Andrej Fursov: Britská „rasa pánov“
Vo februári 1891 vznikla v Londýne spoločnosť, ktorej existenciu jeden z najväčších amerických historikov C. Quigley považuje za jeden z najdôležitejších historických faktov 20. storočia. Zakladateľmi tejto štruktúry boli tri z najvplyvnejších osobností britského verejného a politického života: Cecil Rhodes, zakladateľ a spolumajiteľ korporácie na ťažbu diamantov De Beers a ďalších ťažobných monopolov v Južnej Afrike, úzko spätých s Rothschildmi; William S. Stead – spravodajský agent a zároveň najslávnejší a najsenzačnejší novinár tej doby (zomrel pri potopení Titanicu v roku 1912) a Reginald Baliol Brett (neskôr lord Escher), priateľ a dôverník kráľovnej Viktórie, a neskôr blízky poradca Edwarda VII. a Georga V.
V rôznych časoch sa skupina volala inak – “Cecil Rhodes Secret Society”, “Milner Kindergarten”, “Round Table Group”, “The Times Group”, “Chatham House Group”, “All Souls Group”. Hlavný cieľ však zostal nezmenený: posilnenie Britského impéria tvárou v tvár hroziacej hrozbe straty svetovej hegemónie Británie.
Treba zdôrazniť ešte jednu vec: pre Rhodesa nebol impulz na vybudovanie svetového impéria Britov politicko-imperiálny, ale triedny a rasový. Takéto impérium sa malo vyhnúť triednej občianskej vojne v jadre, v Británii. Každý, kto nechce občiansku vojnu, Rhodes opakovane zdôraznil, sa musí stať imperialistom. Výsledkom bolo, že vo svetovom impériu sa obyčajní Angličania zospodu mohli cítiť ako aristokrati vo vzťahu k nižším plemenám – „nižším potomkom“ (z rasového hľadiska).
Rasizmus ako keby vyrovnal vykorisťovateľské a vykorisťované triedy v rámci rasy pánov. Zisk z kolónií mal zabezpečiť jednotu rasy pánov. Ale v týchto postojoch bol aj čistý rasizmus, zapletený nielen a možno ani nie do politiky, ale aj do národnosti. „Zdvihol som oči k nebu a spustil ich k zemi,“ napísal Rhodes. A došlo mi, že Briti sú najlepšia rasa hodná svetovej nadvlády.”
H. Arendtová osobitne zdôraznila, že len v Anglicku ideológia rasizmu priamo nadväzuje na národnú tradíciu, starozákonnú puritánsku (rovnaká vyvolenosť pochádzajúca z judaizmu). Sociálna nerovnosť je zároveň najdôležitejším prvkom britského kultúrneho kódexu, ktorý je zasadený vrchom a spodkom považovaný za samozrejmosť: „Sociálna nerovnosť bola základom a charakteristickou črtou anglickej spoločnosti, takže myšlienka na ľudské práva, možno nikde, nespôsobili väčšie podráždenie.”
Keď sa hovorí, že v Anglicku už v roku 1215 Magna Charta, ktorú vyrvali baróni od kráľa Johna “Bezzemka” (John Landless), položila základ slobody v Európe, je to buď omyl, alebo elementárna hlúposť. Listina znamenala jediné – právo barónov nekontrolovateľne okrádať obyvateľstvo – a eliminovala obmedzenia, ktoré na to predtým uvalila kráľovská moc.
„V skvelých časoch Anglicka (napríklad v roku 1873) mnohí v krajine verili, že napriek „nejakej brutalite… hrubej ignorancii a určitému snobizmu… je typický chlapec zo štátnej školy ušľachtilé zviera, pre ktoré to lepšie ani nemôže byť.” A v roku 1918, počas krízy imperializmu, niektorí Briti už začali nazývať etické normy vštepené do verejnej školy vlastným menom: “Vládne (tam) jednomyseľnosť… vyplývajúca z potlačenia individuality, prebytok triedneho cítenia a nedostatok duchovných hodnôt, ako aj antiintelektualizmus, krutosť a nechuť k práci.“ „Citliví snílci sú nútení potláčať svoju fantáziu.“ Verejná škola „bola jednomyseľne obvinená z rozleptania ducha rytierstva, jeho nahradenie strnulosťou, učia nenávidieť snílkov (ktorí nie sú na tomto svete na nič dobrí) a vo všeobecnosti sú zdrojom filistínskej praktickosti.“ M. Sarkisjants.
Vychádzajúc z vyššie uvedenej myšlienky M. Sarkisjantsa, autora vynikajúceho diela „Anglické korene nemeckého fašizmu. Od Angličanov k rakúsko-bavorskej „rase pánov“ “, píše: „… sloboda bola v Anglicku považovaná nie za prirodzené právo a už vôbec nie za ľudské právo, ale za dedičné feudálne privilégium, ktoré však sa postupne muselo rozšíriť na všetkých Angličanov“.
Toto je veľmi dôležitý bod: v britskom sociálno-kultúrnom (“civilizačnom”) kódexe sú ľudské práva právami predstaviteľa vládnucej triedy, ktoré môže čiastočne (ale len čiastočne!) dať obyčajnému občanovi, ale iba ak sa vedľa neho objaví zástupca ešte nižšej rasy, a pokiaľ žiadny nebude, predstaviteľom nižšej rasy bude sám tento obyčajný obyvateľ. Je jasné, že takýto prístup nemá nič spoločné s kresťanstvom, so základmi európskej civilizácie, či už v jej rímsko-germánskej alebo ešte viac rusko-ortodoxnej verzii.
Dovoľte mi zdôrazniť: to platí najmä pre Rusov, pre pravoslávie. Práve v oblasti definície ľudských práv sa odhaľuje nezmieriteľný rozpor, antagonizmus medzi Angličanmi / Britmi a Rusmi. Pre Rusov je človek so svojimi právami každý, pre Angličana je to len gentleman. Táto „čisto anglická vražda“ ľudstva je spôsobená tak históriou Anglicka, jeho vládnucej triedy, ako aj protestantizmom s jeho starozákonnými koreňmi (ale v žiadnom prípade nie s novozákonnými – nie je náhoda, že až do 19. storočia v Rusku, obidva „zákony“ neboli nikdy vydané spolu, ako jedna biblia). Definícia vyvolenosti na základe etnicity alebo triedy nemá nič spoločné s kresťanstvom a vo všeobecnosti s ľudskou morálkou.
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
