckú políciu a Taliani a Briti výsadkárov. Američania, ktorí si potrebovali po Vietname trochu vylepšiť vojenské sebavedomie, vtrhli do Bejrútu v ozaj kovbojskom štýle, netušili však, že nad ich hlavami sa vznáša Damoklov meč.
Americké a izraelské predstavy ako riešiť situáciu v Libanone sa vždy nestotožňovali. Američania dokonca raz zastavili aj izraelskú tankovú kolónu pod hrozbou použitia zbraní, pretože Izraelci boli ochotní situáciu v Libanone neustále vyhrocovať, Američania sa však obávali, že zvyšovanie napätia posilní na Blízkom východe vplyv ZSSR a Sýrie.
Situácia v Libanone sa vymkla spod kontroly v roku 1983 a odskákali si to v prvom rade členovia americkej námornej pechoty, ktorí boli ubytovaní v štvorposchodovej budove na území medzinárodného letiska v Bejrúte.
V šítskej pomste zohral dôležitú úlohu Imád Mugníja /1962 – 2008/. Tento bývalý libanonský dôstojník a politik, známy aj pod prezývkou al Hadž Radwan bol bezpečnostným expertom Hizballáhu a bol úzko spojený s iránskou tajnou službou. Mal prsty vo viacerých útokoch na izraelské a americké ciele, okrem útoku na základňu americkej námornej pechoty v Bejrúte v roku 1983 či útoku na židovské komunitné centrum v Buenos Aires v roku 1994, mal za sebou niekoľko desiatok ďalších akcií, takže CIA a Mossad vypísali na jeho hlavu odmenu 5 miliónov USD. Imád Mugníja umrel pri bombovom útoku v roku 2008 v sýrskom Damašku. Podľa všetkého pri jeho likvidácii zohral kľúčovú úlohu Mossad a CIA /Mossad ale žiadne informácie v tlači nekomentuje/, ktorých agenti údajne podplatili niekoľkých sýrskych dôstojníkov tajnej služby. Tí vložili bombu do Mugníjovho auta.
Mugníja atentát proti Američanom v Bejrúte premyslel do najmenších podrobností. Okolo 6:20 vošiel kamión Mercedes-Benz do areálu letiska v Bejrúte. V podobnom kamióne vozili pre Američanov do areálu vodu. Kamión dvakrát obišiel parkovisko pri centrále, potom zrazu prudko zrýchlil a zamieril k zadnej bráne. Stráže spustili paľbu, no kamión prerazil plot z ostnatého drôtu, bránu do budovy a prenikol do prízemia budovy, kde samovražedný atentátik kamión odpálil. Po atentáte sa ukázalo, že sebevražedného atentátnika, ktorý riadil kamión chránili dodatočne pridané platne z oceľového plechu, cez ktoré nedokázali projektily z amerických útočných pušiek preniknúť.
Kamión bol naložený viac ako 5 tonami výbušnín TNT a v dôsledku výbuchu sa budova, v ktorej spalo 400 amerických námorných pešiakovv zrútila. Pod troskami zahynulo 241 amerických vojakov, rovnakému útoku / automobil naložený výbušninami/ boli vystavené aj kasárne francúzskej Cudzineckej légie, zahynulo 58 vojakov.
Atentát sa vša výbuchom nekončil. Šiítski sniperi odstreľovali pri záchranných prácach amerických vojakov, ktorí odpratávali trosky a snažili sa zavalených spolubojovníkov zachrániť. Pri útoku v Bejrúte zahynulo v histórii najviac amerických vojakov behom jedného dňa, straty boli vyššie aj ako straty za deň vo Vietname. Po útoku v Bejrúte Američania na rozdiel od francúzskych legionárov z Libanonu utiekli.
Video útok na kasárne americkej námornej pechoty v Bejrúte:
Krátko po atentáte sa k zodpovednosti prihlásilo viacero šiítskych ozbrojených organizácii, vrátane Islamského revolučného hnutia za slobodu šiítov. Časť odborníkov je však presvedčená, že za akciou stál Hizballáh, ktorý dodnes úspešne bojuje proti Izraelu a ktorý spoločne s Iránom a Rusmi pomáhal aj Bašárovi Asadovi v občianskej vojne v Sýrii, ktorú rozpútali Američania a kolektívny Západ voči Sýrii v roku 2012. Jednotky Hizballáhu úzko spolupracovali a spolupracujú v Sýrii aj s ruskými Wagnerovcami, ktorí ich považujú za plnohodnotnú bojovú jednotku, schopnú samostatne riešiť aj náročné zadané úlohy.
Hizballah počas nasadenia v Sýrii v roku 2018:
Američania a Francúzi po atentáte síce bombardovali pozície Hizballáhu v Libanone, nespôsobili však také škody, ktoré by Hizballáh dokázali vyradiť, zlikvidovať, alebo oslabiť. Medzi Arabmi, ktorí nenávideli Izrael a USA šiítsky Hizballáh ozaj zabodoval a vybudoval si prestížne postavenie, ktoré si udržuje dodnes.
Karol Oravečka
