Andrej Fursov: Mlčanie politicky korektných baránkov. Prekročil už Západ bod, odkiaľ niet návratu?
Oslabovanie hegemónie USA je samozrejmým procesom od 70. rokov minulého storočia. Tento proces sa však podľa Wallersteina nevyvíja, teda nie tak, ako sa to stalo v prípade Veľkej Británie a jej svetovej hegemónie. Vďaka studenej vojne mohli USA „vykovať“ systém vojenských aliancií, ktoré nadobudli vlastnú autonómnu logiku. Výsledkom je, že strata ekonomickej hegemónie je kompenzovaná inými faktormi a v inej oblasti. Avšak aj vojensko-politická hegemónia na všeobecnom západnom „vankúši“ má limit – elementárne prepätie (situácia Ríma za cisára Trajána).
V polovici 80. rokov 20. storočia P. Kennedy, autor vedeckého bestselleru Vzostup a pád veľmocí, poznamenal, že moc Západu vždy stelesňovala nejaká, najčastejšie námorná veľmoc, ktorá bola po jeho úpadku nahradená iným; teraz, napísal Kennedy, sú na rade Spojené štáty, za ktorými však nie je viditeľná žiadna iná krajina západného sveta – uchádzač o hegemóniu.
Desať rokov predtým vyjadril Jean Gimpel podobné myšlienky v ešte kategorickejšej forme. V roku 1956 mal na univerzite v Yale prednášku, v ktorej predpovedal začiatok ekonomického úpadku USA o 15 až 20 rokov. To vyvolalo zhovievavé úsmevy Američanov. Po prvé, USA boli na vzostupe. Po druhé, Gimpel formuloval svoje závery na základe porovnania medzi USA polovice 20. storočia a Francúzskom 14. storočia. Prirodzene, Gimpelove myšlienky boli v USA, ale aj v Európe odmietnuté ako výstredné. A v 70. rokoch sa jeho predpovede začali napĺňať a práve vtedy „Pari-match“ definoval Gimpela ako „Nostradama 20. storočia“.
Čo môžu mať spoločné Francúzsko 14. storočia a USA 20. storočia? Gimpel by v skratke odpovedal takto: strata finančnej stability a vedenia v niektorých oblastiach techniky a priemyslu, rozvoj všeobecného antitechnologického a antiindustriálneho ducha, nárast záujmu o mystiku, o okultizmus, vytvorenie kontrakultúry atď. Mimochodom, podobné javy boli charakteristické aj pre Veľkú Britániu v rokoch 1860-1880, zrejme máme do činenia so všeobecným vzorcom: úpadok hegemónie sa vyvíja aj ako proces určitých posunov vo vedomí verejnosti, v šírení „prírodocentrických“ (ekológia) a „ženy-centrických“ (feminizmus) hnutí a myšlienok.
Patrick Buchanan vo svojej knihe „Smrť Západu“ zaznamenal veľmi pravdepodobný scenár. Zničte záznamy o minulosti ľudí, nechajte ich žiť v nevedomosti o skutkoch ich predkov – a bude ľahké naplniť prázdne nádoby duší novou históriou, ako je to opísané v „1984“. Odhaľte ľudových hrdinov a demoralizujete celý národ.
Keď národy stratia svoje poslanie, tento dar z neba, keď stratia vieru, ktorá ich kedysi odlišovala od všetkých ostatných, potom zaniknú ako národy, potom zaniknú kultúry, národy a civilizácie.
Len by bolo potrebné presunúť dôraz z rasového a kultúrneho aspektu na politický a ekonomický, čo vysvetľuje sociálnu logiku premeny Západu na post-západnú spoločnosť. Mimochodom, kniha “Smrť Ruska”, napísaná z Buchananových pozícií, je celkom možná. Nielen možné, ale aj užitočné – „kto je varovaný, je ozbrojený“, ako hovorieval jeden z knižných hrdinov môjho detstva, kapitán Blood.
Prílev imigrantov a vnucovanie ekonomickej polarizácie na rasovo-etnicko-náboženské rozdiely zhorší sociálnu a politickú situáciu v štátoch Západu. To zase môže prispieť k demontáži demokratických inštitúcií, ktoré vznikli v záujme bieleho obyvateľstva (od vrchu až po robotníkov) v rokoch 1848-1968. a boli jednou z nosných štruktúr kapitalizmu.
Problém asimilácie imigrantov z krajín tretieho sveta je neriešiteľný. Západná populácia starne, zatiaľ čo západné spoločnosti potrebujú pracovnú silu. Napríklad vo Švajčiarsku väčšina ľudí hlasovala za zvýšenie pracovnej kvóty, ktorá bola 18 %. Pracovnou silou sú ľudia, zvyčajne s tmavou farbou pleti, ktorí pracujú ako čašníci, zdravotné sestry, upratovačky atď. Musíte pochopiť, že táto európska spodina nikam nevedie a nedá sa s tým nič robiť. Európania predsa nevyhostia 6 miliónov Arabov.
Nie som veľkým fanúšikom Toynbeeho, ale zrejme mal pravdu v jednom zo svojich predpokladov. Toynbee povedal, že civilizácie zanikajú, keď sa vnútorný proletariát začne spájať s vonkajším proletariátom. Teraz sa svet akoby začína vracať na koniec 18. – začiatok 19. storočia, keď sa obyvateľstvo vytrhnuté z vidieka zmenilo na „nebezpečné vrstvy“. Západoeurópskej spoločnosti trvalo šesť desaťročí, kým premenila „nebezpečné triedy“ na robotnícke triedy. Európska revolúcia v rokoch 1848-49 oddelila éru „nebezpečných tried“ od „robotníckych tried“ a premenila západoeurópsku spoločnosť na to, čo dnes nazývame Západ. Dnes sme svedkami opačného procesu – Západ sa akoby vrátil do éry „nebezpečných tried“, no nie svojich a nie bielych, ale migrantov a iných.
Môj učiteľ Vladimír Krylov ešte koncom 70. rokov minulého storočia tvrdil, že hlavný sociálny konflikt prvej polovice 21. storočia nebude medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými v rámci organizovaného sveta, ale medzi organizovaným a neorganizovaným obyvateľstvom. . Pozrite sa: ľudia, ktorí žijú v slumoch (slum-people), už tvoria 20% svetovej populácie. Väčšinou ide o populáciu takých regiónov ako India, Brazília, západná Afrika, časť Latinskej Ameriky. V istom zmysle sa teraz opakuje proces veľkého sťahovania národov.
Začiatkom 90. rokov Jean-Claude Rufen načrtol tri hlavné stratégie pre vzťah krajín Severu k Juhu.
Prvá je tzv. „Kleberova stratégia“. Kléber, ako je známe, bol v skutočnosti Napoleonovým guvernérom v Sýrii a Egypte a zaviedol tam francúzsky rád krvou a železom. Za čo bol zabitý.
Druhou stratégiou je „Ungernova voľba“. Spočíva v radikálnom odmietnutí západného dedičstva časťou západnej elity a vo využívaní východných más na tento účel.
Treťou stratégiou je „výber Marcusa Aurelia“. Spočíva v nakreslení čiary (limes) oddeľujúcej civilizáciu od barbarov.
Problém je však v tom, že žiadna zo stratégií nefunguje a čiary sú raz a navždy prelomené. Málokto chápe, že podstata problematiky sa chápe nie v zmysle etnicko-náboženského konfliktu, ale v zmysle sociálneho a rasového konfliktu. Chcem zdôrazniť dôležitosť toho druhého. Do roku 2090 bude počet zástupcov bielej rasy na Zemi menej ako 10%. Dochádza k postupnému vymieraniu bielej rasy a prakticky neexistujú žiadne prostriedky na zastavenie tohto procesu. Kresťanstvo európskeho presvedčenia už nefunguje, tak ako ideológia pokroku. Problém nevyrieši ani premena pentekostalizmu na nezávislé náboženstvo chudobných a-la „kresťanstvo Rímskej ríše“.
Situáciu môže nejako ovplyvniť zrejme len príchod novopohanstva. Iba novopohanstvo dokáže odstrániť všetky rozpory medzi ideológiami osvietenskej geokultúry, medzi „ľudskými právami“, „hákovým krížom“ a „hviezdou“, slobodomurárskymi aj komunistickými, a možno aj medzi krížom a polmesiacom. Zároveň však absolútne netuším, ako presne budú Európania schopní implementovať tento súbor nástrojov. V tejto veci som veľký pesimista. Ako povedal Josef Luntz, „Češi sú dobrí ľudia, ale nebojujú s ľuďmi“ (Češi sú dobrí ľudia, ale nie bojovníci). To isté možno povedať o Európanoch vo všeobecnosti, ktorých správanie čoraz viac pripomína mlčanie vodených politicky korektných baránkov a v podstate už viedlo ku geohistorickej jatke.
Teraz môžeme hovoriť o určitom bode rozdvojenia, v jazyku Prigožina. Z toho, čo sa stalo v Európe, samozrejme vyvodia závery, ale k čomu presne to povedie, ťažko povedať. Teraz je tiež ťažké povedať, aký vývoj čaká pravicové a ľavicové politické sily v Európe. Možno poznamenať, že v Európe teraz neexistuje žiadna sociálna sila, ktorá by sa mohla stať nevyhnutným vlnolamom pre spodnú triedu.
Trend sa vyvíja tak, že v blízkej budúcnosti pravdepodobne vznikne spoločnosť 20/80, t.j. 20 % bohatých a 80 % chudobných bez strednej triedy. Stredná trieda je čoraz viac rozvrstvená. V Latinskej Amerike program štrukturálnej stabilizácie námorníctva v 80. rokoch minulého storočia účinne vyhladil strednú triedu ako druh. Do roku 1991 bolo vo východnej Európe (vrátane ZSSR) asi 14 miliónov chudobných. V roku 1996 bolo toto číslo, napriek notoricky známemu pokroku demokracie, už 169 mil.. Dá sa povedať, že éra, ktorá sa začala v roku 1789, sa skončila rozpadom ZSSR v roku 1991 a všetky myšlienky v duchu konfrontácie ľavica/pravica odišli s ním.
Aké sú možné stratégie, ako sa dostať z tejto situácie? Zotrvačník pokroku (globalizácie) ničí triedy a stiera hranice medzi spoločenskými vrstvami. Strany odchádzajú, občianska spoločnosť umiera, zostávajú len administratívne stroje. To, že vo Francúzsku aj po všetkých známych udalostiach pokračuje politika multikulturalizmu, ukazuje, že Francúzi nemajú politickú vôľu dostať sa zo situácie, do ktorej sa dostali. Európska sociálna matrica potrebuje reštart. Ale rozhodnú o tom samotní Európania? pochybujem.
