Nemci uznali kvality Červenej armády sedem mesiacov pred porážkou
V záverečnej etape druhej svetovej vojny, konkrétne v októbri 1944, velenie hitlerovského Nemecka poprelo svoj hlavný mýtus, že Červená armáda dokáže víťaziť len vďaka masám vojakov a zavaleniu protivníka množstvom mŕtvol.
Práve na konci vojny nemeckí vojvodcovia radili svojim vojakom, aby tiež využívali originálne invenčné a efektívne novinky, ktoré sú uplatňované v sovietskych vojskách, uviedol vedecký riaditeľ Ruskej vojensko-historickej spoločnosti (RVHS) Michail Mjagkov.
V roku 2021 RVHS opätovne vydala v ruštine brožúru Ruské pomocné prostriedky a vynaliezavosť, ktorú pre vojakov Tretej ríše vydala rozviedka Luftwaffe v októbri 1944. Úvod k nej napísal ríšsky vodca SS Heinrich Himmler, ktorý bol v tom čase aj vrchným veliteľom jednej časti Wehrmachtu – náhradnej armády.
„Každý bojovník na východnom fronte z vlastnej skúsenosti vie, akými jednoduchými prostriedkami Rusi prekonávajú technické ťažkosti a nepriaznivé terénne podmienky… Dokonca aj od protivníka sa dá učiť. Nemecký vojak musí byť vychovaný tak, aby si vedel sám pomôcť,“ písal Himmler.
V brožúre je opísaných niekoľko desiatok príkladov dôvtipu a vynaliezavosti, ktoré si našli široké uplatnenie vo vojskách Červenej armády i v sovietskom tyle, vrátane v obrannom priemysle. Poukazovalo sa na to, že použitie týchto vynálezov v sovietskych vojskách vyplýva z iniciatívy veliteľov a z ich improvizácie. „Rusi nielenže vedia, ako využívať zdroje a prostriedky svojho štátu, rýchlo nachádzajú aj využitie trofejí… Vďaka improvizácii a vynálezom útvarových technikov začali byť trofejné nemecké bomby rozmiestňované pred prvým obranným pásmom Rusov,“ uvádza sa v brožúre. Detonátor sa z bômb vyberal, do otvoru po ňom sa dal trinitrotoluén s rozbuškou. Do zeme zahrabané bomby sa pospájali lankom tak, aby boli od seba vzdialené 20 – 30 metrov. Takto sa zmenili na mohutné míny.
Autori brožúry vysoko hodnotili schopnosť Červenej armády klamať protivníka, čím si uľahčovala plnenie vlastných úloh. „Ak sa Rusom nedostávajú v dostatočných počtoch zbrane, uchyľujú sa k maskovaniu a klamom. Osobitne efektívnymi sa ukázali byť makety tankov, ktoré sa využívali na rôznych úsekoch frontu,“ uvádza sa v brožúre.
„Už na začiatku východnej kampane sa Rusi ukázali byť majstrami maskovania. Práve v tejto oblasti používajú šikovné zdokonalenia. Niektoré príklady nás oboznamujú s prekvapujúco jednoduchými riešeniami a improvizáciami,“ píše sa v brožúre.
Tanky na presune alebo vo východiskovom rajóne sa ľahko odhaľujú. Na ukrytie im Rusi zvyčajne vyrobia nadstavby z brvien alebo dosák s plátnom a tým ich zmenia na akoby nákladiaky. Stopy po tankových pásoch pozametajú ťahajúc za sebou zoťaté stromy,“ informuje brožúra o ďalšom fígli.
Na nepozorované prekonanie rieky dopravnými prostriedkami sa budoval falošný most, ktorý sa však dal hravo vidieť z lietadla. Lenže vo vzdialenosti 500 – 1000 metrov od neho bol vybudovaný ďalší, ktorého jazdná dráha ležala trochu pod úrovňou vody. Takýto most sa nedal vidieť ani zo vzduchu, ani zo zeme. A na to, aby technika neskĺzla do vody, ženisti mostu prirobili obrubu z dosák.
Samostatne sa brožúra venuje efektívnym opatreniam, ktoré ZSSR umožnili zachovať si priemyselno-obranný potenciál v prvom období vojny. V lete 1941 bolo uskutočnené presťahovanie obranných závodov na východ, čo bolo považované za „výrazný príklad úspešnej mohutnej improvizácie“.
Brožúra konkretizuje aj to, čo všetko Rusi vymysleli pri sťahovaní sústruhov, fréz a iných obrábacích strojov, ako obnovovali zásobovanie elektrinou v mestách oslobodených od hitlerovcov… Je to napr. aj o elektrárňach na kolesách, v železničných vagónoch…
Rozbitý mýtus
„Výmysly o tom, že Červená armáda víťazila počtami vojakov, a nie vojenským umením, zalievajúc nepriateľov mŕtvolami“, vychádzajú zo západnej historiografie druhej svetovej vojny, ktorá bola v mnohom písaná bývalými nemeckými vojvodcami. Takto chceli opodstatniť svoje porážky. Lenže sovietski historici už vtedy poukazovali na to, že po období ústupov v rokoch 1941 – 1942 ich Červená armáda v rokoch 1943 – 1945 porážala „na hlavu“ vo všetkom, v operačnom umení, v taktike i v stratégii,“ tvrdí Michail Mjagkov.
V skutočnosti sa hlavným nemeckým mýtom ukázalo to, čo nacistickí propagátori vtĺkali do hláv svojich vojakov, a síce o prevahe nemeckého národa nad ostatnými národmi. „Je absolútne zrejmé, že nemecká propaganda bola v ostrom kontraste s tou realitou, na ktorú narazila nemecká armáda, spočiatku zastavená a potom rozdrvená Červenou armádou. Je preto prirodzené, že čím ďalej kráčal nemecký vojak, tým častejšie si kládol otázku: „Na začiatku nám vštepovali, že máme do činenia s podľuďmi, ktorých sme spočiatku porážali. Ale prečo nás teraz po celý čas drvia, prečo stále a viac ustupujeme?“ tvrdí Mjagkov.
„Ukazuje sa, že Rusi dokázali efektívne a pritom za krátky čas evakuovať priemysel spôsobmi, o ktorých sa Nemcom ani nesnilo. Dokázali tiež stavať lepšie poľné letiská ako Nemci, budovať železnice na zmrznutom ľade, ručne vyrábať ostnatý drôt, operatívne evakuovať ranených…“
Nemecké velenie začalo uznávať bojové skúsenosti Červenej armády neskoro, do konca vojny zostávalo sedem mesiacov, tvrdí ruský historik a na rečnícku otázku: „Prečo to nerobili skôr?“ si hneď aj odpovedá: „ Ja to kladiem za vinu ideológii. Hitlerovci si veľmi dlho nechceli priznať, že narazili nie na podľudí, ale na mnohomiliónový národ, na jeho odvahu, silu a invenciu, s ktorou vie poraziť ktoréhokoľvek agresora.
Dodatok
Vedenie Tretej ríše si asi neuvedomilo, že vydaním tejto brožúry morálne ponížilo najmä svoju armádu. „V podstate si ňou priznalo prevahu sovietskej mentality, spôsobu života, výchovy, vojenskej vedy i prevahu nad mýtickým teutónskym duchom, “uviedol Mjagkov a dodal, že tvorcovia brožúry sa neobťažovali pomenovať základné faktory víťazstva Sovietskeho zväzu vo vojne, napríklad rýchle objavenie sa talentovaných vojvodcov, ktorí prekonávali protivníka vo vojenskom umení, talentovaných vedcov a konštruktérov vojenskej techniky, schopných organizátorov vojenskej výroby… no a, samozrejme, armádu, ktorú podporila celá krajina.
Nanovo zverejnená brožúra už je prístupná nielen profesionálnym historikom, ale aj bežným čitateľom. Jej obsah bráni vylievaniu špiny na Červenú armádu i na jej bojové úspechy. Po jej prečítaní sa len málokto odváži povedať, že Červená armáda robotníkov a roľníkov ZSSR nevedela bojovať. Lebo jej úroveň priznala už pred svojou porážkou aj dovtedy najsilnejšia armáda sveta – nemecký Wehrmacht, nemecká Luftwaffe i nemecká Kriegsmarine.
Vladimír Mikunda
