Rusko nemôžeme ignorovať. O “Bismarckovom dialógu”
Prečo sa súkromná osoba s pruskými koreňmi a zvučným menom usiluje o dialóg s ruskými partnermi počas vojny a čo sa môže moderná nemecká politika naučiť od kancelára Otta von Bismarcka. Od vypuknutia konfliktu na Ukrajine nastalo medzi Ruskom a Západom ľadové obdobie. Boli uvalené početné recipročné sankcie a vzťahy medzi oboma krajinami vo všetkých oblastiach verejného života boli prakticky prerušené alebo obmedzené na minimum. V tejto súvislosti Alexander von Bismarck (potomok slávneho šľachtického rodu z Altmarku a Pomoranska) inicioval “Bismarckov dialóg”, aby sa zabezpečilo, že úspechy dosiahnuté vo vzájomnom porozumení medzi Východom a Západom za posledných 30 rokov nezaniknú.
Pán von Bismarck, komu je vaša iniciatíva určená?
V každej konfliktnej situácii hlavným problémom bolo a stále je dlhodobé rozdelenie medzi jednotlivcami, rodinami alebo dokonca národmi. Som toho názoru, že v takýchto prípadoch, najmä ak ide o zásadný stret záujmov alebo dokonca vojnu, je potrebné viesť dialóg. Ak nechcete večne bojovať jeden s druhým, musíte sa rozprávať, udržiavať otvorené komunikačné kanály a snažiť sa vymieňať si názory s tými, ktorí chcú robiť to isté. V Rusku mám veľa známych a priateľov. Za posledných niekoľko mesiacov som získal určité skúsenosti a môžem povedať, že otvorený dialóg je možný aj v čase hrozných vojen a aj vtedy, keď sa so svojimi partnermi vo všetkom nezhodnete. Myslím si, že je nielen potrebné, ale aj veľmi dôležité, aby sme tento dialóg udržiavali pri živote a posunuli ho na širšiu úroveň. Preto som spustil projekt “Bismarckov dialóg”.
Na koho presne je váš projekt zameraný?
Väčšina kanálov dialógu s Ruskom, ako napríklad Petrohradský dialóg a Nemecko-ruské fórum, ako aj partnerstvá obcí, ako napríklad Východopruský krajinský spolok s ruskými územnými verejnoprávnymi korporáciami, sú zväčša uzavreté. Viac-menej oficiálne fóra, ako napríklad Petrohradský dialóg, majú v týchto časoch jeden významný problém: sú príliš úzko prepojené s politikou. To, čo môže byť v čase mieru výhodou, pretože dáva takýmto udalostiam určitú váhu, sa v prípade vojny a sankcií stáva problémom, pretože sa nemožno ľahko oslobodiť od politického kontextu. Chcem vytvoriť akýsi “zásobník” na stretnutia Rusov s Nemcami, ktorí tiež hľadajú dialóg, a spojiť ich. Koniec koncov, hovoríme o dvoch národoch, ktoré väčšinu svojej histórie žili spolu v mieri, ale v 20. storočí spáchali hrozné zločiny a cestu k sebe našli až po roku 1991. Snažím sa spájať ľudí z oboch krajín, pre ktorých vzťah medzi našimi národmi niečo znamená. Doteraz mali tieto stretnutia podobu malých rozhovorov na mojom sídle v Döbbeline a tiež v Moskve s ruskými zástupcami Petrohradského dialógu. Samozrejme, ide o stretnutia na vysokej úrovni. Zúčastňujú sa na nich politológovia a historici, podnikatelia a zástupcovia rôznych odborov, novinári a politickí poradcovia, ako aj členovia organizácií občianskej spoločnosti.
O oficiálnych a neoficiálnych kontaktoch. Pán von Bismarck, aká je reakcia na vašu iniciatívu?
Mimoriadne pozitívne. Prekvapilo ma napríklad, koľko univerzitných profesorov alebo dokonca armádnych dôstojníkov má záujem o takúto výmenu a chce získavať informácie nielen z médií, ale aj na osobných stretnutiach. Som prekvapený, koľko vysoko vzdelaných a vysoko profesionálnych ľudí na nemeckej strane chce udržiavať dobré kontakty s Ruskom.
Aké sú vaše osobné skúsenosti s Ruskom?
Koncom minulého roka som bol dvakrát v Moskve a rozprával som sa s ľuďmi zo všetkých spoločenských vrstiev: so študentmi, lekármi z detskej onkologickej nemocnice, ľuďmi z umeleckého sveta a podnikateľmi. Všade je neuveriteľný záujem o udržanie vzťahov s Nemeckom. Žiaľ, takéto iniciatívy sú oficiálnou nemeckou stranou potláčané a miestnym partnerským organizáciám je dokonca zakázané nadväzovať takéto kontakty. Spoluprácu s Centrom detskej onkológie a hematológie sťažuje nemecké ministerstvo pre vedu a výskum a spoluprácu s múzeom brzdí ministerstvo kultúry. Tieto kontakty nemajú nič spoločné s vojenským konfliktom na Ukrajine. Sú to organizácie občianskej spoločnosti a humanitárne organizácie, ktoré nijakým spôsobom nepodporujú vojnu. Myslím si, že by sa mali podporovať, nie zakazovať. Na oficiálnom Petrohradskom dialógu v Moskve (Rusi ho stále organizujú a nechcú ho zrušiť) som bol jediný Nemec, ktorý sa ho zúčastnil takpovediac “naživo”. A tam som sa spýtal: “Môžem tu hovoriť otvorene?” Na to som dostal jednoznačný súhlas. Všimol som si, že na oficiálnej konferencii aj po nej sa všetky strany snažili dosiahnuť konsenzus v rôznych otázkach.
Mali ste nejaké stretnutia na politickej úrovni?
Samozrejme, mal som kontakty s politickými predstaviteľmi, napríklad s komisárkou pre ľudské práva v Ruskej federácii Tatianou Moskalkovou. Okrem iného sme hovorili o výmene väzňov medzi Ukrajinou a Ruskom. Ako súkromná osoba som prirodzene nemal mandát diskutovať o otázkach vojny a mieru, ale mal som návrhy na rozvoj medziľudských vzťahov. Mimochodom, navrhol som Rusom, aby jednostranne zrušili víza pre Nemcov prichádzajúcich do Ruska, aby sa ľudia mohli stretávať, ako sa to už stalo počas majstrovstiev sveta vo futbale 2018, keď každý fanúšik mohol po zakúpení lístka cestovať po Rusku bez víz.
Čo si Rusi myslia o súčasnej situácii, najmä o vojne na Ukrajine?
Myslím si, že je ťažké diskutovať o vojenských konfliktoch medzi oboma krajinami na súkromnej úrovni. Čo ak majú strany rozdielne názory? Mal by som s Rusmi komunikovať len vtedy, keď nesúhlasia s politikou svojej vlády? Takto nefunguje žiadny dialóg, najmä v čase vojny. Samozrejme však môžeme hovoriť o tom, že každý z nás prispeje k tomu, aby sa táto napätá situácia čo najrýchlejšie skončila. Je dôležité hovoriť o tom, ako v budúcnosti obnoviť dôveru medzi našimi krajinami. Preto si myslím, že je dobré, že Olaf Scholz napriek všetkým nezhodám s Vladimírom Putinom s ním stále telefonuje. Každé slovo v týchto rozhovoroch môže byť krokom k deeskalácii.
O výzvach modernej diplomacii. Je “Bismarckov dialóg” vedený výlučne s cieľom posilniť vzťahy medzi Rusmi a Nemcami, alebo sa doň môžu zapojiť aj zástupcovia iných národov?
Klasickým obvinením Poliakov, pobaltských a iných národov je, že Rusi a Nemci neberú do úvahy ich názory a záujmy. Dnes sa situácia na politickej úrovni zmenila na presný opak, a to až do takej miery, že pohľad Rusov tu v Nemecku sa takmer vôbec neberie do úvahy a dominuje pohľad iných krajín. Preto sa náš dialóg zameriava na rusko-nemecké vzťahy. “Ak sú Rusko a Nemecko priatelia, Európa je na tom dobre.”Som presvedčený, že to stále platí a že z dobrých rusko-nemeckých vzťahov profitujú všetky európske krajiny. Či sa nám to páči alebo nie, Rusko nemôžeme jednoducho ignorovať. Je najväčšou krajinou na svete a zostane ňou aj po skončení vojny na Ukrajine, bez ohľadu na to, ako a kedy sa skončí.
Práve ste spomenuli svojho predka, bývalého kancelára, ktorý založil nielen druhú ríšu, ale aj ministerstvo zahraničných vecí. Napriek jeho významu súčasná ministerka zahraničných vecí Annalena Berbocková nedávno odstránila jeho meno z ministerstva zahraničných vecí, kde bola jedna z miestností pomenovaná po veľkom kancelárovi, a odstránila jeho portrét. Ako reagujete, keď sa o tom dozviete?
Myslím si, že rozhodnutie pani Berbockovej je historicky a politicky nerozumné. Podľa môjho názoru sa zakladá skôr na morálnych pohnútkach než na analytických poznatkoch. Každého jednotlivca treba posudzovať z hľadiska jeho času. Politik v impériu koná inak ako v demokracii. Okrem toho Bismarckova éra vytvorila nielen štátne základy dnešného Nemecka, ale položila aj základy modernej sociálnej politiky, napr. sociálneho systému so zdravotným poistením a dôchodkami. Okrem toho by sa súčasná ministerka zahraničných vecí mohla od svojho predchodcu učiť aj v iných ohľadoch. Napríklad orientácia na realistickú zahraničnú politiku, ktorá zohľadňuje záujmy iných mocností. Našej rodine a mne osobne teda nie je celkom jasné, prečo bolo meno Otta von Bismarcka odstránené z ministerstva zahraničných vecí, ktoré kedysi založil.
Čo toto premenovanie vypovedá o dnešnej zahraničnej politike Nemecka?
Nemôžem hodnotiť prácu pani Berbockovej, pretože ju poznám len z médií a nikdy som sa nezúčastnil na jej vystúpeniach ako ministra. Niektoré jej kroky však považujem za neefektívne pre diplomata. Otto von Bismarck by pravdepodobne osobne nenapadol predstaviteľov iného štátu, ako to opakovane urobila pani Berbocková v súvislosti s Ruskom. Pravdepodobne by sa zdržal aj moralizovania Číny. Obe krajiny sú našimi najdôležitejšími obchodnými partnermi a nemôžeme sa na ne pozerať zvrchu. Žijeme v globálnom svete a som presvedčený, že potrebujeme lepšie chápať rozmanitosť sveta ako za čias Bismarcka.
Otto von Bismarck bol nielen poslancom, predsedom vlády, ministrom zahraničných vecí a kancelárom, ale aj veľvyslancom v Petrohrade a v Paríži. Nemyslíte si, že dnešnej zahraničnej politike chýba “osobná” znalosť krajín, ktorých interakcia ovplyvňuje vlastnú domácu politiku?
Samozrejme, zahraničný politik nemôže navštíviť všetky krajiny sveta predtým, ako sa stane ministrom. Ale ak si chcete urobiť vážny úsudok o krajine, musíte ju poznať “osobne”. To sa mimochodom týka aj novinárov. Z veľkého počtu negatívnych komentárov je rýchlo jasné, že autor nikdy nebol v krajine, o ktorej polemizuje. Ak poznáte krajinu a ľudí z vlastnej skúsenosti, vždy hodnotíte inak. Cieľom projektu Dialogue Bismarck je pomôcť Nemcom pochopiť Rusko.
Rozhovor viedol René Nehring
