Aktuality, História,

Tretia ríša proti Ježišovi Kristovi alebo Ako sa nacisti bili s cirkvou o duše Nemcov a prečo prehrali

---

 

„Árijské kresťanstvo“

Ideológia národného socializmu bola od začiatku hlboko nepriateľská voči kresťanstvu, ktoré má korene v židovskom náboženstve. Slová apoštola Pavla, že „v Ježišovi Kristovi nerozhoduje obriezka, ani neobriezka, ale viera činená prostredníctvom lásky,“ nebola zlučiteľná s nacistickou morálkou. Práve preto bol vzťah medzi nacistickou stranou a cirkvami napätý už pred uchopením moci Hitlerom.

 

Na druhej strane sú Nemci národom s hlbokými kresťanskými koreňmi. Nemecko bolo pokresťančené už v ranom stredoveku, z tohto národa vyšlo sedem rímskych pápežov a práve tu sa v roku 1517 začala reformácia. Na severe a v strede súčasného Nemecka sa utvrdilo luteránstvo, na juhu a západe katolicizmus. Medzi predstaviteľmi rôznych konfesií sa postupne vybudovali vzájomne úctivé vzťahy.

 

 

Toto protirečenie si uvedomoval jeden z ideológov nacizmu Alfred Rosenberg (od roku 1934 Führerov splnomocnenec na kontrolu všetkej duchovnej a svetonázorovej výchovy NSDAP). Práve on rozvíjal idey „árijského kresťanstva“, ktoré sa objavili v 19. storočí. Podľa nich bolo treba kresťanstvo očistiť od „židovského dedičstva“, transformujúc ho výlučne na rasové náboženstvo. Rosenberg tvrdil, že židia v podobe farizeja apoštola Pavla, prekrútili podstatu Kristovho učenia a že samotný Ježiš vôbec nebol židom.

 

Antropológ Victor Schnirelmann v knihe Árijský mýtus v súčasnom svete (voľný preklad) poznamenáva, že Rosenberg sa nazdával, že z kresťanstva treba vyčiarknuť všetky tézy o pokore a láske k slabším, v Kristovi treba vraj vidieť hrdinu, a nie mučeníka. Osobitne neprijateľným bol pre nacistov Starý zákon, ktorý Hitler nazýval „satanskou Bibliou“ a Rosenberg ho požadoval zakázať.

 

Oveľa radikálnejším stúpencom „árijského kresťanstva“ bol blízky človek Heinricha Himmlera, ezoterik a okultista Karl Maria Wiligut, ktorý rozpracoval rituály a symboliku SS. Wiligut sa považoval za potomka starobylých germánskych kráľov a tvrdil, že kresťanstvo pochádza z náboženstva starých Germánov, ktorý dávno pred Semitmi napísali pravú Bibliu.

 

Viera a „nemecká rasa“

Na začiatku svojej vlády nacisti kritizovali kresťanské cirkvi len veľmi mierne. Podpísal sa pod to fakt, že prenasledovanie náboženstva bolo vo vtedajšej Európe úzko spájané s boľševikmi. Adolf Hitler, ktorý vyrástol v katolíckej rodine, v knihe Mein Kampf pripomínal: „Politická strana v žiadnom prípade nesmie… strácať zo zreteľa, že, ako ukazuje predchádzajúca historická skúsenosť, žiadnej politickej strane sa ešte nepodarilo uskutočniť náboženskú reformáciu.“

 

Článok 24 straníckeho programu národných socialistov „požaduje slobodu všetkých náboženských vyznaní v štáte, ak neohrozujú jeho existenciu alebo sa neprehrešujú voči mravnosti a morálke germánskej rasy. Strana ako taká zastáva stanovisko pozitívneho kresťanstva“.

 

23. marca 1933 Hitler rečnil v Reichstagu. Kresťanské cirkvi nazval „dôležitým elementom zachovania duší nemeckého národa“, sľúbil ctiť si ich práva a vyslovil želanie „upevniť priateľské vzťahy so Svätou stolicou“. Takto si chcel zabezpečiť hlasy členov katolíckej strany stredu.

 

Vojna Vatikánu a Hitlera

20. júna 1933 nacistická vláda uzavrela s Vatikánom konkordát (dohodu), ktorá cirkvi zaručovala právo samostatne „spravovať si svoje vnútorné záležitosti“. Za Nemecko dohodu podpísal Franz von Papen, za Vatikán štátny tajomník Eugenio Pacelli, budúci pápež Pius XII.

 

 

„Nacistická vláda začala porušovať ustanovenia dohody už predtým, ako bol jej text napísaný na papieri,“ napísal americký novinár William Shirer, ktorý pôsobil v Tretej ríši a potom aj počas Norimberského tribunálu. Uznal, že napriek prvým excesom Nemecka „konkordát nepochybne pomohol pozdvihnúť prestíž Hitlerovej vlády, čo tá aj potrebovala“.

 

Mier medzi Ríšou a Svätou Stolicou netrval dlho. Už 14. júla 1933 nacistická vláda prijala Zákon o zamedzení narodenia potomstva s dedičnými chorobami, ktorý predpokladal nútenú sterilizáciu celých kategórií občanov Nemecka. Tento fakt hlboko urazil katolícku cirkev.

 

Katolícki predstavitelia Nemecka stratili všetky ilúzie o nacistickom režime k jari 1937. Pápež Pius XI. vydal 14. marca 1937 encykliku pod názvom Mitbrennender Sorge (S obrovským znepokojením resp. S hlbokým žiaľom). Napriek tradícii originál nebol napísaný po latinsky, ale po nemecky. Text, ktorý bol tajne dopravený do Nemecka, čítali ho vo všetkých farnostiach štátu po omši v kvetnú nedeľu.

 

Autori encykliky, vrátane kardinála Pacelliho, vyčítali nacistickej vláde rozširovanie „plevelu podozrievania, rozbrojov, nenávisti, ohovárania, skrytého i otvoreného nepriateľstva voči Kristovi i svätej cirkvi“.

 

Hitlera nemenovali, no všetkým bolo jasné, kto sa skrýva za epitetom „šialený prorok“, o ktorom sa podľa slov pápeža hovorilo v Písme. Hitler sa rozzúril a sľuboval cirkvi pomstu. Ako uvádza katolícky historik John Vidmar v knihe Katolícka cirkev naprieč storočiami (voľný preklad), prenasledovanie cirkvi v Nemecku začalo byť po vyhlásení encykliky drsnejšie. Zatknutých bolo tisíce kňazov, mníchov a laikov, pričom často to bolo na základe vyfabrikovaných obvinení z „nemorálnosti“ a „kontrabandu cudzej meny“. NSDAP začala rozpúšťať katolícke chlapčenské kluby a začleňovať ich do zostavy Hitlerjugend. Zakázané boli desiatky katolíckych vydavateľstiev, pod nátlakom gestapáckej agentúry bolo porušované dokonca aj spovedné tajomstvo.

 

V novinách nebola uverejnená ani jedna veta z encykliky. Na druhý deň gestapo navštívilo diecézy a skonfiškovalo tam všetky jej exempláre. Časopisy katolíckych diecéz boli zakázané, limit papiera pre cirkevné potreby bol výrazne znížený.

 

Ešte horšie dopadli vzťahy Hitlera s protestantskými cirkvami. V rakúskom katolíckom prostredí vychovaný Hitler protestantmi opovrhoval: „Môžeme ich skrúcať ako chceme,“ hovoril svojim stúpencom. „Sú to drobní ľudkovia, poslušní ako psi, potiaci sa od rozpakov, keď ich oslovíš.“

 

Nemeckí protestanti boli na rozdiel od katolíckej cirkvi pooddeľovaní a decentralizovaní, a to aj v rámci jednej konfesie. Zo 45 miliónov väčšina patrila do 28 luteránskych a reformátorských (kalvínskych) cirkví. Najväčšou bola cirkev Severonemeckého zväzu s 18 miliónmi farníkov.

 

Najfanatickejší nacisti – protestanti sa v roku 1932 združili do Hnutia nemeckých kresťanov. Ich najaktívnejším lídrom bol Ludvig Müller, kaplán z východopruského vojenského okruhu. Nemeckí kresťania (nazývali sa aj „bojovníci Ježiša Krista“) hlásali idey o rasovej prevahe a snažili sa stiahnuť všetkých protestantov do jednej kongregácie. V momente nástupu nacistov k moci bolo zo 17-tisíc protestantských pastorov okolo tritisíc „nemeckých kresťanov“.

 

 

Opačné stanovisko zastávala skupina, ktorá sa nazvala „spovedajúcou sa cirkvou“. Mala približne rovnaký počet pastorov. Vystupovala proti nacifikácii protestantských cirkví, odmietla rasové teórie a odsúdila antikresťanské idey Rosenberga a ďalších nacistických ideológov. Na čele „spovedajúcich sa“ bol pastor Martin Niemöller, bývalý veliteľ ponorky, ktorý vítal nástup Hitlera k moci, no rýchlo ho nacizmus rozčaroval.

 

Podľa zámeru nacistov mala zámenou federálnych krajských cirkví vzniknúť spoločná ríšska cirkev– Nemecká evanjelická. Začal sa tvrdý boj o kreslo ríšskeho biskupa. Hitler navrhol na tento post kaplána Müllera. Toho aj zvolili.

 

13. novembra 1933 Nemeckí kresťania uskutočnili v berlínskom Paláci športu míting. Zazneli na ňom výzvy na zrušenie Starého zákona „s jeho obchodníkmi s ovcami a kupliarmi“ a na prehodnotenie Nového zákona s cieľom uviesť učenie Krista „do plného súladu s požiadavkami národného socializmu“. Boli spracované texty rezolúcií s mottom „Jeden národ, jedna ríša, jedna viera“. Od pastorov bola požadovaná prísaha vernosti Hitlerovi a exkomunikácia novokonvertitov židov.

 

 

„Spovedajúca sa cirkev“ odmietla podriadiť sa kaplánovi Ludvigovi Müllerovi a na konci roku 1935 gestapo zatklo sedemsto jej pastorov. V máji 1936 predložila Hitlerovi memorandum. Autori tohto dokumentu protestovali proti protikresťanským tendenciám režimu, odsudzovali antisemitizmus a požadovali zastaviť zasahovanie štátu do vnútorných záležitostí cirkvi. Nemecký minister vnútra Wilhelm Frick na to odpovedal novými represiami: stovky pastorov „Spovedajúcej sa cirkvi“ bolo zatknutých, jedného z tých, ktorí podpísali memorandum, doktora Friedricha Weisslera zabili 19. februára 1937 v koncentračnom tábore Sachsenhausen, kasu s peniazmi cirkvi zhabali, ďalší zber milodarov zakázali.

 

V roku 1937 sa dostal do väzenia pastor, bývalý námorník Martin Niemöller. Hneď po ňom bolo zatknutých ďalších 807 kňazov a laikov zo „Spovedajúcej sa cirkvi“. A potom v priebehu dvoch rokov zavreli do basy niekoľko stovák jej prívržencov. Odpor bol zlomený, a väčšina protestantských pastorov sa nacistickému teroru podriadila.

 

Ríšsky minister pre záležitosti cirkví Hanns Kerrl: „Strana stojí na platforme pozitívneho kresťanstva, a pozitívne kresťanstvo je národný socializmus… Národný socializmus je prejavom vôle Pána Boha… Božia vôľa sa stelesnila s nemeckou krvou… Kresťanstvo nezávisí od apoštolskej náuky o viere… Pravým zosobnením kresťanstva je strana, a strana, v prvom rade Führer, vyzývajú nemecký národ na podporovanie pravého kresťanstva… Führer je hovorcom novej božskej vôle.“

 

Pastori sa klaňajú Führerovi

Na konci roku 1937 Kerrl prinútil všeobecne cteného biskupa Mazarenca z Hannoveru vystúpiť s verejným vyhlásením: „Národno-socialistický svetonázor, opierajúci sa o národné a politické učenie, určuje a charakterizuje nemeckú zrelosť. Ako také je povinné aj pre Nemeckých kresťanov.“ Na jar 1938 práve tento biskup nariadil všetkým pastorom svojej diecézy zložiť osobnú prísahu vernosti Führerovi. Čoskoro bola touto prísahou viazaná väčšina kňazov.

 

„Bolo by chybou myslieť si, že prenasledovanie protestantov a katolíkov zo strany nacistického štátu ranilo nemecký národ alebo žeby príliš znepokojovalo jeho široké vrstvy,“ píše novinár William Shirer. „Národ, ktorý sa ľahko vzdal slobôd v iných oblastiach – politickej, kultúrnej, ekonomickej, neusiloval sa, až na zriedkavé výnimky, ísť na smrť alebo vystavovať sa nebezpečenstvu v mene slobody vierovyznania. (…) Máloktorý Nemec sa trápil v spánku pre zatknutie niekoľkých tisícov kňazov alebo pre spory medzi rôznymi sektami protestantov. A ešte menej sa ich zamýšľalo nad tým, že nacistický režim sa pod vedením Rosenberga, Bormana a Himmlera s podporou Hitlera usiloval vykoreniť kresťanské vierovyznanie, zameniac ho za staré predkresťanské náboženstvo nemeckých kmeňov v súlade s novým pohanstvom nacistických extrémistov.“

 

Führer namiesto Boha

Na začiatku druhej svetovej vojny vyvstal pred nacistami nový problém: ako dosiahnuť, aby sa vojaci riadili nie kresťanskými prikázaniami, ale vôľou Führera a strany?

 

 

„Takmer zo všetkých oblastí mi prichádzajú hlásenia o tom, že cirkvi oboch konfesií prejavujú neslabnúcu aktivitu pri poskytovaní duchovnej podpory vojakom ozbrojených síl,“ písal 17. januára 1940 budúci náčelník straníckej kancelárie Martin Borman Alfredovi Rosenbergovi. „Vyjadrovaná je tým, že vojaci dostávajú náboženské publikácie od pastorov tých konfesií, kde majú bydlisko. Takéto publikácie resp. ich časti sú veľkolepo napísané (…) Efektívne bojovať s vplyvom cirkvi na vojakov sa dá len jedným spôsobom. V čo najkratšom čase vydať veľa dobrých publikácií pod dozorom strany.“

 

V danom čase platila vyhláška, podľa ktorej členovia strany, ktorí sa stanú kňazmi alebo študujú teológiu, musia opustiť jej rady. Pod tlakom NSDAP boli vo väčšine škôl a v rôznych úradoch skrátené alebo úplne zrušené ranné modlitby. Namiesto nich zhromaždení vykrikovali národno-socialistické heslá.

 

V roku 1942 Martin Borman vydal tajný dekrét, v ktorom vyhlásil, že „národný socializmus a kresťanstvo sú nezlučiteľné“. „Tento obžalovaný nikdy nevyslovil spravodlivejší názor, no veľmi sa mýlil v predpovedi, ktorá z dvoch koncepcií zmizne ako prvá,“ poznamenal americký žalobca na Norimberskom procese Robert Storey.

 

Martin Borman, ríšsky vodca: „Naša národno-socialistická ideológia je omnoho vznešenejšia v porovnaní s koncepciami kresťanstva; ostatné zo svojich základných postulátov boli prevzaté od židov. My kresťanstvo nepotrebujeme aj z tohto dôvodu. Preto, ak sa v budúcnosti naša mládež už nič viac nedozvie o kresťanstve, ktorého doktríny sú omnoho slabšie ako naše, kresťanstvo zmizne samo.“

 

Nazi cirkev s Mein Kampfom namiesto Biblie

Obžalovaný Borman písal, že „ani jedna ľudská bytosť nemusí nič vedieť o kresťanstve a ani by nevedela, keby mu od detstva nebolo vtĺkané pastorom,“ citoval ho na Norimberskom procese právnik Frank Wallace. „A preto, ak naša mládež nebude v budúcnosti nič vedieť o kresťanstve, ktorého doktríny sú hlboko pod našimi, kresťanstvo zmizne.“

 

Rovnaký postoj zastával Alfred Rosenberg. V jednom z listov Bormanovi narážal na to, že nacizmus musí po ukončení vojny úplne zastaviť činnosť kresťanskej cirkvi.

 

Smerovanie pripravené pre Nemeckých kresťanov Rosenberg sformuloval počas vojny v programe Národnej cirkvi ríše. Jeho uvedeniu do života zabránila porážka Nemecka vo vojne. Nacistom sa nepodarilo premôcť ani katolíkov ani protestantov. Po vojne si Nemeckí kresťania dokázali obnoviť svoje postavenie a pochopiť chyby, ktorých sa dopustili v čase hitlerovskej diktatúry.

 

Z Programu Národnej cirkvi ríše od Alfreda Rosenberga:

1. Národná cirkev Nemeckej ríše kategoricky požaduje výnimočné práva a výnimočné plné moci kontrolovať všetky cirkvi, ktoré sa nachádzajú na území ríše (…)

5. Národná cirkev je plne rozhodnutá úplne vykoreniť… cudzie a inonárodné kresťanské vyznania, zavezené do Nemecka v neblahom 800. roku. (…)

7. Národná cirkev nemá kazateľov, pastorov, kaplánov a ďalších svätcov, má len národných orátorov ríše. (…)

13. Národná cirkev požaduje okamžite zastaviť v štáte vydávanie a rozširovanie Biblie. (…)

14. Národná cirkev vyhlasuje… nemeckému národu, že Mein Kampf je veľkolepý dokument. Táto kniha… zosobňuje najčistejšiu a absolútnu etiku života nášho národa v súčasnosti i v budúcnosti. (…)

18. Národná cirkev odstráni zo svojich oltárov všetky krucifixy, Biblie a obrazy svätých.

19. V oltároch nesmie byť nič iné, okrem Mein Kampfu a… meča.

30. V deň založenia národnej cirkvi musí byť kresťanský kríž odstránený zo všetkých kostolov, chrámov a kaplniek… a zamenený za jediný neporaziteľný symbol, za svastiku.

Vladimír Mikunda

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok