Tri hlavné chyby Adolfa Hitlera
Práve tie zrejme doviedli Tretiu ríšu do stavu kapitulácie a samotného Führera k samovražde.
Zdalo by sa, že do roku 1940 bol Hitlerov postup takmer ideálny. Pohlcoval jeden štát za druhým, uzavrel zmluvu o nenapadnutí so ZSSR, bleskovo obsadil Francúzsko.
Prvou a zrejme hlavnou chybou Hitlera bolo napadnutie ZSSR, a nie pokračovanie v obsadzovaní malých štátov. Na začiatku roku 1941 Hitler na porade svojich súkmeňovcov vyhlásil, že Anglicko bude odporovať v nádeji na podporu zo strany ZSSR. Ak by bol ZSSR porazený, Anglicko by už vzdorovať nedokázalo.
V apríli 1941 bol poľný maršal Rommel už pripravený vytlačiť anglické vojská z Egypta a obsadiť ho. Ak by bol dostal posilu, tak jeho víťazstvo by bolo stopercentné. Lenže Hitler ho odmietol a poslal vojská drancovať východ.
Mohli by sme si teda myslieť, že druhou chybou Hitlera bola vojna na dvoch frontoch. A keď k nim pridáme aj africký, je to boj na troch frontoch. Navyše už v októbri 1941 sa začali v nemeckom vojsku prejavovať nedostatky v zásobovaní vojsk, nastúpila daždivá jeseň, ktorá zmenila suchú pôdu na blato. Za týchto podmienok môžeme za druhú chybu Hitlera považovať jeho odmietnutie zastaviť útok na východe na jar roku 1943.
Nemecká armáda sa vtedy ocitla v kritickom stave. Prakticky všetci jej generáli chápali, že zachrániť ich môže len obranná činnosť. V marci 1943 generálov podporil aj Mussolini a obrátil sa na Hitlera s prosbou nepokračovať v útoku na východnom fronte a prejsť do obrany. Führer však odmietol akceptovať spojenca a nariadil pokračovať v útoku.
Treťou dôležitou chybou Hitlera boli jeho slabí spojenci. Taliansko a Mussolini nevideli v ZSSR hlavného protivníka, Japonsko odmietlo naň zaútočiť, Maďarsko s Rumunskom považovali za hlavného protivníka jeden druhého.
Pre Hitlerových spojencov boli hlavnými cieľmi v tejto vojne nie nemecké, ale ich vlastné záujmy. No a tie sa s nacistickými nezhodovali. Dňa 22. apríla 1945 sa Hitler nechal počuť, že „moja hlavná chyba spočíva v tom, že som nebojoval s tým nepriateľom, ktorého som mal“.
Vladimír Mikunda
