Gróf Francesco Baracca, talianske stíhacie eso 1. svetovej vojny
Taliansko, 30.október 2022 (AM) – Gróf Francesco Baracca (9. mája 1888 – 19. júna 1918) bol najznámejším talianskym stíhacím esom 1. svetovej vojny, dosiahol 34 vzdušných víťazstiev. Na svojom lietadle mal znak čierneho koňa vzpínajúceho sa na dvoch zadných kopytách, tento znak neskôr inšpiroval Enza Ferrariho, aby ho použil na pretekárskych autách svojej automobilovej spoločnosti.
Gróf Francesco Baracca sa narodil v Lugo di Romagna a bol synom bohatého latifundistu. Spočiatku študoval na súkromnej škole vo Florencii a potom v októbri 1907 nastúpil na Vojenskú akadémiu v Modene. Keďže bol vášnivým jazdcom – stal sa v roku 1910 kavaleristom prestížneho piemontského jazdeckého pluku „Piemonte Reale Cavalleria“ v ktorom slúžilo množstvo talianskych aristokratov.
Gróf Baracca bol bohémom, organizoval i navštevoval mnohé večierky, poľovnícke a jazdecké súťaže. Život bohatého aristokrata na vojenskej službe mu vyhovoval, počas návštevy vo francúzskom Reims sa zoznámil s francúzskymi aristokratmi, ktorí holdovali pilotovaniu. Pilotovanie mu učarovalo a po návrate do Talianska v júli 1912 získal pilotný preukaz. Takže bolo už len otázkou času, kedy zmení službu vkavalérii za službu v letectve. Začiatok 1. svetovej vojny ho zastihol medzi talianskymi stíhačmi v „Battaglione Aviatori“. Tu slúžil postupne v 5. a 6. eskadre.
Začiatkom mája 1915 ho spoločne s mnohými inými talianskymi pilotmi poslali do Paríža, kde sa preškolil na francúzsku stíhačku Nieuporte, ktorá sa stala hlavným stíhacím lietadlom talianskeho letectva. Kurz úspešne ukončil v júli 1915 a bol pridelený k 8 eskadre vyzbrojenej týmito strojmi.
Prvé Nieuporty, ktoré mali Taliani k dispozícii boli Nieuporty 10, dvojmiestne stroje, tie však mali v porovnaní s rakúsko-uhorskými lietadlami podstatne slabšie motory, čo sa negatívne odrážalo na manévrovateľnosti i rýchlosti lietadla. Taliani sa pokúsili tento handicap odstrániť tým, že odstránili z dvojmiestnej stíhačky pozorovateľa, napriek tomu však za rakúskymi strojmi evidentne zaostávali a mali aj podstatne väčšie straty ako piloti rakúsko-uhorskej monarchie. Problémom boli aj guľomety, ktoré sa často zasekávali. Talianska jednotka, vyzbrojená stíhačkami 10 Nieuporte do ktorej patril aj Francesco Baracca získala hrdé pomenovanie „1 Squadriglia Caccia (Lovci)“, výraznejší vplyv na úspechy talianskej letky to však nemalo, Lovci na svoje úspechy len čakali.
V apríli 1916 Taliani konečne opustili Nieuporty 10 a svojich stíhačov vyzbrojili stíhačkami Nieuport 11 s guľometmi Lewis. Na tomto stroji dosiahol v apríli 1916 gróf Baracca aj svoje prvé letecké víťazstvo, keď zostrelil rakúske lietadlo Hansa-Brandenburg C.1 a zranil jeho dvojčlennú posádku. Išlo o vôbec prvé vzdušné talianske víťazstvo vo vojne, čo len svedčí o problémoch, aké od svojho vzniku v roku 1914 talianske stíhacie letectvo malo.
Gróf Baracca na rozdiel od iných talianskych pilotov neodkrýval paľbu na nepriateľské lietadlá z väčšej diaľky, pretože tu hrozilo, že kvôli rozptylu a manévrom rýchlejších rakúskych strojov cieľ nezasiahne. Boj začínal z veľkej výšky, kedy sa strmhlavo spustil na cieľ, čím čiastočne odstránil handicap talianskych stíhačiek spočívajúci v slabšom motore a obmedzenejších možnostiach manévrovania.
Väčšina jeho kolegov dokonca tvrdila, že nebojuje ako stíhač, ale ako pilot bombardéru a velitelia mu vytýkali aj fakt, že streľbu odkrýval z veľmi krátkej vzdialenosti, takže hrozilo, že sa zrazí so zasiahnutým nepriateľským strojom. Gróf Francesco Baracca však mal nervy z ocele a ďalej pokračoval vo svojej nebezpečnej, no úspešnej bojovej taktike.
Druhým strojom ktorý zostrelil bolo lietadlo rakúske lietadlo Lohner B VII., tento stroj však tiež nepatril k výrazne vydareným strojom, podobne ako Hansa Brandenburg C1. Väčšina strojov, ktoré gróf Baracca zostrelil boli práve stroje Hansa – Brandenburg C1.
Práve v apríli 1916 prijal ako svoj osobný erb stíhacieho pilota vzpínajúceho čierneho koňa, ktorý tak veľmi oslovil Enza Ferrariho. Tento kôň bol zároveň aj symbolom skutočnosti, že vojenskú službu začínal v aristokratickej piemontskej kavalérii. Rakúšania, ktorí sa dozvedeli kto na stroji s koňom lieta ho dokonca volali aj „Lietajúci kavalerista nebies“. Keďže bol šikovný stíhací pilot dostal ako jeden z prvých k dispozícii modernú stíhačku Nieuporte 17 na ktorej však nelietal dlho, po niekoľkých mesiacoch prešiel na stíhačku SPAD VII., na ktorej dosiahol najviac svojich leteckých víťazstiev.
Spad VII. bol veľmi úspešný francúzsky stíhací dvojplošník, ktorý sa na francúzskom nebi objavil na jeseň 1916 a takmer okamžite sa kvôli svojim kvalitám stal nosným strojom francúzskeho stíhacieho letectva. Kvôli jeho kvalitám ho pre potreby svojich stíhačov odkúpili aj Taliani. Išlo o ozajstne robustný stroj, ktorý zniesol väčšie množstvo nepriateľských zásahov. Lietadlo bolo nesmierne stabilné a jeho piloti mali doporučené útočiť tak, ako inštinktívne už dávno útočil gróf Francesco Baracca.
Takže piloti strojov Spad VII. využívali prevýšenie z ktorého útočili, prudký a rýchly útok z výšky, streľba z menšej vzdialenosti na cieľ a následne únik v strmhlavom lete. Žiadna vyššia pilotáž a krúženie, ako bolo dovtedy zvykom. Táto taktika bola typická pre stíhačov II. svetovej vojny, môžeme teda povedať, že piloti Spad VII. svojim spôsobom boja takisto značne predbehli svoju dobu.
Od apríla 1916 sa počet zostrelov grófa Baraccu rýchlo zvyšoval. Povýšili ho na kapitána a od 1.mája 1917 sa stal členom 91 eskadry, známej ako „Talianska eskadra es”. Stal sa známym po celom Taliansku a neskôr sa stal aj veliteľom tejto letky. Jeho priatelia sa zabávali na tom ako zúrivo odmietal funkciu veliteľa letky, pretože s touto funkciou bolo spojené množstvo písomnej agendy, čo gróf Baracca neznášal. Dával prednosť adrenalínu z bojov, krásnym ženám a oslavám s priateľmi – písomná agenda sa mu značne bridila. Však aj všetku písomnú agendu hodil nakoniec na svojho pobočníka, ktorý mu dňom i nocou pripravoval všetky podklady, ktoré Baracca po flámoch iba podpisoval.
Pritom gróf Francesco Baracca ostal stále skutočným aristokratom. Zostrelených nepriateľov navštevoval v nemocnici, pozýval ich na večeru, alebo aspoň zhodil pri pohrebe zostreleného rakúskeho pilota nad cintorínom pohrebný veniec na znak úcty k porazenému nepriateľovi.
V roku 1917 sa z neho stal už nielen stíhač, ale de facto aj pilot stíhacieho bombardéru. Okrem stíhacích súbojov totiž čoraz častejšie podnikal na svojom Spad VII. a neskôr aj na výrazne vylepšenom Spad XIII. strmhlavé útoky na delostrelecké batérie, štáby alebo železničné uzly rakúsko-uhorskej armády.
Gróf Francesco Baracca dostal spoločne s ďalšími talianskymi stíhacími esami di Calabriom a Picciom za úlohu otestovať aj novú taliansku stíhačku Ansaldo A.1. Balilla. Taliani ťažko znášali skutočnosť, že musia lietať na francúzskych strojoch, navyše čím blížšie bol koniec I. svetovej vojny, tým väčšie napätie rástlo medzi Talianmi a Francúzmi, pretože Francúzi sa netajili svojimi snahami získať politický a hospodársky vplyv aj na úkor Talianska.
Pre mnohých Slovákov je známy historický fakt, že francúzsky generál Štefánik nakoniec prešiel do talianskych služieb a do Bratislavy letel na talianskom stroji Caproni. To je tiež nepriamym dôkazom rastu napätia medzi Francúzskom a Talianskom.
Ako je z histórie známe, v Bratislave pri pristávaní Štefánik dňa 4.5.1919 zahynul. Časť bádateľov tvrdí, že lietadlo nehavarovalo len tak, ale že Štefánikov stroj zostrelili na príkaz Beneša a Masaryka, ktorí Štefánika vnímali ako nebezpečného politického súpera. Existujú aj tvrdenia, že si armáda pomýlila taliansku a maďarskú zeleno-bielo-červenú zástavu, alebo že sa Štefánik rozhodol osobne prevzať riadenie stroja, čo sa celej 3 člennej posádke stalo osudným.
V otázke rastu francúzsko-talianskeho napätia netreba zabudnúť aj na kontroverzie medzi Francúzmi a Talianmi v oblasti Balkánu. Francúzi podporovali vznik Juhoslovanského kráľovstva, čo sa Talianom veľmi nepáčilo. Taliani totiž stále chceli získať veľkú časť Slovinska a časť chorvátskych území, ktoré boli v minulosti súčasťou Benátskej republiky a o ktoré Taliani prišli v 19.storočí počas bojov s Rakúšanmi. Francúzi chceli, aby tieto územia získali Juhoslovania.
V marci 1918 privítal na svojom kráľovskom dvore grófa Francesca Baraccu taliansky panovník Viktor Emanuel III., ktorý udelil Baraccovi jedno z najvyšších talianskych vojenských vyznamenaní. Taliansky panovník všemožne podporoval jeho prácu, poskytol finančné krytie pre potreby Baraccovej letky, ktorá na znak úcty prijala za symbol eskadry gryfa – starý znak dominujúci na erboch piemontského rodu v minulosti. Je zaujímavé, že väčšina talianskych pilotov, ktorí svojho veliteľa Baraccu skutočne obdivovali, sa ku gryfovi stavali veľmi vlažne a až na príkaz svojho veliteľa vymenili emblém koňa za emblém gryfa na svojich lietadlách patriacich do Baraccovej letky.
Už som naznačil, že ako stíhací pilot a stratég leteckej vojny rozpracoval Francesco Baracca aj nasadenie talianskych stíhačiek v roli stíhacích bombardérov. Práve pri útoku na pozemné ciele aj gróf Francisco Baracca, ktorý už získal v novembri 1917 hodnosť majora, zahynul. Spoločne s nováčikom, poručíkom Francom Osnagom zaútočili na silne opevnený bod v zákopovej línii rakúsko-uhorskej armády, cieľom bolo tento opevnený bod vyradiť a umožniť talianskej pechote preraziť frontovú líniu.
Rakúsko-uhorská pechota sa však už naučila strieľať po útočiacich talianskych stíhacích bombardéroch všetkým čo mala po ruke. Proti Baraccovi a Osnagovi sa doslovne postavila „ohnivá stena” z výstrelov rôznej ráže. Poručíkovi Osnagovi sa podarilo z ohnivej smršte zo silne poškodeným lietadlom zachrániť, Baracca so svojim SPAD VII. však také šťastie nemal. Lietadlo sa zrútilo a vybuchlo. Keď o niekoľko dní Rakúšania ustúpili, talianski bersiglieri objavili pri obhorených zvyškoch lietadla (kam sa kvôli ostreľovaniu nemohli dostať ani Rakúšania a ani Taliani) aj časť pozostatkov grófa Francesca Baraccu.
Krátko po smrti Baraccu rakúsky pilot, poručík Arnold Barwig a poddôstojník Max Kauer uviedli, že to oni zostrelili Baraccov stroj, ktorý útočil na pozemné ciele. Rakúšania leteli na rakúskom Phönix C.I. Tento stroj vznikol bez nemeckej pomoci a vyrábala ho firma Phönix Flugzeugwerke AG. Bolo to síce veľmi škaredé lietadlo, malo však vynikajúce letové vlastnosti. Rakúšania ho tiež používali aj ako stíhačku a aj ako ľahký bombardér. Lietadlo sa vyrábalo od začiatku marca 1917 do októbra 1918, firma spolu vyrobila približne 120 strojov.
Vyzdvihnuté ostatky grófa Baraccu pochovali v jeho rodnom meste Ríme v rodinnej hrobke. Baracco už za svojho života bol miláčikom Talianom a jeho hrdinská smrť ešte viac obľubu Baracca zvýšila. Na poslednej ceste odprevadilo grófa Baraccu státisíce Talianov a podľa romantických tvrdení jeho smrť rozplakala aj desiatky elegantných kurtizán, ktoré grófa Baraccu osobne poznali.
Dodnes sú po Baraccovi pomenované viaceré letiská (Bolzano, Trentino, základňa talianskych výsadkových síl v Centocelle, letisko Lugo di Romagna a pod). Gróf Francesco Baracca sa z 34 potvrdenými zostrelmi stal jedným z najlepších stíhačov I. svetovej vojny.
Karol Oravečka
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
