Vznik a vývoj rakúsko-uhorského ponorkového loďstva
Rakúsko-uhorské ponorkové loďstvo nikdy nebolo tak známe ako ponorkové loďstvo Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska či USA. Operovalo najmä v Jadranskom a Stredozemnom mori a hlavnými súpermi rakúsko-uhorských ponoriek boli ruské, britské, francúzske a talianske lode.
Otcom rakúsko-uhorského ponorkového loďstva bol od roku 1904 rakúsky viceadmirál Rudolf Montecuccoli, ktorý nadviazal na svojho predchodcu admirála Hermanna von Spaun. Ten sa takisto snažil zmodernizovať rakúsko-uhorské loďstvo podobne ako Montecuccoli, v čase keď však stál v čele vojenského námorníctva bol vývoj ponorkového loďstva ešte de facto v plienkach. Podstatne lepšie technické možnosti pre vývoj ponorkovej zbrane mal až viceadmirál Montecuccoli
Už na prelome 19. a 20. storočia bolo zrejmé, že Nemci prinášajú do vojenstva zaujímavé technické nápady – či už sa to týkalo letectva, námorníctva alebo pozemných síl. S viacerými svojimi revolučnými poznatkami boli Nemci ochotní sa podeliť aj so svojimi rakúsko-uhorskými spojencami.
Viceadmirál Rudolf Montecuccoli bol Nemcami značne ovplyvnený a na jar 1905 prišiel s plánom vybudovať podľa nemeckých skúseností modernú flotilu rakúsko-uhorských bojových lodí – 4 obrnené ťažké krížniky, 8 prieskumných ľahkých krížnikov. 18 torpédoborcov, 36 torpédových člnov a 6 ponoriek.
Kto bol viceadmirál Montecuccoli?
Gróf Rudolf Montecuccoli sa narodil 22.2.1843 v talianskej Modene a umrel dňa 16.5.1922 v rakúskom meste Baden. V roku 1859 skončil Vojenskú námornú akadémiu vo Fiume (dnes Rieka) a začal slúžiť ako poručík v rakúskom vojenskom námorníctve .
V roku 1866 sa zúčastnil prusko-rakúskej vojny, ktorú Rakúsko prehralo. Bojoval na bojovej lodi Adria proti talianskemu loďstvu (Taliani boli od roku 1859 spojencami Pruska). Počas bitky sa ukázal v najlepšom svetle, získal vyznamenanie za odvahu.
Porážka Rakúska v roku 1866 znamenala pre Rakúsko stratu prestíže a porážka priniesla so sebou aj rast napätia v krajine, ktoré sa však podarilo zažehnať zrovnoprávnením Rakúska a Maďarska, takže sa krajina zmenila na duálnu monarchiu (Rakúsko-Uhorsko). Krajinu spájal do jedného celku panovník František Jozef I., viaceré ministerstvá a armáda.
V ďalších rokoch sa zmenilo Prusko z nepriateľa na spojenca, dôvodom bola Prusko-franúzska vojna, ktorá skončila porážkou Francúzska, pruským obsadením Alsaska a Lotrinska a následne v roku 1871 vznikom Nemeckého cisárstva. Už Berlínsky kongres v roku 1878 ukázal, že sa Európa polarizuje, na jednej strane sa postupne vyprofilovali Angličania, Francúzi a Rusi, na druhej strane Nemci a Rakúsko-Uhorsko, ku ktorým sa neskôr pridalo dočasne Taliansko. S Nemcami úzko spolupracovali aj Bulhari a Turci.
V roku 1884 sa stal gróf Rudolf Montecuccoli veliteľom vojenskej lode Alžbeta a v roku 1885 získal hodnosť korvetného kapitána. Zvyšoval si svoju odbornú kvalifikáciu a v roku 1888 sa stal veliteľom na rakúsko-uhorskom ľahkom krížniku Panther. V roku 1889 sa stal veliteľom rýchlej šalupy Aurora, ktorá mala na palube vedcov i vojenských odborníkov a operovala v Indickom oceáne medzi pobrežím Východnej Afriky a Indie. Po návrate z misie v roku 1890 začal pracovať ako vysoký úradník na Ministerstve vojnového námorníctva. Žiaľ misia v trópoch zhoršila jeho zdravotný stav, takže na niekoľko mesiacov musel opustiť armádu a doliečiť sa.
Keď sa jeho zdravotný stav zlepšil, vrátil sa do aktívnej služby. V roku 1892 sa stal kapitánom krížnika Kaiser Franz Jozef I. a vo funkcii veliteľa lode zostal až do roku 1894. Od roku 1895 pracoval opäť na Ministerstve vojneského námorníctva, kde si ho vyhliadol admirál Hermann von Spaun. Ten uvažoval o vytvorení flotily rakúsko-uhorských ponoriek, hlavnou základňou ktorých sa malo stať chorvátske mesto Pula a na grófa Montecuccoliho sa plne spoliehal. V novembri 1897 získal hodnosť Kontraadmirála.
V roku 1900 sa gróf Rudolf Montecuccoli stal veliteľom rakúsko-uhorskej vojenskej flotily v Číne, v čase, keď európske veľmoci potláčali Boxerské povstanie. Čínski boxeri chceli Európanov z Číny vytlačiť a vraždili európskych obchodníkov i misionárov. To vyvolalo európsku odozvu, proti Číňanom zasiahli Američania, Briti, Francúzi, Nemci, Rakúsko-Uhorsko, Rusko, Japonsko i Taliansko. Rudolf Montecuccoli velil bojovej lodi Cisárovna Alžbeta a delostreleckou streľbou podporoval akcie peších európskych jednotiek na pobreží.
V roku 1904 nahradil admirála Hermanna von Spauna vo funkcii Ministra vojenského námorníctva a ako už bolo napísané vyššie pokračoval v budovaní modernej flotily bojových lodí, súčasťou ktorých sa malo stať aj ponorkové loďstvo. Na čele ministerstva stál do 1.marca 1913, kedy dovŕšil vek 70 rokov a musel odísť do výslužby.
Vo funkcii Ministra vojenského námorníctva ho nahradil Veľkoadmirál Anton Haus, ktorý mal veľmi veľa priateľov v radoch vysokých dôstojníkov nemeckého vojnového námorníctva. Anton Haus podporoval všemožne vývoj ponorkového loďstva a v čase I. svetovej vojny poskytol Nemcom k dispozícii flotilu rakúsko-uhorských ponoriek. Nemeckí velitelia následne rakúsko-uhorské ponorky nasadzovali do boja proti Talianom, Francúzom, Britom, Rusom i Američanom.
V nasledujúcich dieloch oboznámim čitateľa s históriou takmer dvoch desiatok rakúsko-uhorských ponoriek, ktoré boli nasadené v čase I. svetovej vojny.
Ponorka SM-U1
Úplne prvými ponorkami, ktoré malo rakúsko-uhorské vojenské námorníctvo k dispozícii boli ponorky SM – U1 a SM – U2. Išlo o sesterské lode, pričom konštrukcia týchto ponoriek nevychádzala z nemeckej predlohy. Dôvodom bola skutočnosť, že ponorky sa stavali v Uhorsku, ich domovským prístavom bola Pula a Uhri na rozdiel od Rakúšanov udržiavali stále vrelé kontakty aj s Američanmi a Britmi.
Konštrukcia tejto ponorky bola veľmi nepodarená, americký konštruktér Simon Lake staval ponorky pre potreby amerického námorníctva v Connecticute. Výstavba SM-1sa začala v roku 1907 a SM-U1 bola zaradená do služby v apríli 1911. Ponorka bola vybavená troma 450 mm torpédami, na palube mohla niesť 5 torpéd, poháňali ju 2 benzínové motory o výkone 650 konských síl a 2 elektromotory o výkone 200 konských síl. Ponorka plávala na hladine, ponoriť sa dokázala približne na pol hodinu, potom sa jej batérie vybili. Rýchlosť na hladine 10,3 uzla a pod hladinou 3 uzly. Akčný rádius 950 námorných míľ na hladine, maximálna hĺbka ponoru bola 30 metrov.
Ponorka mala množstvo nedostatkov a nakoniec sa využívala ako výcvikové plavidlo. Bojové nasadenie SM U-1 bolo len v okolí Terstu v pobrežných vodách, kde ponorka bránila vstup do prístavu. Po porážke v 1.svetovej vojne ponorku získali Taliani a tí ju v roku 1920 zošrotovali. Na ponorke sa vystriedalo postupne viacero veliteľov, ktorí sa neskôr stali esami rakúsko-uhorského ponorkového loďstva: k najznámejším patrili Klemens Ritter von Bezard. Franz Nejesby a Eugen Hornyak von Horn
Ponorka SM-U2
Sesterská loď SM-U1 s podobnými osudmi. Do služby sa ponorka dostala takisto v apríli 1911. Na tejto ponorke vymenili v roku 1911 rakúski mechanici z Maschinenfabrik Leobersdorf americké motory, takže vlastnosti ponorky sa mierne zlepšili.
Loď slúžila podobne ako SM-U1 len ako výcvikové plavidlo, prvým veliteľom bol poručík Klemens Ritter von Bézard, ktorý slúžil aj na SM – U1, neskôr ponorke velili Karl Edler von Unczowski, Otto Kasseroller či Johann Ulmansky von Vracsvevgaj. Podobne ako SM-U1 aj táto ponorka slúžila najmä v okolí Terstu. Od januára 1918 podobne ako SM-U1 bola ponorka označená za zastaralú a slúžila už len na výcvik ponorkových posádok. Ponorku po skončení vojny tiež odovzdali Taliansku a Taliani ponorku v roku 1920 zošrotovali.
Ponorka SM-U3
SM-U3 a jej sesterskú loď SM-U4 mal takisto stavať americký konštruktér Simon Lake. Do hry však vstúpili Nemci, ktorí dokázali ťažko stráviť americký amaterizmus a nakoniec na výstavbe ponoriek SM-U3 a SM-U4 plne participovala nemecká spoločnosť Germaniawerft Kiel, ktorá vybudovala aj nemecké ponorkové loďstvo.
Ponorka mala dvojitý trup, mala dva torpédomety, dokázala niesť na palube 3 ďalšie torpéda a v roku 1915 bola doplnená o palubné delo. Spočiatku slúžila ako cvičná loď a vykonával sa na nej výcvik rakúsko-uhorských ponorkových námorníkov.
Po vypuknutí I. svetovej vojny ponorka bola okamžite nasadená v bojovej akcii. Tvorila tak jednu zo štyroch funkčných ponoriek rakúsko-uhorského ponorkového loďstva. Spočiatku vykonávala prieskumné plavby nielen pri chorvátskom, ale aj pri talianskom pobreží.
Dňa 12.augusta 1915 pod vedením českého poručíka Karla Strnada ponorka zaútočila na taliansky pomocný krížnik Citta di Catania, v boji bola však talianskou loďou poškodená, pretože talianski námorníci zbadali periskop a ponorku taranovali. Dňa 13.8.1915 sa musela ponorka vynoriť, aby opravila škody, ponorku však objavil francúzsky torpédoborec, ktorý ju paľbou zničil. Poručík Strnad a 6 mužov zahynulo, 14 zvyšných mužov sa dostalo do francúzskeho zajatia.
Ponorka SM-U4
Prvá skutočne úspešná rakúsko-uhorská ponorka. Ponorku už neprznil americký konštruktér Simon Lake a vznikla v lodeniciach Germaniawerft v Kieli. Podobne ako jej sesterská loď SM-3 bola dlhá 42 metrov, mala výtlak medzi 240 – 300 tonami, dva torpédomety a na palube mohla niesť tri torpéda. Ponorka mala k dispozícii aj palubný kanón.
Výroba sa začala v roku 1907, do služby bola podobne ako SM-3 uvedená v roku 1909. Podobne ako SM-34 slúžila na výcvik ponorkových posádok. Ponorka mala na svojom konte 21 potopených lodí. Pokiaľ potopené albánske obchodné lode ničila v prvom rade kanónom, ponorka má na svojom konte aj potopené talianske a britské bojové lode.
Pod vedením českého korvetného kapitána Rudolfa Singuleho v júni 1915 poškodila SM-U4 britskú bojovú loď HMS Dublin a v júli 1915 potopila pýchu talianskeho vojenského námorníctva, bojovú loď Giuseppe Garibaldi. Rodák z Brna, Rudolf Singule velil ponorke SM-U4 až do konca novembra 1917 a potopil všetkých 21 lodí, ktoré SM-U4 zničila K väčším bojovým lodiam, ktoré SM-4 zničila patrili aj talianske torpédoborce Margherita a Perseus, ako aj francúzsky torpédoborec Edouard Corbiere.
Česi tvorili približne 30% posádok rakúsko-uhorských ponoriek, k ďalším rakúsko-uhorským ponorkovým esám patrili Josef Holub, Zdeňek Hudeček, Leo Prášil, spomenutý Karl Strnad či Josef Valášek. Ponorke SM-U4 velil Rudolf Singule od roku 1912 a pri inšpekcii ponorky sa osobne ešte v roku 1912 stretol aj s nešťastným následníkom trónu arcivojvodom Ferdinandom d´Este, ktorého zabili v Sarajeve spoločne aj s jeho manželkou. Arcivojvoda Ferdinand d´Este udelil Rudolfovi Singulemu pochvalu za vynikajúci stav ponorky i výcvik posádky.
V Pule korvetný kapitán Rudolf Singule úzko spolupracoval s českým inžinierom Františkom Sokolom z Plzne, ktorý ako odborník participoval aj na výstavbe nemeckých ponoriek v Kieli. Prvým úspechom Rudolfa Singuleho bolo poškodenie HMS Dublin, britská vojnová loď sa však napriek poškodeniu dokázala doplaziť do prístavu Brindisi.
O mesiac neskôr však talianska bojová loď Giuseppe Garibaldi nemala také šťastie ako britská vojnová loď. Rudolf Singule pýchu talianskeho námorníctva potopil, 500 talianskych mužov aj s admirálom Eugenom Trifarim, vylovili z vody talianske torpédoborce. Za zničenie lode Giuseppe garibaldi získal Rudolf Singule Vojnový Kríž Márie Terézie a šľachtický titul. Taliani po potopení Giuseppe Garibaldiho obmedzili svoje bojové plavby pri chorvátskom pobreží.
Do roku 1917 sa Rudolf Singule stal rakúskym ponorkovým esom a vážili si ho aj nemeckí ponorkoví kapitáni, ktorí predstavovali ponorkovú elitu v I. svetovej vojne. Pri potápaní obchodných lodí sa Rudolf Singule choval veľmi humánne, posádkam obchodných lodí dal po poškodení lode čas na nalodenie do záchranných člnov a až potom potopil obchodné lode paľbou z kanóna. Na SM-U4 bojoval do konca novembra 1917. To už napriek údržbe bola ponorka v katastrofálnom stave a musela byť vyradená zo služby. Po I. vojne ponorku SM-4 získali Taliani, ktorí túto ponorku v roku 1920 takisto zošrotovali
Nový hlavný veliteľ rakúsko-uhorského vojnového námorníctva Maximilian Njegovan (1850-1930) stiahol v novembri 1917 Karla Singuleho z bojových plavieb a spravil z neho veliteľa výcviku ponorkových posádok.
Rudolf Singule teda viedol výcvik nových ponorkových posádok, v roku 1918 sa však situácia v Rakúsko-Uhorsku začala dramatizovať. Krajina bola vyčerpaná, čoraz častejšie sa rozhárali vzbury vojakov. Vzbúrili sa aj námorníci v Boke Kotorskej, čo výrazne oslabilo bojaschopnosť vojnového námorníctva v monarchii. I. svetová vojna sa skončila v novembri 1918 a korvetný kapitán Rudolf Singule odišiel domov do Brna, kde sa zamestnal v Penzijnej poisťovni a ako demobilizovaný námorník bol v zozname záložných dôstojníkov Dunajskej riečnej flotily. Samozrejme v zamestnaní sa nesmierne nudil.
Po rozpade ČSR v marci 1939 vznikol Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava. Rudolf Singule sa prihlásil k nemeckej národnosti. Dôvody boli tri – medzi Nemcami mal plno priateľov, jeho prvá manželka bola židovka a musel chrániť svoje dcéry. Po smrti prvej manželky sa oženil s Nemkou, tá jeho rozhodnutie schvaľovala.
V roku 1940 Rudolf Singule odišiel na pozvanie do Kielu, Nemci ho totiž vnímali ako vojnové ponorkové eso z I. svetovej vojny. Stal sa inštruktorom na nemeckej ponorkovej škole a viedol výcvik nemeckých ponorkových námorníkov na nemeckej školnej ponorke UD-4 (typ II A). V roku 1943 vo veku 60 rokov však odišiel kvôli veku definitívne do výslužby a vrátil sa do Brna. Korvetný kapitán Rudolf Singule zomrel 2.5.1945 v Brne vo veku 62 rokov. Zastrelili ho ako Nemca sovietski vojaci pri prechode frontu. Pokračovanie nabudúce
Karol Oravečka
