Armáda, ktorá „porazila“ Nemcov alebo Ako Česi sami seba zradili
Po rusky písaná stránka „Cejchgaus“ pred časom uverejnila takto znejúci komentár, ktorým akoby dávala najavo, že „zvyčajne sú z rozdelenia Československa v roku 1938 obviňovaní Nemci, Angličania, Francúzi a Poliaci (komentár pozabudol na Talianov).
Lenže za koniec Československa bol údajne zodpovedný jeho najväčší národ – Česi, ktorých počínanie sa vraj stalo príčinou toho, že„český odpor voči Nemcom bol stokrát slabší ako voči sovietskemu vpádu v roku 1968“.
Ďalej sa v komentári píše, že v septembri 1938 Hitler predložil Československu i jeho západným spojencom požiadavku odovzdať Nemecku Sudety „obývané najmä Nemcami“. Keďže „Anglicko a Francúzsko si neželali vojnu, nemali ochotu podporovať územnú celistvosť slovanského štátu,“ presne citujeme komentár, ktorý ďalej uvádza, že „jeho prezident (Edvard) Beneš sa zľakol všade víťaziacej nemeckej mašinérie a po 30. septembri súhlasil s Hitlerovými požiadavkami“. Tak znejú štandardne vykladané dejiny k tejto téme.
Iný výklad dejín
Existuje však aj iná verzia. Aby sme ju dokázali vidieť, podľa komentára sa nesmieme sústrediť na slová, ale na čísla.
„V septembri 1938 Praha mala 350 tankov vyzbrojených 37 mm kanónmi. Je očividné, že Wehrmacht sa dal k októbru 1938 pri tomto parametri len ťažko odlíšiť.“ Nemci síce mali formálne až 958 tankov, 823 z nich predstavovali tanky Panzer II (ľahký tank PZ Kpfws II) s 20 mm kanónmi, a teda s projektilom podstatne ľahším ako strieľali československé tanky. Nemecký náboj nedokázal preraziť čelný pancier československých tankov, pričom československý náboj prerážal čelný pancier všetkých vtedy existujúcich nemeckých tankov.
Pravdou je, že Nemci mali aj 59 kusov Panzer III s kanónmi československého kalibru 37 mm a 76 tankov Pz IV s už mohutnými 75 mm kanónmi. Tieto, samozrejme, vyrovnávali šance na úspech, pretože sa dokázali vysporiadať s československým pancierom. Bolo ich však málo. Nemecko dokázalo postaviť proti československej armáde len 135 rovnocenných tankov, tá však mohla vrhnúť do boja 350 obrnencov, ktoré boli schopné zničiť akékoľvek nemecké tanky.
Dôležité je aj to, že „československé tanky boli sústredené do štyroch vysoko mobilných divízií, rovnako ako nemecké, kým tanky Francúzska alebo aj ZSSR boli rozptýlené po brigádach.
O kvalite československých tankov svedčí aj ich nasadenie na východnom fronte, pričom časť z nich došla až ku Stalingradu. Tanky iných armád, napr. francúzske, Nemci v takých počtoch do výzbroje svojej armády nezaraďovali. Túto skutočnosť uvádza vo svojich spomienkach aj maršal H. Guderian.
Situácia v letectve
Rovnako sa „Cejchgaus“ vyjadril aj o úrovni československého vojenského letectva. Konkrétne poukázal na to, že „československý stíhač Avia B-534 v ničom nezaostával, podľa niektorých charakteristík dokonca prekonával všetky nemecké stíhače, okrem Bf-109, ktoré mala vtedajšia Luftwaffe zatiaľ v neveľkých počtoch,“ uvádza komentár a zdôrazňuje historikmi takmer nespomínaný fakt, že väčšina týchto moderných lietadiel aj s ich najlepšími pilotmi vtedy „bojovala v Španielsku, kde viedli vzdušnú vojnu so sovietskymi lietadlami“. A teda „rýchlo ich presunúť (na československé potenciálne bojisko) bolo prakticky nereálne“.
„Čechoslováci mali aj adekvátne bombardéry, hoci ich bolo menej u Nemcov,“ dodáva sa v komentári. (Pravdou však je, že ZSSR ponúkal ČSR presun svojich štyroch leteckých brigád, čo sa rovnalo 548 lietadlám. Tento počet aj kvantitatívne vyrovnával prevahu nemeckej Luftwaffe.)
Ruský komentár sa pochvalne vyjadruje aj o československých hraničných opevneniach, uvádza ich počty, no najzaujímavejšie je to, že ich kvalita dokázala udržať úder aj 155 mm granátov. Poukazuje na ich vybavenie, na zabezpečenie spojenia, na ich vybavenie filtrami v rámci protichemickej ochrany… (V tejto súvislosti mi bývalý československý spravodajský dôstojník Ján Stanek, hrdina od Telgártu, v roku 1988 osobne povedal, že Nemci vraj mohli tieto československé pevnosti prekonať bez jediného výstrelu. Keď mi videl na tvári prekvapenie, vysvetlil, že vtedajšie československé bojové filtre nedokázali zachytiť oxid uhličitý CO2 vznikajúci pri nedokonalom spaľovaní látok obsahujúcich uhlík a že Nemcom na prekročenie československých bojových línií vraj stačilo pri vhodnom smere vetra len zapáliť okolité lesy. Bývalý „železný kapitán“ Stanek naozaj vedel, o čom hovorí, pretože pri budovaní tejto železobetónovej obrany bol osobne prítomný a ako spravodajský dôstojník tam lovil nemeckých špiónov.)
Čechoslováci údajne „vymysleli aj rad unikátnych inovácií. Jednou z nich bol československý protitankový „jež“ alebo „český jež“ (najskôr železobetónový a neskôr železný), ako sa nazýva vo viacerých európskych jazykoch. Dnešná generácia pozná týchto protitankových ježov skôr zo sovietskych vojnových filmov, historická pravda je však taká, že ZSSR túto novinku len prevzal.
Unikátnosť tohto ježa spočíva v tom, že nech s ním robíte čokoľvek, nech ho vyhadzujete do povetria, po dopade na zem je to stále rovnaký jež. Na konci vojny sa ho československí odborníci v rámci testov pokúšali prekonávať aj ťažkými sovietskymi tankami IS. Zistili pri tom, že ani tie ho v 60-percentách prípadov neprekonali. No a keďže v rokoch 1938 – 1939 Nemci žiadne ťažké tanky nemali…? A ak by ich chceli odstraňovať, museli by to robiť pod sústredenou československou paľbou.
Po vojne sa o kvalite československých opevnení a o súvislej obrannej línii vyjadril aj ríšsky minister zbrojárstva Albert Speer, keď povedal, že „všeobecné prekvapenie vyvolali československé obranné opevnenia. Na prekvapenie špecialistov skúšobná paľba na ne ukázala, že naše zbrane, ktoré mali byť proti nim nasadené, sa ukázali byť nedostatočne efektívne“.
Keď si porovnáme československé opevnenia s Mannerheimovou líniou na hranici Fínska so ZSSR, hovoríme o desiatkach tisíc obranných postov proti stovkám, a keď si porovnáme výzbroj, tak nemecké SS dávali v boji proti Červenej armáde prednosť jej a nie svojej MG (napr. československým guľometom ZB-26).
Prečo sa teda Čechoslováci vzdali?
Najsprávnejšou odpoveďou je podľa ruského článku otázka: A prečo mali vôbec odporovať? Veď ČSR si svoju štátnosť nevybojovala! Ona ju „len“ dostala od spojencov po prvej svetovej vojne. „Česi dovtedy svoju štátnosť nemali a všetky tie stáročia sa podriaďovali Nemcom. Najskôr v rámci Svätej ríše rímskej, potom rakúskej a rakúsko-uhorskej. Kým Maďari za seba bojovali, Česi nič také nedokázali,“ vyriekla tvrdé slová stránka Cejchgaus, ktorá zároveň priniesla vyjadrenie o českej povoľnosti.
Pre nemeckých vojakov bola česká povoľnosť smiešna i smutná. Náčelník východného vrchného oddelenia nemeckej armády major Eberhardt Kinzel to vyjadril najlepšie: „…v nemeckých oficiálnych správach sa po celý čas hovorilo, že okrem sneženia nič nebránilo víťaznému postupu nemeckých vojsk. Z toho vyplýva, že sneženie bolo jediným protivníkom… Vyzerá to trochu smiešne, ale ešte smiešnejšie je to, čo nám oznámil vojenský atašé pred obsadením Prahy: ,Všetky naše provokácie sú zbytočné. Pretože Česi sa nedajú vyprovokovať. Keď posielame svojich ľudí kričať po uliciach Heil Hitler!, Česi kričia s nimi. Keď nútime svojich ľudí kričať Preč s republikou!, Česi kričia s nimi, a keď svojim ľuďom hovoríme, že na uliciach majú spievať Horst Wessell, tak Česi spievajú s nimi! Pri takomto správaní Čechov nevieme vyprovokovať ani najmenší incident.ʽ
Odovzdali nám všetky svoje zbrane, dostali sme ich výborné ťažké delostrelectvo, aj nie celkom zlé letectvo. Spočiatku sme ani sami nedokázali uveriť, že ani jedno delo, ani jeden guľomet nie je poškodený, nevyhodili do vzduchu žiadny sklad s muníciou, nevyprázdnili žiadnu cisternu, všetko nám odovzdali v úplnom poriadku. Pritom len jeden alebo dvaja dôstojníci nám odmietli podať ruku. Všetci ostatní sa plazili po bruchu. Mať takých protivníkov je jednoducho odporné.“
(V roku 1938 Nemcom v Česku podľa „Cejchgausu“ padlo do rúk: 1582 lietadiel, 501 protilietadlových zbraní, 780 protitankových zbraní, 2175 poľných kanónov, 785 mínometov, 469 tankov a obrnených vozidiel, 43 876 guľometov, 1 090 000 pušiek, 114 000 pištolí, vyše miliardy nábojov, vyše 3 milióny granátov a 17 obrnených vlakov.)
Pravdou je, že nie všetka výzbroj sa dostala Nemcom. Československá vláda začala po Mníchove znižovať armádne počty a odpredávať zbrane. Známe je, že sa hľadal kupec na tanky LT vz. 34, no nenašli ho. Našli ho však na delostrelectvo. A viete koho? Nemcov!
Tesne pred okupáciou 11. februára 1939 si Česi zmysleli predať Nemcom všetko svoje delostrelectvo veľkého a osobitného kalibru: obrovské mažiare, šesť 240 mm húfnic a časť poľného delostrelectva (kanóny, húfnice s muníciou a ťahačmi).
Stránka Cejchgaus napokon zhodnotila túto situáciu slovami: „Toto sa nedá považovať len za českú biedu. Lužičania či iní Slovania sú dnes natoľko germanizovaní, že ich je len ťažko odlíšiť od skutočných Nemcov. Nesprávne bolo v tejto situácii len to, že národu s takým nevyvinutým národným citom bola z nejakého dôvodu priznaná suverenita, ktorá mu ani nebola príliš potrebná.
To, čo sa národu dostáva bez boja, si národ často necení. September 1938 je toho vraj výborným príkladom. „Hlavnou príčinou kapitulácie Čechov (zrejme sa myslí Čechoslovákov) nebolo Mníchovské sprisahanie, ale ich neochota urobiť aspoň čosi v mene svojej nezávislosti,“ dodáva autora komentára na Cejchgause.
Vladimír Mikunda
