(Ne)Mali Nemci pri Stalingrade šancu vyjsť z obkľúčenia?
Niektorí vojenskí odborníci tvrdia, že vojaci Paulusovej 6. armády mali na to celkom reálnu šancu. Iní to vidia sporne. Najviac šírený je názor, že Wehrmacht sa mohol vymaniť z rozdrvenia ak by nebolo neprofesionálneho zásahu Hitlera a neuveriteľnej hlúposti Paulusa.
Mnohí nemeckí generáli trvali na prielome obkľúčenia, no Hitler bol proti. A tak otázka, či sa to naozaj mohlo podariť, zostáva bez odpovede. Dnes môžeme len teoreticky hodnotiť bojové možnosti nemeckých vojsk, ich logistické zabezpečenie, mobilitu a ďalšie faktory.
Obkľúčenie bolo dokonané 23. 11. 1942, keď väčšia časť nemeckých vojsk bojovala v Stalingrade už od konca júla 1942. Niektorí historici tvrdia, že Paulusova armáda bola v zlom stave už pred útokom, pretože ťažké straty mala už pred Stalingradom. No keď sa nad ňou uzavrel „stalingradský kotol“, bola už totálne vyčerpaná a doničená. Svedčí o tom Paulusov rozkaz veliteľovi 24. tankovej divízie (od 1. 1. 1943 generálporučíkovi) Arno Ernst Max von Lenskému vytvoriť z tankových posádok a obslužného personálu pechotnú formáciu, ktorá mala obsadiť sektor susednej 305. pechotnej divízie, aby sa tá mohla pripraviť na ďalší útok. Lenski vyhlásil, že nerozumie takému rozkazu.
Tu treba pripomenúť, že Paulus velil armáde vysoko prevyšujúcej počet 200 tisíc vojakov. Počas obkľučovacej Operácie Urán sovietske vojská zlikvidovali 75 % vojakov 3. rumunskej armády, veľké škody spôsobili dvom tretinám 4. tankovej armády a rozdrvili 14. tankový zbor, ktorý sa v 6. armáde považoval za najbojaschopnejší.
Aká bola situácia v nemeckom tyle? Po obkľúčení sa zásobovanie vojsk dialo len vzduchom. Hoci aj do obkľúčenia bolo tylové zabezpečenie nedostatočné, pretože sa mohlo diať len tromi železničnými jednokoľajkami. Už v októbri 1942 na nich viazli stovky prepráv. Pričom vojská denne potrebovali dodávky 8 – 10 prepráv, no v skutočnosti ich prešlo len 4,5. K novembru sa tento počet podarilo trochu zvýšiť, no i tak to bolo len minimum. Uvažovať preto o nejakých zásobách bolo nemožné.
Málo známym negatívnym faktorom bolo, že na tamojšom teréne prakticky neboli lesy a tak si vojská museli na ohrev voziť aj drevo. Nebolo tiež trávy a tak ani kone sa nedali použiť vo väčších počtoch. Ak v septembri 1942 zomrelo 3400 koní, v októbri to bolo už 6400. Na konci októbra velenie 6. armády evakuovalo zo Stalingradu veľkú časť takýchto povozov.
Pomerne málo sa hovorí aj o nedostatkoch patričného ubytovania, o vykurovaní obytných priestorov, o opotrebovaní techniky, o tvorbe zásob a ich presune do prvej línie… Napríklad, na začiatok mrazov mala 24. tanková divízia len 35 % objemov nemrznúcich zmesí, čo výrazne znížilo počty bojovej terchniky a aj mobilitu vojsk. K polovici októbra 1942 sa tak 6. armáda stala (aj vďaka nedostatku PHM) v podstate imobilnou.
Len na získanie obrazu uvádzame, že v období 23.-30. 11. 1942 bolo Nemcom dodaných: 108 ton munície, 14 ton potravín a 334 tony PHM. Aj z toho je očividné, prečo Paulus tak nástojčivo žiadal o povolenie vymaniť sa z obkľúčenia. Nehovoriac o tom, že pravá ruská zima sa len začínala.
Aspoň teoreticky uvažujme…,
…že Paulus podstal povolenie na prebitie sa z obkľúčenia. Najvhodnejší sa tu javil juho-západný smer na Čir. Znamenalo by to prejsť 35 km. No pre vysilené vojská to nebolo jednoduché. Len na porovnanie – pri ťažení do Poľska dokázali čerstvé sily prejsť denne 30 km. V Rusku by to vraj v zimných podmienkach bolo maximálne 6,5 km za deň. Pri najoptimistickejšom variante sa dalo hovoriť o 10 km denne, čo platí aj na tankovú armádu. Pričom všetky pochodové poriadky by boli roztiahnuté na mnoho kilometrov.
K prielomu z obkľúčenia
Postavme si dôležitú otázku: ktoré vojská by sa ako prvé vrhli do prielomu? Celková dĺžka Stalingradského frontu v kotli mala 242 km. Nemci by sa v prípade jeho prerazenia museli brániť aj voči sovietskym vojskám, ktoré by ich prenasledovali. Dôležitý by pri tom bol časový faktor a aj maskovanie a oklamanie nepriateľa. Lenže ako by sa Nemci odpútali od červenoarmejcov, keď v Stalingrade boli tak blízko, že jeden druhému „dýchali do tváre“?
Pomery síl
Na moment začiatku sovietskeho nástupu pri Stalingrade Nemci vôbec nemali ľahké protitankové zbrane, kým Sovieti tam sústredili 2300 ks 45-mm kanónov. Nemci mali približne 220 stredných 50-mm kanónov a 220 ťažkých 75-mm hlavní. Sovieti mali aj 3000 ks 76-mm kanónov, ktoré sa dali nasadiť aj proti tankom.
Čo sa týka obyčajného delostrelectva, Nemci mali pri Stalingrade 540 ľahkých hlavní a 200 ks ťažkých 155 mm systémov. Sovieti tu sústredili 1280 hlavní 107 mm a vyššieho kalibru. Čo sa týka ťažkých tankov, Nemci ich nemali vôbec a Rusi 240. Stredných tankov mali Nemci 240 a Sovieti 740. Ľahkých tankov mali Nemci 10 a Sovieti 580. Aj z tohto vidieť, že 6. armáda bola v pomere síl výrazne slabšia.
Mali Nemci dosť síl na prielom?
Jednoznačne treba priznať, že Nemci sa pri Stalingrade úporne bránili a spôsobovali Sovietom ťažké straty. Jednoznačne však existuje rozdiel medzi obranou pripravených pozícií čerstvými silami a útokom na prielom, do ktorého sa vrhnú vysilené vojská.
Nemecká klasifikácia bojaschopnosti vojsk posudzuje: vojská, vhodné na vedenie akýchkoľvek bojových činností; vojská, vhodné na vedenie boja po oddychu; vojská vhodné na vedenie obmedzenej útočnej činnosti; vojská úplne vhodné na vedenie obranného boja a vojská vhodné na vedenie obmedzenej obrannej činnosti. Uvedomme si pri tom, keďže sovietske vojská mali v zálohe 2. gardovú armádu, že Nemci tu nemali žiadne zálohy.
Niekto môže spomenúť ďalšiu skupinu výhrad. Že 6. armáde mohli počas prielomu napomôcť posily. Tých však nebolo. Nemecké a rumunské útvary, ktoré sa nedostali do kotla, sa zúfalo snažili vybudovať nové obranné čiary pozdĺž riek Krivaja, Čir, Don a Aksaj.
Napriek tomu sa Nemci podujali na operáciu „Zimná búrka“, ktorú spustili 12. 12. 1942, čo bolo tri týždne po uzavretí Stalingradského kotla. Táto operácia sa však nedá považovať za pokus o prielom.
Záverečná analýza
Predovšetkým treba poznamenať, že 6. armáda a 4. tanková armáda boli v zúfalom stave. Nedostávalo sa im vojakov, zásob a aj dopravných prostriedkov. Vojská boli vyčerpané. Navyše Wehrmacht nebol pripravený na zimu. Takže šancí na prielom mali Nemci málo.
To však neznamená, že ich nemal vôbec. Prielom sa dal uskutočniť, no mimoriadne ťažko a s obrovskými stratami. Nakoľko sovietske rezervné tankové a mechanizované vojská mohli drviť každú nemeckú jednotku, ktorá by vyšla z prielomu, aj za hranicami „kotla“.
Pravdou je, že nemeckí generáli boli za okamžitý prielom. Odporoval im Paulus a jeho náčelník štábu, ktorí poukazovali na neustále prebiehajúce boje, na nedostatok munície a PHM.
Tí generáli, ktorí nesúhlasili s Pulusom, v mnohom podceňovali Červenú armádu. Opierali sa o skúsenosti z roku 1941 a 1942, kedy Sovieti vo veľa prípadoch nedokázali využiť ponúknutú situáciu na poriadny odpor Nemcom. Z rovnakého dôvodu si ani Hitler nevedel priznať, že v Stalingrade už bojuje „iná“, omnoho pevnejšia, Červená armáda.
Posledným faktorom proti prielomu zo stalingradského kotla bola supernemecká vojenská autorita, generál-poľný maršal Erich von Manstein. Tvrdil, že prerazenie obkľúčenia je možné, no vojská 6. armády vraj musia udržať Stalingrad.
Do akej miery bol Mansteinov kalkul reálny, zostáva dodnes bez odpovede.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
