Január vo vojenských dejinách
Slovensko, 30. januára 2023 (AM) – Keďže s februárom sme pred rokom začali, dnes končíme januárom so seriálom vojenských dejín po jednotlivých mesiacoch. Medzi januárové vojenské zaujímavosti určite patrí vytvorenie Švajčiarskej gardy vo Vatikáne (22. 1. 1506); Manifest o ukončení vlasteneckej vojny v Rusku (6. 1. 1813); Prvé zjednotenie Nemecka ako Nemeckého cisárstva (18. 1. 1871); Vyhlásenie japonskej suverenity nad „Špicatými ostrovmi“ (14. 1. 1895); Ruská kapitulácia Port Arthuru (5. 1. 1905); Prvé nemecké bombardovanie V. Británie vzducholoďou Zeppelin (19. 1. 1915); Prienik gen. A. A. Brusilova cez Ľupkovský priesmyk na východné Slovensko (27. 1. 1915); Prvé použitie plynu Nemcami proti Rusom (31. 1. 1915); Vznik Spoločnosti národov, ktorá hneď ratifikovala Versailleskú zmluvu (10. 1. 1920); Francúzska okupácia Porýnia kvôli neplateniu nemeckých vojnových reparácií (11. 1. 1923); Talianske použitie chemických látok proti etiópskym vojakom (19. 1. 1936); Druhá sovietsko-fínska bitka pri Taipale (20. 1. 1940); Získanie kompletného plánu Barbarossa Washingtonom, čo neprezradil ani V. Británii (10. 1. 1941); Podpis Washingtonskej deklarácie 26 spojeneckých štátov na boj proti Nemecku, Taliansku a Japonsku (1. 1. 1942); Dokončenie sovietskeho útoku pri Moskve (7. 1. 1942); Začiatok ofenzívy nemeckých ponoriek pri východnom pobreží USA (11. 1. 1942); Prijatie „konečného riešenia židovskej otázky“ na konferencii vo Wansee (20. 1. 1942); Vylodenie prvého kontingentu amerických expedičných vojsk v Severnom Írsku (26. 1. 1942); Podpis zmluvy o spojenectve medzi ZSSR, V. Britániou a Iránom (29. 1. 1942); Nariadenie o totálnej mobilizácii v Tretej ríši (13. 1. 1943); Obsadenie líbyjského Tripolisu Britmi (23. 1. 1943); Prvý denný nálet amerického letectva na Nemecko (Wilhelmshaven 27. 1. 1943); Vstup britských vojsk do Tuniska (30. 1. 1943); Začiatok bitky o Monte Casino, známej ako Bitka o Rím (17. 1. 1944); Bodenplate – jeden z posledných masových útokov (800 lietadiel) nemeckej Luftwaffe proti spojencom (1. 1. 1945); Oslobodenie Osvienčimu-Birkenau Červenou armádou, kde našla 7-8 tisíc väzňov (27. 1. 1945); Začiatok práce Medzinárodného vojnového tribunálu na súd nemeckých vojnových zločincov (19. 1. 1946); A začiatok druhej vojny v Perzskom zálive v rámci Operácie Púštna búrka (17. 1. 1991).
USA spúšťajú mohutnú výrobu
Dňa 6. 1. 1942 prezident Roosevelt oznámil závratné ciele výroby: vláda si objednala 60 000 lietadiel, 45 000 tankov, 20 000 protilietadlových diel a obchodné plavidlá s celkovou tonážou 18 miliónov ton. Poľnohospodárstvo, priemyselná výroba, ťažba, obchod, odbory, investície, komunikácie, ba dokonca i vzdelanie a kultúrne podujatia sa tým či oným spôsobom podriadili novej a rozsiahlejšej kontrole štátu. Štát zhromaždil obrovské množstvo finančných prostriedkov a vybudoval nový mamutí priemysel na hromadnú výrobu lodí, obrnených vozidiel a lietadiel. Nastal veľký pohyb obyvateľstva. V dôsledku niekoľkých zákonov o brannej povinnosti vstúpilo do ozbrojených síl Spojených štátov 15 100 000 Američanov. Koncom roku 1943 slúžilo v US Army alebo v jej blízkych zložkách približne 65 miliónov mužov a žien.
Konečné rozhodnutie o 2. fronte
Padlo na Casablanskej konferencii (Maroko) 14.-26. 1. 1943 počas rokovania Franklina Delano Roosevelta a Winstona Churchilla. Dohodnuté bolo otvorenie 2. frontu v roku 1944 a aj to, že budú trvať na bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka, Talianska a Japonska. Bola tu tiež prijatá špeciálna direktíva, ktorá postavila pred strategickým letectvom USA a V. Británie tieto úlohy: 1.) Systematické likvidovanie vojenského, priemyselného i ekonomického systému Nemecka. 2.) Podkopanie morálneho ducha nemeckého národa, kým nebude výrazne oslabená jeho schopnosť na ozbrojený odpor.
Prerazenie obkľúčenia Leningradu
Udialo sa 18. 1. 1943 počas operácie „Iskra“. Konkrétne bola pretrhnutá blokáda Leningradu na východnom kraji Robotníckej dedinky č. 1, čo bolo 74 km východne Leningradu. Na operácii sa podieľali sily Leningradského a Volchovského frontu, delostrelectva Baltického loďstva a flotily Ladožského jazera. V tento deň bolo úplne oslobodené mesto Šlisseľburg. Pretrhnutie blokády bolo veľmi dôležité. Po ľavom brehu rieky Nevy a južnom brehu Ladogy boli za krátky čas 18 dní položené koľajnice, ktoré boli nazvané „Cestou víťazstva“. Nahradili tak „Cestu života“ po ľade Ladožského jazera. A hoci jazdiť po novej trase nebolo menej nebezpečné, pretože bola neustále obstreľovaná, chemické vojská zahaľovali kolóny do dymovej clony. Vlaky tak chodili každý deň a vozili do obkoleseného Leningradu potraviny, pohonné látky a muníciu, naspäť vyvážali ľudí. Zaujímavosťou tiež je, že v roku 2021 mestský súd Sankt Peterburgu priznal blokádu Leningradu za genocídu. Priznajme si aj čosi iné. A síce, že Sovieti a Rusi pred 80 rokmi bojovali s rovnakým kolektívnym Západom ako dnes. Pretože Leningrad neblokovali len Nemci, ale aj Fíni, Španieli… Cieľ bol aj vtedy rovnaký – získanie ruského územia a jeho surovín.
Churchillova prosba
Dňa 6. 1. 1945 sa britský ministerský predseda W. Churchill obracia na sovietsku vládu so žiadosťou o spustenie sovietskej ofenzívy na východe, ktorá by zabránila ďalšiemu postupu nacistických vojsk v Ardenách. ZSSR mu vyšiel v ústrety a spojenci vďaka tomu zlikvidovali nemecký prielom (od 3. do 26. januára). Išlo o ofenzívu na 1200 km širokom fronte medzi Baltickým morom a Karpatami. Nemecké velenie na ňu reagovalo stiahnutím ďalších jednotiek zo západného frontu. Nemecká armáda opustila dobyté postavenia v Ardenách 16. 1. 1945. Na druhý deň, 17. 1. 1945 W. Churchill napísal ďakovný list maršalovi J. V. Stalinovi: „V mene vlády Jeho veličenstva a z hĺbky môjho srdca Vám ďakujem za obrovský útok, ktorý ste uskutočnili na východnom fronte, a blahoželám Vám k nemu.“
O správaní sa na dobytom území
Ohľadne červenoarmejcov to riešil rozkaz „O správaní sa na území Nemecka“, ktorý bol vydaný 19. 1. 1945. Nariaďoval:
„Dôstojníci a červenoarmejci! Vstupujeme do štátu protivníka. Každý musí zachovávať sebaovládanie, každý musí byť chrabrý…Zostávajúce obyvateľstvo na dobytých územiach, nezávisle od toho, či je to Nemec, Čech alebo Poliak, nesmie byť vystavené násiliu. Vinníci budú potrestaní podľa zákonov vojnových čias. Na dobytom území nie sú povolené vzťahy so ženským pohlavím. Za násilia a znásilňovanie budú vinníci zastrelení…“ Podľa oficiálnych údajov vojenské tribunály od roku 1945 do roku 1946 odsúdili okolo štyritisíc vojakov. Jeden zo svedkov tých čias spomínal, že maršal I. Konev veľmi jednoducho vyriešil problém s násilím voči Nemkám v Sliezsku. Istého dňa za znásilňovanie zastrelili pred nastúpenou jednotkou 40 vojakov a dôstojníkov. Od tých čias sa tam nič podobné nestalo.
ZSSR vyhráva preteky, takmer atómové
Udialo sa to 20. 1. 1953, keď rýchlejšie ako USA skonštruoval a dal do prevádzky prvý nosič atómovej bomby. V tento deň sa uskutočnil prvý let 80-tonového strategického reaktívneho bombardéra Mjasiščev M-4. NATO ho nazvalo „Bizónom“. Do výzbroje bol M-4 zaradený o dva roky, čím sa stal prvým sériovo vyrábaným medzikontinentálnym nosičom atómovej bomby. O niekoľko mesiacov tak predbehol svojho najväčšieho konkurenta americký B-52.
Viete o vyhlásení zvrchovanosti Krymu?
Toho z 20. 1. 1991? Na jeho základe krymský parlament prijal 12. februára 1991 zákon „O obnovení Krymskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky“. No polostrovu to nepomohlo. O takmer štvrťstoročie neskôr Krymský parlament vyhlásil na 16. marca 2014 referendum o zvrchovanosti Krymu a o vystúpení zo zväzku Ukrajiny. Vyše 90 % voličov hlasovalo „za“ a Krym vystúpil z Ukrajiny. Zároveň požiadal o prijatie do zväzku Ruskej federácie. Podľa sčítania obyvateľov v roku 2007 Rusi tvorili 58 % obyvateľov, Ukrajinci 24 %, Krymskí Tatári 12 %, zvyšok iní.
Január vo vojenských dejinách Slovenska a ČSR.
V spojení s našou vlasťou si treba pripomínať aj tieto udalosti:
V druhej bitke pri Budatíne cisárske jednotky gen. Kristiána Götza a slovenskí dobrovoľníci porazili košútovské gardy a obsadili Žilinu (1. 1. 1849); Čs. vojsko obsadilo Bratislavu (1. 1. 1919); M. R. Štefánik ako minister vojny stiahol na Sibíri česko-slovenskú légiu z frontu a začal jej reorganizáciu. Tým česko-slovenské vojsko zachránil (13. 1. 1919); Reorganizácia čs. armádneho zboru z Talianska na Hlavné veliteľstvo čs. vojsk na Slovensku (28. 1. 1919); V Hraniciach na Morave bola zriadená dôstojnícka škola, neskôr nazývaná Vojenská akadémia (15. 1. 1920); Vznik rodobrany. Iniciátorom vzniku a jej hlavným ideológom bol Vojtech Tuka, no oficiálne stál na čele Vojtech Hudec. (Január 1923). Podpis spojeneckej zmluvy medzi Francúzskom a Československom, ktorou sa ČSR začlenila do francúzskeho spojeneckého systému (25. 1. 1924); V pobočnom závode akciovej spoločnosti Škoda v Dubnici nad Váhom sa naplno rozbehla výroba kanónových zbraní a munície (2. 1. 1937); Najväčšie a najkrvavejšie tankové boje na území bývalého Československa (6. 1.-27. 2. 1945); Nedá sa nespomenúť najväčšia tragédia v dejinách slovenského vojenstva, keď 19. 1. 2006 havarovalo slovenské vojenské lietadlo Antonov An-24 na severovýchode Maďarska pri obci Hejce. Zomrelo pri tom 41 vojakov a jeden občiansky zamestnanec. Jeden vojak haváriu prežil.
Prvá Viestova bojová úloha
Dňa 15. 1. 1940 bola vo francúzskom Agde z československých utečencov a z Čechov a Slovákov trvale žijúcich vo Francúzsku sformovaná 1. čs. pešia divízia. (Rozhodlo sa o tom 2. 10. 1939). Jej veliteľom bol do 6. 6. 1940 gen. R. Viest (potom velenie prevzal gen. B. Neumann – krycie meno Miroslav). Divízia bola rozmiestnená v mestečkách na francúzskom pobreží: Béziers, Pézenas, Agde, Avignon a inde. Do začiatku júna 1940 počet jej príslušníkov narástol na 11 405 osôb (3 236 dobrovoľníkov a 8 169 mobilizovaných krajanov). Slováci spolu s príslušníkmi iných národností, pochádzajúcimi zo Slovenska, boli zastúpení počtom 4 641, čo predstavovalo 40,7 percenta z celkového počtu prezentovaných osôb.
V koloniálnom podriadení
Dňa 30. 1. 1940 bola podpísaná „Zmluva o vojnovom hospodárstve”, podľa ktorej poskytlo Slovensko Nemecku rozhodujúce práva na disponovanie a kontrolu 25 podnikov; neskôr k nim pribudli ďalšie významné podniky so zbrojnou výrobou. Keď nemecký kapitál pohltil Škodove závody v Plzni aj Čs. zbrojovku v Brne, ovládol aj závod Škodovky v Dubnici nad Váhom a závod Zbrojovky v Považskej Bystrici – t.j. dva najväčšie zbrojárske závody na Slovensku! Podobným spôsobom sa Nemci zmocnili ďalších podnikov.
Formujú sa Svobodovci
Začalo sa to v Buzuluku 5. 1. 1942, keď sa z 93 legionárov začal formovať 1. čs. samostatný poľný prápor v ZSSR. O rok na to získava bojovú zástavu (27. 1. 1943), o tri dni skladajú jeho príslušníci prísahu a 1. 2. 1943 odchádzajú na front. Z 969 osôb si 506 uvádzalo českú národnosť, 78 slovenskú, 256 „podkarpatoruskú“, 105 židovskú a zvyšok inú.
Hrdina SNP Ján Bulík
Dňa 30. 1. 1942 zomrel v koncentračnom tábore Mautthausen predstaviteľ čs. zahraničného odboja Ján Bulík. Stal sa obeťou otrasného zločinu. Novosadské noviny Dnevnik uverejnili 19. novembra 1973 článok pod názvom „Bojovníka roztrhali psy“, v ktorom sa píše, že Ján Bulík verejne protestoval v koncentračnom tábore proti teroru a mučeniu väzňov, pričom sa odvolával na medzinárodné vojnové právo. Preto ho správa koncentráku dala vyviesť na voľný priestor medzi drôty koncentráku a tam pustili na neho cvičených psov, ktoré ho roztrhali.
Elitná brigáda zo Slovákov
Ide o 2. čs. paradesantnú brigádu v ZSSR. Jej jadro tvorili príslušníci Pluku slovenských dobrovoľníkov, ktorí na základe rozhodnutí sovietskeho vedenia 8. 1. 1944 opustili tábor v Usmani a 9. januára došli do Jefremova, kde z nich o vznikla 2. čs. samostatná paradesantná brigáda v ZSSR. Ich vstupom do československého vojska v zahraničí sa zásadným spôsobom zmenil podiel Slovákov v československých jednotkách sformovaných na území ZSSR. Podľa prehľadu o zložení československého vojska v zahraničí v polovici februára 1944 ich bolo dovedna 3 027. Druhú najpočetnejšiu skupinu tvorili Rusíni – 2 524 osôb, 932 osôb sa hlásilo k českej národnosti a ostatní k iným národnostiam. Zároveň sa zmenil aj podiel Slovákov na celkových počtoch československého vojska v zahraničí (vo Veľkej Británii a Sovietskom zväze), v ktorom bolo v polovici februára 1944 dovedna 13 305 osôb. Najväčším počtom boli zastúpení vojaci českej národnosti – 5 503 osôb, druhou najpočetnejšou národnostnou skupinou sa stali Slováci – 4 061 osôb, po nich nasledovali Rusíni – 2 524 osôb a zvyšok predstavovali príslušníci iných národností.
Slovenskí partizáni v Taliansku
Po prvýkrát dali o sebe vedieť 13. 1. 1945, keď spolu s talianskymi partizánmi prepadli Piavo Porto Morone. Aj keď prepad nesplnil všetky ciele, partizáni otvorili väzenie a prepustili odporcov režimu, zo skladov ukoristili veľké množstvo proviantu a zbraní a získali 21 slovenských strážnych ako posilu. Začiatkom septembra 1944 slovenský úderný prápor (vznikol po presune 2. technickej divízie do priestoru Stradella – Pavia) uskutočnil svoju prvú bojovú akciu – prepad kasární v Pieve Porto Morone, kde ukoristil väčšie množstvo zbraní a streliva.) vykonával prepady nemeckých jednotiek a talianskych „čiernokošeláčov“. Podľa dohody z 3. februára 1945 prešla na stranu partizánov celá 8. rota aj s dôstojníkmi, so všetkými zbraňami a proviantom. V nasledujúcom období skupiny úderného práporu uskutočnili bojové akcie vo Via Emilíi, v Santa Márii, Della Versa, Stradelle. Najťažšie boje úderný prápor zviedol s nemeckými jednotkami 18-19. apríla 1945, kedy zabezpečoval prechod 5. a 7. roty 101. pluku cez rieku Pád k partizánom. V 6-hodinovom boji padlo 5 slovenských vojakov, 25 ich bolo zajatých. V dňoch 25 – 27. apríla zvádzal úderný prápor ťažké boje o silne opevnené mesto Monte Basario. V tomto boji padlo 6 partizánov. Posledné bojové vystúpenie slovenského úderného práporu sa uskutočnilo v dňoch 28. – 30. 4. 1945 pri oslobodzovaní mesta Stradella.
Deň čs. raketového vojska a delostrelectva
Tento bývalý rezortný sviatok sa viaže na 15. január 1945 keď sa pri poľskom meste Jaslo začala Západokarpatská operácia 4. UF generála I. J. Petrova. Pri Jasle sa vyznamenalo aj 5 delostreleckých plukov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a udatne bojoval aj československý tankový prápor.
Kto zabúda na Kľak a Ostrý Grúň?
Dňa 18. 1. 1945 sa skupina partizánov dostala pri obci Kľak do prestrelky s Nemcami. Keďže obyvatelia blízkych obcí Píla a Veľké Pole boli nemeckej národnosti, poskytli nemeckým bezpečnostným zložkám informácie o spolupráci občanov Kľaku a Ostrého Grúňa s partizánmi. Okupanti sa preto rozhodli vypáliť obe obce a vyvraždiť ich obyvateľov. Prepad Ostrého Grúňa a Kľaku naplánoval štáb osobitnej protipartizánskej jednotky Edelweiss (oficiálny názov Abwehrgruppe 218, veliteľ SS-Sturmbannführer Erwin Thun von Hohenstein) na 21. januára 1945, v skorých ranných hodinách. Jednotku tvorilo aj 131 Slovákov, bývalých príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, ktorým velil stotník delostrelectva Ladislav Nižňanský. Jeho nemeckým poradcom bol šikovateľ Joseph Novak-Ulrich. Dňa 21. januára počas Krvavej nedele vo vypálenom Kľaku zahynulo 84 civilistov a v Ostrom Grúni 64 civilstov. Obeťami sa stali najmä „pomocníci partizánov“ – starci, ženy a deti.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
