Päť starých a nesmierne krutých systémov popráv v minulosti
Priznám sa, že som sa chystal písať o rodézskych špeciálnych jednotkách Selous Scouts, no pri „brúzdaní po internete som na youtube našiel video, ktoré ma zaujalo. Vo videu autor hovorí o piatich nesmierne drsných systémoch popravy, ktoré sú známe z histórie. Takže Selous Scouts bude nasledovať o niečo neskôr, prednosť majú staré historické exekúcie.
Video je v ruštine, dajú sa k nemu ale pustiť aj anglické či nemecké titulky, takže nie je problém z kontextu pochopiť o čom je reč. Uvedené spôsoby popravy uvádzam presne v tom istom poradí, ako sú spomenuté v ruskom videu, kvôli lepšiemu pochopeniu prikladám slovenské informácie o jednotlivých trestoch tak, aby si čitateľ, ktorý má problémy s ruštinou, nemčinou či angličtinou mohol text najprv prečítať a potom si pozrel celkom zaujímavé video s vyobrazeniami spomenutých popráv.
Video Päť najhorších popráv v ľudskej histórii:
Ľudská fantázia je morbídne vynaliezavá vo vymýšľaní surovostí a sadizmus sprevádza ľudskú civilizáciu od nepamäti, uvedené tresty a hrdelné exekúcie spomenuté v článku sú naozaj nechutné a brutálne.
Brutalita neskončila u nacistov v II. svetovej vojne, brutalita trvá – dokladom tejto skutočnosti je napríklad americké týranie väzňov v Guantaname, Iraku, Afganistane na prelome 20 a 21.storočia, či sadistické vraždenie zajatých a zranených ruských vojakov na Ukrajine v posledných mesiacoch.
Na druhej strane niektorí ruskí kontratnici zo špeciálnych žoldnierskych skupín ukrajinským premotivovaným nacistom s žoldnierom neostávaju nič dlžní a oplácajú surovosti v duchu „zrak za oko a chrup za zub“, takže počet nacistov na Ukrajine sa rapídne a rýchlo znižuje, nahrádzať ich už musia žoldnieri so západných krajín.
A Afgánci už dávno naučili Američanov panicky sa báť afgánskych nožov, s afgánskou realitou, definovanou okrídlenou vetou: „Oni nám vypaľujú ohňom domy, my ich preto utopíme v krvi z ich podrezaných hrdiel“ sa teda zoznámili v Afganistane nielen sovietski vojaci, ale aj americkí žoldnieri, ktorých masový a vystrašený útek z Afganistanu sme mohli v priamom prenose sledovať minulý rok.
Ale poďme k videu. Autor v úvode hovorí o brutalite hrdelných trestov v minulosti, ktoré aj dnes prekvapujú svojou surovosťou. Cieľom týchto trestov nebola len trestnoprávna profylaxia (zabrániť trestným činom) a zadosťučinenie, ale často krát sa do týchto trestov premietala nielen zvrátenosť a sadizmus katov, ktorí tresty vykonávali, ale aj zvrátenosť sudcov, ktorí takéto tresty navrhovali.
01. Skafizmus, alebo Perzské plávanie
Starovekí Peržania boli veľmi rozumný národ a keďže každá minca má dve strany, tak aj rozhľadenosť a inteligencia Peržanov sa mohla pretaviť do zvráteného systému trestania. Peržania vymysleli viacero brutálnych systémov popráv, ktorým trestali tie najhoršie zločiny. Jedným z najväčších zločinov bolo u Peržanov bohorúhanie, ktorého sa však človek dopustil aj vtedy, ak urážal panovníka, ktorý bol považovaný za stelesnenie božstva.
O Perzskom plávaní písal aj grécky historik Plutarchos, ktorý na vlastné oči tento druh popravy aj videl. Tento trest spomínal vo svojom nesmrteľnom diele Anabáza aj ďalší grécky historik Xenofón.
Plutarchos vo svojom diele Životopis Artaxerxa podrobne opísal popravu Mitriadesa, jedného z perzských bojovníkov kráľa Artaxerxa. Mitriades nielenže urazil Artaxerxa, ale si pripisoval aj zásluhy v bitke, ktoré však podľa Peržanov prináležali len panovníkovi. Blasfémia voči panovníkovi nemohla ostať nepotrestaná.
Pri tomto druhu trestu vyzliekli obeť donaha, namazali medom a olejom, aby o obeť prejavili záujem muchy, včely, osy a sršne. Následne obeť zavreli do loďky s horným prekrytím tak, aby obeti z loďky ako z truhly trčali len ruky, nohy a hlava. Následne do obete naliali olej, mlieko a preháňadlá, takže spôsobili obeti silnú hnačku a loďku nechali plávať na povrchu jazera.
Obeť v loďke niekoľko prvých dní ďalej násilne vyživovali mliekom, medom a olivovým olejom, aby sa obeť neustále vyprázdňovala – takže vnútro loďky sa postupne plnilo fekáliami. Medom natreté končatiny napádal bodavý hmyz, ktorý sa dokázal dostať aj do vnútra loďky a spôsoboval svojimi bodnutiami obeti ukrutné muky, pričom do rán obete nakladal vajíčka z ktorých sa vyliahli červy. Fekálie obete vo vnútri loďky zapríčiňovali najprv zápaly pokožky obete a neskôr už aj nekrózu tkaniva zaživa, čo nesmierne bolelo – Peržania teda umele vytvorili na tele obete boľavé hnijúce dekubity. Obeť žila niekoľko dní a umierala v strašných bolestiach.
V poslednom štádiu trestu už bol organizmus doslovne otrávený z produktov hnilobného rozkladu vlastného tkaniva. Podľa Plutarcha Mitriades žil a trápil sa 9 dní, spočiatku kričal a prosil, aby ho zabili, neskôr už len vydával neartikulovaný rev a chrapot, ktorý sa strácal v temnom bzučaní bodavého hmyzu lietajúceho v hnijúcom smradľavo-fekálnom opare, ktorý sa nad loďkou s obeťou vznášal.
02. Lei Či – Čínska smrť tisícimi malými rezmi a bodmi
Ďalší brutálny trest smrti pochádza z Číny. Je nesmierne bolestivý a na rozdiel od nesmierne bolestivej, brutálnej ale aj relatívne rýchlej popravy obete pomocou prehryzenia sa potkana cez brušnú dutinu obete (potkan je prikrytý misovitou pokrývkou na bruchu obete, následne pokrievku začnú kati zahrievať a potkan, ktorý pociťoval pálenie na chrbte sa v strachu následne prehrýzol cez brucho obete na slobodu), Lei či – čínska smrť tisícimi malými rezmi s následnou medicínskou opaterou mohla trvať až približne 30 dní.
Tento druh smrteľnej exekúcie považovali za obzvlášť brutálny aj samotní Číňania a posledný x ho praktikovali v roku 1905. Trest poznali a používali už v období pred naším letopočtom. Čínske písomné označenie popravy sa doslovne číta ako „Dlhá smrť v neľudských mukách“.
Odsúdenca vyzliekli do naha a priviazali k stĺpu. Následne obeti kati s nožmi, britvami, kliešťami spôsobili plytké rezy a body, alebo vytrhli kúsky mäsa. Exekúciu vykonávali pomaly po celom tele, vrátane genitálií. Rezali pomaly a presne, aby sa obeť trápila nesmiernymi bolesťami a nakoniec dostala septický šok. Okrem toho kati verili, že takto týraná obeť bude v záhrobnom svete kalikou a jej muky sa budú predlžovať aj vo večnosti.
Existovali tri spôsoby exekúcie. Pri miernom spôsobe po krátkej dobe prerezali obeti hrdlo, takže sa netrápila dlhšie ako 2-3 hodiny, pri brutálnom spôsobe popravy trvala smrť až 10 dní. Spočiatku mohli dávať obeti aj ópium, aby mohla sledovať ako z jej tela odrezávajú niektoré časti. Bolesť sa dostavila až keď ópium prestalo pôsobiť, stres však obeť pociťovala aj pri silnom omámení ópiom. Pri najtvrdšom prevedení trestu najprv obeť oslepili, čím automaticky zvýšili citlivosť hmatu, slepá obeť sa úplne koncentrovala na bolesť.
Zvrátení čínski kati však na rozdiel od Peržanov obeť krémovali obeť liečivými masťami, ošetrovali a liečili, podávali stravu a potraviny, aby sa agónia obete neustále predlžovala. Okrem toho kúsky ľudského odrezaného mäsa boli dôležitým artiklom v niektorých odvetviach špeciálnej čínskej medicíny, kde sa z týchto častí vyrábali liečivá a obľúbené boli aj talizmany z tela obete. Pri tomto spôsobe exekúcie obeť rozrezávali po malých čiastočkach aj 40 dní.
03. Tamesigiri – japonská exekúcia katanou
Ďalšími zvrátenými ázijskými úchylnými sadistami boli japonskí samuraji a ich Tamesigiri. V tomto prípade nemuselo ísť ani o exekúciu, ale len o vyskúšanie kvality katany. Do samurajskej éry Eda totiž samuraji skúšali kvalitu japonských katán a trénovali seky katanami na otiepkoch bambusa, od éry Eda tieto seky testovali na ľudskom tele, spočiatku na telách odsúdencov na smrť.
Pri exekúcii zviazaného odsúdenca uložili na vyvýšeninu cca 50 cm. Na tele farbou nakreslili línie, po ktorých chceli sekať katanou. Potom prišlo niekoľko samurajov a začali sekaním testovať kvalitu zbraní, ostrie čepele a techniku vlastných sekov.
Keďže Japonci svoj sadizmus dokazovali počas celej svojej histórie, vrátane II. svetovej vojny v Ázii, sadisticki vraždili aj odsúdencov. Najprv obeti odsekli ruky a nohy, potom obeť presekli v polovici tela a nakoniec obeti odsekli hlavu. Dôležité pre samurajov bolo, aby sa obeť čo najdlhšie trápila.
04.Manželstvo s mŕtvolou
Stredoveký európsky trest, ktorým v niektorých krajinách trestali vrahov, alebo ženy, ktoré zavraždili svojich manželov. Európania teda takisto vymysleli niekoľko nepríjemných a surových spôsobov popráv aj keď treba uviesť, že úroveň Peržanov a Číňanov skutočne nedosahovali.
Decimácia, či ulička (tresty zaviedli Etruskovia a používali sa v rímskych légiách), sťatia, vešania boli relatívne rýchle, rovnako ako štvrtenie obete, ktoré netrvalo dlhšie ako 20 minút. Upaľovanie sa vo väčšine prípadov vykonávalo tak, že po niekoľkých minútach obeť v dyme zaškrtili (alebo sa obeť udusila).
Výnimkou z radu európskych exekúcií bolo práve manželstvo s mŕtvolou, ktoré bolo naozaj hrôzostrašným trestom, čiastočne pripomínajúcim perzské plávanie. Tento trest tiež vymysleli Etruskovia a prvý ho opísal rímsky básnik Vergilius vo svojom diele Eneas. Obeť priviazali tvárou v tvár k čerstvej mŕtvole cez ruky, hruď driek i nohy tak natesno, aby mala obeť čo najmenšiu možnosť pohybu. Obeť a mŕtvolu potom položili na zem, obeť bola navrchu. Odsúdenca nechávali na pokoji a napájali ho násilne len vodou, aby neumrel rýchlo na dehydratáciu.
Mŕtvola začala v teple sinieť, opúchať, na jej povrchu sa začali objavovať hnilobné výpotky a pomerne rýchlo aj hnilobný rozklad a červy. Červy samozrejme žrali nielen mŕtvolu, ale aj natesno priviazanú obeť, čo pôsobilo obeti ukrutné bolesti. Rozkladajúca sa mŕtvola niekoľko centimetrov pred tvárou obete a hnilobný zápach rozkladu takisto pôsobili na obeť frustrujúco a nedodávali obeti pozitívne stimuly, väčšina obetí sa v priebehu niekoľkých hodín zbláznila. Obeť nakoniec dostala sepsu z mŕtvoly a červy sa jej dokázali doslovne prehrýzť až do pľúc a brušnej dutiny.
Ako už bolo spomenuté, trestali v prvom rade týmto hrôzostrašným trestom vrahov, ktorých zväzovali s ich obeťami. Po smrti nechávali obe telá často vystavené, až pokiaľ sa obe mŕtvoly nezliali do jedného nechutného celku.
05.Ťavia čiapočka, alebo mankurt
Tento hrôzostrašný trest pochádza zo Strednej Ázie a praktizovali ho najmä Uzbeci, Tadžici, Kazaši, Turkméni a čiastočne aj Kirgizi. Trest vymysleli Turkméni. Trest bol brutálny, veľmi jednoduchý a obeť sa úžasne trápila. Hlavným cieľom exekúcie však nebola smrť obete, ale zbavenie obete rozumu a jej prevrátenie do podoby otroka – zombie, označovaného v Strednej Ázii ako mankurt.
Tomuto trestu podrobili mladých silných vojenských zajatcov. Najprv im precízne oholili hlavu, potom im na hlavu nasadili čiapočku z čerstvo stiahnutej ťavej kože, ktorú namočili vo vode. Obeť priviazali na chrbát, hlava bola na vyvýšenom mieste zafixovaná v jednoduchej konštrukcii tak, aby na hlavu obete dopadali slnečné lúče. Kvôli slnku a teplu sa začala čiapka s mokrej ťavej kože šúveriť a sťahovať, čo obeti spôsobovalo ukrutné muky.
Obete odvliekli ďalej od obydlí a nechali 5 dní na Slnku. Dôvod, prečo obete odvliekli ďalej od vlastných obydlí bol jasný, obeť kvôli bolestiam, ktoré ťavia čiapka spôsobovala neľudsky revali. Navyše vlasy, ktoré začali na vyholenej hlave rásť nemohli kvôli čiapočke rásť smerom von, otáčali sa a rástli do kože, čo znásobovalo bolesť obete.
Po piatich dňoch sa kočovníci vybrali „zozbierať úrodu“ otrokov zombie – mankurtov. Vyžili len jednotlivci, viac ako 90% exekuovaných počas 5 dní na slnku umrelo. Tí ktorí prežili ostali dementní, mali nenávratne poškodený mozog, mnohým pukla kvôli ťavej čiapočke lebka a časť mozgovo miešneho moku vytiekla nosom, ušami, alebo cez prasknutú lebku či oči, ktoré mohli kvôli tlaku ťavej kože doslovne explodovať.
Získaný mankurt bol dementným otrokom, ktorý si už nič nepamätal a vykonával poslušne všetky jednoduché práce len za stravu, nehrozila ani jeho vzbura.
Záver
Všetky tresty, ktoré sú v článku spomenuté, boli vykonávané verejne. Ich cieľom bolo zlomiť ducha ľudí, pôsobili aj ako profylaxia – mali odrádzať ľudí od vykonávania trestnej činnosti. V závere autor videa ešte spomína ďalšie možnosti exekúcie – budovanie stavieb pre hromadné obesenie, narážanie na kôl a pod., o ktorých však hovorí v ďalších videách.
Karol Oravečka
