Aktuality, História,

December vo vojenských dejinách

---

 

Išlo pri ňom o životy 300 tisíc Číňanov, ktorých zabila japonská tyrania. Medzi historicky prelomové však patrí aj 2. december 1805, kedy sa odohrala víťazná Napoleonova bitka troch cisárov pri Slavkove, alebo o necelých 20 rokov neskôr, kedy sa odohrala na druhej strane Atlantiku bitka, ktorá rozhodla o zániku španielskej koloniálnej moci v Amerike. Bola to bitka pri Ayacucha v dnešnom Peru, kde 9. 12. 1824 kolonizátorov porazilo vojsko vzbúrených španielskych kolónií. Medzi historicky najdôležitejšie dátumy patrí aj 19. december 1916, kedy sa skončila zničujúca bitka pri Verdune.

 

So svetovým vojenstvom majú súvislosť aj iné dátumy. Napríklad 5. december 1934, kedy sa zrazilo talianske vojsko s etiópskym vo Walvale, spornom mieste na etiópsko (habešsko)-somálskej hranici (do 3. 9. 1935), alebo aj 1. 12. 1936, kedy sa v Cadize vylodili prvé nacistické jednotky na podporu fašistického generála Franca. Protifašisticky pozitívnym je pre nás december 1940, kedy Angličania začali protiofenzívu v severnom Egypte.

 

Na východnom fronte boli v decembri významné predovšetkým štyri dátumy. 2. december 1941, kedy sa nemecké vojská prebojovali na okraje Moskvy, 5. december 1941, kedy začala Červená armáda so svojim protiútokom a odsunutím Nemcov od Moskvy o 150-250 km. Tretím dátumom je 8. december 1941, kedy Hitler vydáva rozkaz, aby nemecké armády na celom svete prešli do obrany. No a posledným, štvrtým dátumom, je 13. december 1941, kedy bola bitka pri Moskve úspešné zavŕšená. Hlásateľ Sovinformbyro Jurij B. Levitan v ten deň oznámil do celého sveta, že sa udial „krach nemeckého plánu obkľúčenia a dobytia Mosky“.

 

Z modernejších vojenských dejín si pripomeňme ešte 14. december 1974, kedy rezolúcia VZ OSN určila pojem agresia: „použitie ozbrojenej sily štátom proti suverenite, územnej nedotknuteľnosti alebo politickej nezávislosti iného štátu alebo akýmkoľvek iným spôsobom, nezlučujúcim sa so stanovami OSN“.

 

December je však významný aj vojensko-technickými a vynálezcovskými novinkami. 17. 12. 1903 sa konal let prvého lietadla sveta; 24. 12. 1908 bol v Paríži usporiadaný prvý svetový letecký deň. O vyše 20 rokov (17. 12. 1930) odštartoval nemecký raketový výskum a o ďalších 10 rokov (18. 12. 1940) sa konal prvý let nemeckej rádiom riadenej bomby Henschel Hs293A.

 

O rok na to, 18. 12. 1941, vyšiel z brán uralského tankového závodu č. 183 Kominterna prvý tank T-34.

Dňa 30. decembra 1947 sa začala úspešná misia sovietskych a ruských reaktívnych stíhačov MiG, keď ako prvý vzletel MiG-15.

O 17 rokov na to sa 21. 12. 1964 uskutočnil prvý let veľmi úspešného amerického taktického bombardéra, prvého sériového lietadla s meniteľnou šípovitosťou krídla. Bol to prototyp F-111. Lietadlo malo neoficiálny názov „Aardvark“, no v austrálskych OS ho nazývali „Pig“.

 

Za technický súmrak môžeme považovať bitku pri Kuantane 10. 12. 1941, ktorá je považovaná za koniec epochy jednej triedy bojových lodí (linkorov). Preukázala totiž jednoznačnú efektivitu bojov letectva proti hladinovým plavidlám, ktoré nie sú chránené leteckou podporou. Lietadlá japonského letectva vtedy potopili britskú bitevnú loď HMS Prince of Wales a bitevný krížnik Repulse, ktoré sa pokúsili narušiť vyloďovanie japonských jednotiek na Malajzijskom polostrove.

 

Na a za svojské technické zatmenie môžeme považovať 24. december 1962, kedy bol na Semipalatinskej strelnici uskutočnený posledný jadrový test.

 

Teraz k niektorým dátumom podrobnejšie:

Vojenská doktrína USA Jamesa Monroe

Zaujímavé nie je to, že ju vyhlásili 2. 12. 1823, ale to, že jediným spriateleným štátom USA, ktorý ju podporoval, bola v tom čase Ruská ríša.

Samotná myšlienka vyhlásiť obe Ameriky za zónu zatvorenú na zásahy európskych mocností nepatrí Jamesovi Monroeovi, ale vtedajšiemu ministrovi zahraničia Johnovi Quincymovi Adamsovi – prezident Monroe vo svojom prejave len vyjadril súbor myšlienok na túto tému, ktoré vznikli v rámci jeho administratívy.

 

Takmer o štvrť storočie neskôr, počas mexicko-americkej vojny v rokoch 1846-1848, Monroeova doktrína poslúžila ako zásterka na anexiu vyše polovice vtedajšieho územia Mexika – Texas, Kalifornia, Arizona, Nevada, Utah, Nové Mexiko, Colorado a dokonca aj časť Wyomingu.

 

Povedané inými slovami, myšlienka nezasahovania tretích krajín do záležitostí oboch Amerík sa zvrhla do myšlienky nekontrolovaného zasahovania do záležitostí oboch Amerík iba Spojenými štátmi – všetky pokusy o takéto zasahovanie „z vonku“ mali byť považované za agresiu proti USA.

 

Dnes vyzerá územie USA celkom objemne, ale ak odstrihneme z neho ten ropný juh, o dominancii vo svete sa už nebude dať hovoriť.

 

Čo viete o Curzonovej línii?

Vytýčená bola po skončení 1. sv. vojny na základe uznesenia Rady Dohody z 8. 12. 1918 a určila východnú hranicu Poľska. Jej trasa viedla po čiare: Grodno-Jalovka-Nemirovo-Brest-rieka Bug-Krylovo a potom juhozápadne k čs. hranici.

 

Počas Poľsko-ruskej vojny v roku 1920 bolo Moskve navrhnuté, aby sa postup Červenej armády zastavil na tejto línii. Aj Jaltská konferencia troch mocností v roku 1945 prijala dohodu, že východná hranica Poľska má viesť po Curzonovej línii. (Dohoda o sovietsko-poľskej hranici, ktorej základom bola práve Curzonova línia s úpravami v prospech Poľska na severe a západe, bola podpísaná v Moskve 16. 8. 1945.)

 

Poľsko neakceptovalo Dohodu, ani vytýčenú hranicu a 25. apríla 1920 začali Poliaci novú ofenzívu a 7. mája dobyli Kyjev. Červená armáda podnikla protiútok a postupne vytlačila poľské jednotky z Bieloruska a západnej Ukrajiny a oslobodila mestá Vilnius, Minsk, Kyjev. Zaskočený Piłsudski sa pod ťarchou možnej porážky skontaktoval s atamanom Petruľom, s ktorým ešte pred nedávnom bojoval. Na spoločnej porade Piłsudského a Petruľu sa obaja dohodli na spoločnom postupe proti boľševikom. Piłsudski dokonca sľúbil Petruľovi vznik Ukrajinskej republiky, ktorú pred časom pomáhal sám rozkladať.

 

Červená armáda vytvorila na odrazenie Poliakov dva armádne zbory- Juhozápadný, ktorému velil Aleksandr I. Jegorov a Západný, ktorému velil Michail N. Tuchačevský. Juhozápadný armádny zbor mal za úlohu vytlačiť Petruľové jednotky z Ukrajiny a Západný armádny zbor udrieť priamo na Poliakov. Čo, osobitne Tuchačevského zbor, zvládol a nezvládol, je už inou témou.

 

Fakty proti nepravdám

Dňa 7. decembra 1941 bola dvojhodinovým japonským útokom 350-tich lietadiel (bombardérov, stíhačov a nosičov torpéd) napadnutá americká námorná základňa Pearl Harbor. USA tým vstupili do vojny. Japonci útokom zničili 188 lietadiel, potopili 4 bojové lode (napr. Arizona aj so svojimi 1100 námorníkmi) a 3 mínonosky. Poškodené boli prakticky všetky prítomné plavidlá. Okrem toho bolo zabitých 2343 námorníkov, zranených 1272 a 960 ďalších sa nikdy nenašlo. Japonci zaútočili aj na americké základne na Filipínach, Guame, Midway a na britské základne v Malajzii a Honkongu. Na druhý deň, 8. decembra 1942 USA vstupujú s Japonskom do vojny. Vojnu mu vypovedala aj V. Británia.

 

Začiatok vojny na Ďalekom východe býva niekedy komunikovaný, akoby išlo o obrovskú japonskú prevahu, proti ktorej sa nedalo nič robiť. No materiály, uverejňované po vojne, svedčia o opaku. USA, V. Británia a Holandsko mali v Tichomorí 22 divízií (asi 420 tisíc mužov), 1329 bojových lietadiel všetkých druhov, 11 radových bojových lodí (linkorov), 4 lietadlové lode s 280 lietadlami, 35 krížnikov, 100 torpédoborcov, 86 ponoriek atď. Pomer síl angloamerického zoskupenia a Japonska v Tichomorí bol na začiatku nasledovný: v nasadených pozemných silách 1:1, v letectve 1,2:1 (Japonsko nasadilo do operácií 1100 lietadiel), v ťažkých bojových lodiach 1,1:1, v materských lietadlových lodiach 2,5:1 v prospech Japonska a v ponorkách 1,3:1.

 

Expanzívny program japonského militarizmu bol ázijským národom vydávaný za boj proti kolonializmu a preto niet divu, že v širokých kruhoch obyvateľstva kolonizovaných krajín sa spočiatku stretal so súhlasom. Veď v tej dobe už všade vo východnej Ázii existoval živelný odpor voči kolonializmu a kolonizátori ovládali porobené národy len s najväčším vypätím síl.

 

Expanzia japonského militarizmu bola charakterizovaná tzv. trojjediným princípom: „Japonsko – vodca Ázie!, Japonsko – ochranca Ázie!, Japonsko – svetlo Ázie!“.

 

Vo všetkých krajinách, kam Japonci prišli, začali presadzovať politiku tzv. „ázijského tradicionalizmu proti európskemu materializmu“. Jej zásadou bolo, že obsadené krajiny majú byť čo najrýchlejšie zbavené európskeho (hospodárskeho i kultúrneho) vplyvu. Všade boli preto podporované domáce reakčné (náboženské i spoločenské) tradície. Až nezvyčajne bol pozdvihnutý význam hlavy rodiny, zdôraznená pokrvná solidarita, podriadenie ženy a pod.

 

Vo všetkých okupovaných územiach sa japončina stala druhým úradným jazykom. Ako povinné sa slávili aj hlavné japonské sviatky, čiže aj výročia cisára a cisárovny.

 

Hospodárstva obsadených území prešli pod japonskú kontrolu, jednou z hlavných zásad „nového poriadku v Ázii“ bola tzv. „úzka hospodárska spolupráca“, čo však v praxi znamenalo úplne hospodárske podriadenie sa Japonsku.

 

Hitler konal, keď sa to Stalinovi ani nesnívalo

V čom? V zavádzaní tzv. zahraditeľných oddielov. Na východnom fronte ich totiž Adolf nasadil po prvýkrát už 16. 12. 1941. A čo v direktíve k tomu nariaďoval? „Spaľovať obce! Držať obranu a bojovať do posledného. Dobrovoľne neustupovať, ani krok späť! Udržiavať front do posledného vojaka… Velitelia a dôstojníci, osobným vplyvom na vojská urobte všetko možné, aby ste ich donútili držať svoje pozície a prejavovať fanaticky úporný odpor protivníkovi, ktorý prerazil na krídlach.“

 

Bol to kontrast v porovnaní s predchádzajúcimi Hitlerovými nariadeniami. Nemeckí generáli neskôr priznávali, že tomto prípade mal Hitler pravdu. Jeho „fanatický rozkaz, zaväzujúci vojsko držať sa v každom postavení, aj v nevýhodných podmienkach“ sa vysvetľuje tým, že „Hitler inštinktívne tušil: akýkoľvek ústup po snehu a ľade spôsobí o niekoľko dní rozpad celého frontu a tak by nemeckú armádu čakal rovnaký osud, ako Napoleonovu Grande Armée“.

 

Vodcov rozkaz zo 16. decembra 1941 teda otvorene zakazoval vzdať sa pozícií bez povolenia zhora. Vojaci, ktorí dezertovali z frontovej línie, boli na mieste zastrelení.

 

O čo išlo Churchillovi?

Dňa 1. decembra 1943 sa skončila konferencia spojencov v Teheráne, na ktorej bol, okrem dohodnutých vecí, zamietnutý Churchillov návrh invázie do strednej Európy cez Balkán. Tým boli postihnuté britské predstavy o rozhodujúcom vplyve vlastnej politiky v Európe.

 

Preto sa už v druhej polovici roku 1943 stretávame s československými dokumentmi, ktoré sa zaoberajú kalkuláciami na dodávky zbraní tak isto zo ZSSR. To však neznamenalo, že by sa československá buržoázia zriekala svojich plánov na opätovné získanie mocenských pozícií doma. Prispôsobovala sa len okolnostiam. Tým sa dostávame k problematike vzniku 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

 

Z dokumentov sa dá usudzovať, že československá vláda rátala s povstaním v ČSR na jar alebo v prvej polovici roka 1944, zrejme v súvislosti s predpokladanou inváziou spojencov do Európy. Z memoranda, ktoré v roku 1943 predložil prezident sovietskej vláde a ktoré sa týkalo ďalšieho budovania československých jednotiek, vyplýva, že vláda požaduje od ZSSR podporu povstania len na východnej časti republiky, teda na Slovensku. V rozhovore s predstaviteľmi sovietskeho velenia prezident uviedol, že sa jedná súčasne o použití britských výsadkových jednotiek k posilneniu československých výsadkových jednotiek z Anglicka. Česko malo byť oslobodené zo Západu. Je zrejmé, československé vojenské jednotky boli stále súčasťou politicko-mocenského plánu, ktorého ťažisko ležalo na Západe.

 

Ardeny – posledné Hitlerovo vypätie

Na 140 km fronte v priestore Arden sa 16. 12. 1944 začal protiútok vyše 1700 nemeckých tankov a samochodiek (plus 200 tisíc príslušníkov pechoty) troch armád nemeckej skupiny armád B.

 

Hoci sa mu v prvom momente (obrana bola prelomená 17. 12.) postavilo len 60 tankov Sherman, 180 protitankových kanónov a 35 tisíc pešiakov, protiútok skončil neúspechom 28. 12. 1944. Nemecká armáda mala 12 652 mŕtvych a 38 600 ranených vojakov.

 

Na základe prvého zámyslu mala operácia začať už 25. novembra a mali ju uskutočniť dve tankové armády a ďalšie divízie. No v polovici novembra sa situácia pre nemecké velenie zhoršila, pretože Spojenci začali s útokom do Porýnia. Preto bol konečný dátum operácie stanovený na 16. december 1944.

 

Eisenhowerov štáb operácia prekvapila a hrozilo, že bude mať pre Spojencov vážne následky. Na základe toho sa Churchill obrátil na Stalina a požiadal ho o podstatné urýchlenie operácií Červenej armády. Stalin mu vyhovel (sovietsku ofenzívnu Visliansko-odriansku operáciu na 1200 km fronte odštartoval 12. 1. namiesto 20. 1. 1945) a aj na základe toho Spojenci v dňoch 3. – 26. januára nemecký prielom v Ardenách zlikvidovali.

 

Málokto vie, že počas tejto bitky sa 24. 12. 1944 uskutočnil historicky prvý nálet stíhacích bombardérov (Arado Ar 234) v dejinách. V decembri 1944 bola tiež vytvorená prvá letka nočných stíhačov na týchto strojoch.

 

Norimberský lekársky proces

Dňa 9. 12. 1946 sa v Norimberskom súdnom paláci začal pred vojenským súdom USA proces nad 23 lekármi a činiteľmi, obvinenými z lekárskych vojnových zločinov.

 

Norimberský lekársky proces (Doctors´ Trial, oficiálne United States of America v. Karl Brandt, et al.) bol súdny proces s nacistickými lekármi Tretej ríše, ktorý pred a počas 2. sv. vojny vykonávali sadistické pokusy a experimenty zväčša na telesne a duševne postihnutých ľuďoch, alebo na väzňoch koncentračných táborov. Bol to prvý z 12 neskorších procesov, ktorých účelom bolo potrestanie zodpovedných za zločiny spáchané v rámci Tretej ríše.

 

Podobne ako Norimberský proces s nacistickými pohlavármi, aj tento tribunál zasadal v nemeckom meste Norimberg. Nekonal sa však pred medzinárodným súdnym tribunálom, ale pred vojenským tribunálom USA.

 

Proces prebiehal od októbra 1946 do augusta 1947 a z 23 obžalovaných až 20-ti boli lekármi. Boli súdení predovšetkým za nacistické experimenty na ľuďoch a za masové vraždy pod zámienkou eutanázie. Najznámejší nacistický lekár Josef Mengele sa zatknutiu úspešne vyhol a ušiel do Južnej Ameriky.

 

Nielen o súde v Chabarovsku

Vojenský tribunál Primorského vojenského okruhu posudzoval v dňoch 25.-29. decembra 1949 prípad obvinenia japonskej armády pri príprave a použití bakteriologických zbraní.

 

Vrchný veliteľ Kwantungskej armády Otozo Yamada dostal 25 rokov nútených prác, v tom čase najvyšší trest v ZSSR. Vedúci Oddelenia 731, mikrobiológ genpor. Shiro Išii (1892-1959), ktorého meno niesla bakteriologická bomba, trestu unikol. V roku 1945 sa ho ujali Američania, na ktorých pracoval tak v USA, ako aj v Japonsku, kde v roku 1959 zomrel.

 

Išii sa už v roku 1927 zasadzoval za vytvorenie japonského programu biologických zbraní a v roku 1928 zahájil dvojročné turné po Západe, kde uskutočnil rozsiahly výskum účinkov biologickej vojny a jej vývoja od 1. sv. vojny.

 

Išii bol známy láskou k alkoholu, mnohoženstvom a neverou. Mal tomu aj veľké šťastie. Americké úrady ho zatkli počas okupácie Japonska a spolu s ďalšími bol vypočúvaný sovietskymi orgánmi. V roku 1946 získal imunitu od stíhania japonských vojnových zločinov pred tokijským tribunálom výmenou za ich úplné odhalenie.

 

Žiadosť sovietskych úradov, aby prebehlo stíhanie, USA odmietli na základe vyhodnotenia správ vyšetrujúcich amerických mikrobiológov. Bol medzi nimi aj Dr. Edwin Hill, náčelník Fort Detrick a ten vo svojej správe napísal, že informácie od Išiiho sú absolútne neoceniteľné, že by to nikdy nemohlo byť získané v Spojených štátoch kvôli škrupuliam spojeným s experimentmi na ľuďoch a že tieto informácie boli získané pomerne lacno.

 

O raketách krátkeho a stredného doletu

Dňa 8. decembra 1987 bola R. Reaganom a M. Gorbačovom podpísaná zmluva o likvidácii rakiet krátkeho a stredného doletu. (V jej rámci bolo zlikvidovaných vyše 1800 rakiet SS-20 namierených na Európu a 800 rakiet Pershing-2 určených na zasadenie úderu ZSSR.)

 

Gorbačov týmto podpisom urobil z mocnej krajiny bezbranné dieťa. Boli zlikvidované unikátne komplexy Pionier a Temp-S, balistické komplexy stredného dosahu R-12 a R-14.

 

Generálny tajomník UV KSSZ vtedy povedal, že potomkovia vynesú svoj verdikt o význame udalostí, ktoré sa vtedy robili pred „našimi očami“. No a pri tom najstrašnejšie bolo to, že pod taktovkou Gorbačova boli ničené aj tie komplexy, ktorých sa zmluvy netýkali. Napríklad komplex Oka, prarodič Iskandera M, ktorý pálil na vzdialenosť 400 km.

 

Podľa zmluvy mali byť totiž zničené len komplexy s doletom nad 500 km a rýchlosťou letu rakety 4M. Oka zaručene prerážala nepriateľskú PVO, nepriateľské lokátory ju nevideli.

 

Hovorí sa, že Gorbačov bol agent USA, ktorý bol v mladosti nasadený do sovietskych štruktúr a ktorý neskôr získal medailu kongresu za víťazstvo nad ZSSR.

 

O dva roky na to, 3. 12. 1989, prezident G. Bush, st. a M. Gorbačov vyhlásili na Malte na lodi Maxim Gorkij koniec „Studenej vojny“. „Opúšťame jednu epochu – studenú vojnu a vstupujeme do novej epochy,“ oznámil Gorbačov.

 

O ďalších 5 rokov, 5. decembra 1994, oficiálne vstúpila do platnosti sovietsko-americká zmluva o znížení stavu strategických zbraní (START-1) z roku 1991 po tom, ako protokol o výmene ratifikačných listín podpísali prezidenti Ruska Boris Jeľcin, Spojených štátov amerických Bill Clinton, Ukrajiny Leonid Kučma, Bieloruska Aleksandr Lukašenko a Kazachstanu Nursultan Nazarbajev, na ktorých území boli počas éry ZSSR taktiež rozmiestnené atómové zbrane aj s ich nosičmi.

 

Direktíva proti vlastným občanom

Dňa 29. 12. 2010 bola v USA prijatá direktíva č. 3025.18 pod názvom Defense Support of Civil Authorities („Vojenská podpora civilnej moci“), čo v bežnej reči znamená, že USA môžu na svojom území a so súhlasom prezidenta nasadiť vojenské zložky aj proti svojím občanom (a za ich dane!).

 

Povedané inak, Spojené štáty zaviedli pre svoju armádu tzv. vnútornú funkciu, od ktorej sme my odišli po novembri 1989 ešte ako Československo. Politicky veľmi vypovedateľné je to, že táto direktíva začala platiť rok po tom, ako bola Barackovi Obamovi udelená Nobelova cena mieru.

 

December v slovenských vojenských dejinách 20. storočia

Náš začiatok

Dňa 19. decembra 1917 francúzsky prezident Raymond Poincaré podpísal dekrét francúzskej vlády, ktorým sa de facto konštituovali čs. légie vo Francúzsku, politicky podriadené ČSNR v Paríži a vojensky hlavnému veleniu francúzskej armády.

 

Prvé roky 2. sv. vojny

Dňa 3. 12. 1938 Berlín a Praha podpisujú tajnú dohodu, na základe ktorej ČSR nemohla „mať opevnenia a zátarasy na hranici s Nemeckom“. Tým pádom bol osud ostatného československého územia predurčený.

 

O rok na to, 1. decembra 1939, vo Francúzsku odchádzajú na front prví čs. letci. Do bojov je na konci mája 1940 nasadených 91 čs. letcov – ostatní (695 osôb) boli rozmiestnení v čs. výcvikovom stredisku v Mérignacu a na rôznych výcvikových základniach.

 

Dňa 8. 12. 1941 slovenskí a českí vojaci 11. pešieho práporu východného v Tobruku obsadzujú niekoľko nemeckých a talianskych pozícií a do zajatia berú 1600 nemeckých a 2500 talianskych vojakov.

 

Ako sme vyhlasovali vojnu USA?

Dňa 12. 12. 1941 slovenský premiér Vojtech Tuka poslal nemeckému ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi telegram, v ktorom konštatoval, že Slovensko dodrží svoj záväzok vyplývajúci z členstva v Pakte troch a vyhlási vojnu USA a Veľkej Británii.

Znamená to, že ľudácka vláda V. Tuku vyhlásila vojnu USA nezvyčajným spôsobom – nediplomatickou cestou. J. Tiso vyhlásenie podpísal 15. 12. 1941. Bol to kardinálny prešľap ľudáckeho režimu.

 

Boli sme aj prví vo vojne s Nemeckom

Čs. exilová vláda v Londýne vydala 16. 12 1941 vyhlásenie o vojnovom stave medzi ČSR a Nemeckom spätne k 29. septembru 1938. Teda na deň pred Mníchovskou zradou.

 

V roku 1944 došlo k prehodnoteniu uvedeného dátumu na 17. september 1938, teda na deň, kedy bol oficiálne založený Sudetonemecký zbor dobrovoľníkov – Freikorps, ktorý bol súdnym tribunálom v Norimbergu označený za zločineckú teroristickú organizáciu . Československo sa tak stalo prvým štátom oficiálne bojujúcim vo vojne proti Nemecku.

 

Málo známy dátum

Vo večerných hodinách 10. 12. 1944 sa sovietske vojská 2. UF Rodiona J. Malinovského ocitli južne a juhovýchodne od Šiah. Zastali na pôvodných čs. hraniciach (pred viedenskou arbitrážou). Front dosiahol mesto 13. 12. a Šahy boli oslobodené 14. 12. 1944. A začalo sa oslobodzovanie Slovenska z juhu.

 

V tento deň Oberkomando der Wehrmacht vyhlásilo Bratislavu za „die Festung Pressburg“. Do pevnosti patrili aj obce – Devínska Nová Ves, Dúbravka, Ivanka pri Dunaji, Podunajské Biskupice, Rača a Vajnory. Za veliteľa pevnosti bol určený plk. Conrad von Ohlen s neobmedzenou právomocou.

 

O pár dní na to, 18. decembra, začína na našom území operovať Rumunská kráľovská armáda. V ČSR oslobodila 1722 obcí, z toho 31 miest.

 

O Národnom súde s Tisom…

Dňa 2. 12. 1946 sa pred Národným súdom ČSR v Bratislave začal proces s čelnými predstaviteľmi vojnového slovenského štátu Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským (v neprítomnosti).

 

Proces trval do 15. apríla 1947. Bývalý poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský však tvrdil, že proces s Tisom sa začal až 4. 12. 1946 a prebiehal do 14. 3. 1947. P. Čarnogurský sa spolupodieľal aj na získaní JUDr. Ernesta Žabkaya na Tisovu obhajobu. Bol k nemu pridaný JUDr. Martin Grečo. Do väznice bol J. Tiso dovezený 27. 10. 1945.

 

Súd s J. Tisom sa konal podľa zákona č. 33 z mája 1945, v ktorom bolo uvedené, že národné a ľudové súdy podliehajú výnimočnej právomoci Predsedníctva SNR. Keď Žapkay napísal žiadosť o milosť pre Tisa, predsedom SNR bol Jozef Lettrich. On túto žiadosť dostal a Predsedníctvo SNR malo rozhodnúť o jej odporúčaní či neodporúčaní. V predsedníctve boli za Demokratickú stranu predseda a dvaja členovia a za komunistov dvaja členovia. Čiže, keby boli za Tisovu milosť zahlasovali traja demokrati, k Benešovi by šlo odporúčanie na milosť.

 

Pred hlasovaním sa mjr. Milan Polák vyjadril, že on nebude hlasovať za udelenie milosti. A tak predsedníctvo nemohlo odhlasovať „za“ a ani „proti“ milosti. Výsledkom teda bolo rozhodnutie, že nech o tom rozhodne vláda v Prahe. A tak 17. 4. 1947 zasadla ministerská rada a… vtedy Jaroslav Stránsky z národno-socialistickej strany (po komunistoch nejsilnejšia) povedal, že „teraz tí Slováci chcú, aby sme my prevzali za to zodpovednosť. Tož, my sa zdržíme hlasovania“.

 

Za popravu J. Tisa teda hlasovali komunisti a sociálne-demokratická strana. Keď Tiso zomieral na šibenici, z ruky mu vypadol železný kríž a zazvonil o betón. Pavol Čarnogurský to nazval Tisovým hlasom do dejín.

Vladimír Mikunda

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok