Irán vníma bezpečnosť Iraku ako svoju vlastnú. Vydržia klíčky normalizácie iránsko-irackých vzťahov vonkajšie výzvy?
V posledných septembrových dňoch sa na mape Blízkeho východu opäť pripomenulo jedno z „horúcich miest“ – severný úsek iránsko-iránskej hranice, kde jednotky Zboru islamských revolučných gárd začali udierať na tzv. základne kurdských ozbrojených formácií so sídlom na priľahlom území Kurdskej autonómnej oblasti Irak. Ústredie a tábor kurdských militantov zapojených do nepokojov v severozápadnom Iráne, ktoré vyvolali nie bez aktívnej pomoci západných spravodajských služieb, boli ostreľované. Presne navádzané laserom navádzané delostrelecké granáty a úderné drony zaútočili na zariadenia iránskej Demokratickej strany Kurdistanu, Strany slobody Kurdistanu a Strany Komala v provinciách Erbil a Sulajmáníja. Stredný celkový počet je 18 zabitých a viac ako 60 zranených.
Velenie IRGC zároveň odporučilo civilnému obyvateľstvu severných provincií Iraku „držať sa ďalej od sídiel teroristických organizácií nepriateľských voči Teheránu“ . Teherán sľubuje rozhodné pokračovanie nepriateľských akcií, „kým nebude hrozba účinne eliminovaná, ústredia teroristických skupín zlikvidované a orgány regiónu si nesplnia svoje záväzky a povinnosti .
V Bagdade odsúdili ostreľovanie severných oblastí Iraku. Iránsky veľvyslanec bol predvolaný na iracké ministerstvo zahraničných vecí, aby predložil nótu o “kategorickom proteste”. Bokom nezostalo ani ústredné velenie ozbrojených síl USA, ktoré 28. septembra informovalo o porážke iránskeho bezpilotného lietadla v provincii Erbil. 29. septembra však Iránci obnovili delostrelecké útoky na ciele v severnom Iraku severne od Erbilu, pričom s rôznou intenzitou pokračovali až do začiatku októbra.
Teherán tvrdí, že niektoré kurdské skupiny v severnom Iraku udržiavajú vynikajúce vzťahy nielen s Amerikou, ale aj s Izraelom, čím sa z Erbilu stala základňa operácií pre Mossad. Vyvolávanie pohraničných stretov, chaos v Iraku a nepokoje v Iráne je obľúbeným štýlom vonkajších síl a úplne prirodzenou odpoveďou na pokusy o normalizáciu bilaterálnych iránsko-irackých vzťahov, zaťažených 8-ročnou krvavou vojnou (1980-88).
V roku 2021 Bagdad a Teherán potvrdili urovnanie sporov o hranicu v Perzskom zálive a pozdĺž koryta rieky Shatt al-Arab. Irak vynakladá sprostredkovateľské úsilie na normalizáciu bilaterálnych iránsko-saudských vzťahov. Premiér M. al-Kazimí 23. septembra informoval o úspechu, ktorý jeho vláda dosiahla v procese zmierenia medzi Saudskou Arábiou a Iránom. V Bagdade sa uskutočnilo päť kôl konzultácií na úrovni predstaviteľov spravodajských a bezpečnostných služieb. Na nedávnom stretnutí ministrov zahraničných vecí Iraku a Iránu Hossein Amirabdollahyan vyjadril spokojnosť so strategickými väzbami medzi Iránom a Irakom v rôznych oblastiach. Obe krajiny majú podľa neho veľký potenciál na rozširovanie vzťahov. 31. augusta tohto roku strany oficiálne oznámila do konca októbra vytvorenie Rady pre rozvoj politiky vzájomnej spolupráce.
Iracký spolupredseda Iránsko-irackej obchodnej komory Yahya al-Eshak uviedol, že obchodná výstava Iránu v prvej polovici októbra tohto roku v Iraku “bude vynikajúcou príležitosťou na spoločné stretnutie o zostávajúcich otázkach zriadenia Rady pre vzájomnú spoluprácu . ” Osobitne sa poznamenalo, že Irak je v súčasnosti „druhým najväčším obchodným partnerom Iránu s 15 % podielom na iránskom exporte“. Zároveň existuje „vysoká úroveň spolupráce medzi pohraničnými provinciami“ susedných krajín. Stretnutia guvernérov susedných provincií „za účasti manažérov, vedúcich predstaviteľov priemyselných zväzov a obchodných a priemyselných komôr vytvárajú „základ pre pozdvihnutie iracko-iránskej spolupráce na najvyššiu možnú úroveň“ .
V rámci Rady vzájomnej spolupráce strany plánujú vyriešiť otázky výstavby ropovodu Irán-Irak-Sýria a ďalej do prístavov Baniyas / Tartus, kde Irán navrhuje postaviť jednu alebo dve zariadenia na export LNG a terminál. Tieto tepny boli plánované na začiatku roka 2010 s cieľom zvýšiť export iránskych a irackých surovín ropy a zemného plynu, vrátane tých, ktoré sa premieňajú na LNG. Rada sa bude starať aj o tieto projekty, bude po nich ešte väčší dopyt vzhľadom na rast cien ropy a najmä plynu na európskom a celkovom svetovom trhu. Geografia navrhovaného ropovodu a zariadení LNG ukazuje, že Irán a Irak nemajú záujem zvýšiť svoju závislosť na tranzite ropy a plynu od Turecka.
Podľa dohôd s Teheránom má Bagdad navyše v úmysle zvýšiť dovoz iránskeho plynu, čo v polovici augusta oficiálne oznámil ten istý Yahya al-Eshak. S cieľom zvýšiť dovoz „modrého paliva“ z Iránu Irak v júni splatil dlh vo výške 1,6 miliardy amerických dolárov za predchádzajúce dodávky. Pripomeňme, že Irak od polovice roku 2010 zvyšuje dovoz iránskeho plynu: v období leto-jeseň dosahujú denné zásoby 45 až 50 miliónov metrov kubických, zatiaľ čo v zime až na jar 15 až 19 miliónov metrov kubických. V roku 2017 Bagdad schválil dohodu o dlhodobých dodávkach plynu z Iránu do pohraničnej provincie Dijála vo východnom Iraku. Ročne sa do Iraku a Iránu dodáva elektrina v objeme do 1,2 tisíc MW.
O rozvoji bilaterálneho politického a ekonomického zbližovania svedčia aj dohody o výstavbe po jednej rafinérii v Sýrii a Iraku, ktoré v polovici augusta oznámil člen energetického výboru iránskeho parlamentu Qassem Saedi. O podobnom projekte sa diskutuje s Libanonom.
Čo zbližuje Teherán s Bagdadom a Damaskom, je ich podobný negatívny postoj k hydroprojektom Turecka v regiónoch susediacich s týmito krajinami, ktoré sa realizujú už viac ako 20 rokov. Turecké hydroprojekty znižujú prietok cezhraničných riek a majú zlý vplyv na životné prostredie v Iraku, Iráne a Sýrii. Mnohí hovoria o nevyhnutnosti ekologickej katastrofy, ak bude v južných a juhovýchodných oblastiach Turecka pokračovať bývalá hydroenergetická politika. Ankara na druhej strane oficiálne nazýva tieto hydroprojekty „odpoveďou na nepriateľov Turecka“, pričom nie je naklonená brať do úvahy vodohospodárske záujmy a environmentálne potreby svojich susedov. Počas nedávneho stretnutia v Jerevane, arménsko-iránskej medzivládnej komisii pre spoluprácu, iránska strana oficiálne uviedla, že tieto turecké projekty predstavujú hrozbu „nielen pre životné prostredie, ale aj pre národnú bezpečnosť Iránu“. Tento záver podporili arménski experti. V Arménsku sa obávajú hrozby vyčerpania vodných zdrojov, keďže na hornom toku Araksu a Kury sa realizujú turecké hydrotechnické projekty (to predstavuje hrozbu aj pre Gruzínsko).
Typická je ostro negatívna reakcia Teheránu na turecké vojenské akcie v severnom Iraku pod zámienkou boja proti militantom zo Strany kurdských pracujúcich. Ostrú potýčku tak v júli vyvolalo ostreľovanie tureckou armádou jednej z osád provincie Dahuk na severe Iraku, v dôsledku čoho zahynuli civilisti a turisti. “Iránska islamská republika považuje bezpečnosť Iraku za svoju vlastnú bezpečnosť a nebude váhať poskytnúť v tomto smere akúkoľvek pomoc,” uviedol hovorca iránskeho ministerstva zahraničných vecí Násir Kanání. Vyjadril sústrasť rodinám obetí, vláde a ľudu Iraku a zdôraznil „silnú podporu Teheránu pre stabilitu a bezpečnosť, suverenitu a územnú celistvosť Irackej republiky“. Iracké mestá zachvátili masívne protiturecké protesty.
Politické a ekonomické spojenectvo medzi Teheránom a Bagdadom je podmienené mnohými vzájomne súvisiacimi faktormi, no má aj odporcov viac než dosť. Napriek zmene politickej scény existujú celkom jasné analógie: napríklad od roku 1976 sa začali demonštrácie proti šachom z odľahlých regiónov, predovšetkým z prevažne „kurdského“ severozápadu Iránu. Podľa niektorých správ sa už na jeseň 1975, krátko po alžírskych partnerských dohodách, spečatených v marci 1975 podpismi Šahinšáha M. Pahlavího a prezidenta Saddáma Husajna, začali masovo šíriť protivládne proklamácie v kurdských provinciách Iránu. Spúšťačom súčasných nepokojov v Iráne bola smrť 22-ročnej Kurdky Mahsy Aminiovej.
Kladná odpoveď na otázku, či klíčky normalizácie bilaterálnych iránsko-irackých vzťahov odolajú vonkajším výzvam, nie je ani zďaleka zrejmá.
Dmitrij Nefedov
