Ruská rozviedka: Anglicko chcelo sfalšovaním dokumentov obviniť ZSSR z rozpútania Druhej svetovej vojny
Veľká Británia chcela na začiatku 2. sv. vojny vydať s pomocou Francúzska zborník sfalšovaných materiálov, pomocou ktorých by sa kládla zodpovednosť za vývoj udalostí, ústiacich do tohto globálneho konfliktu, na ZSSR, pričom Londýn, Paríž a Varšava by boli, napriek objektívnej pravde, úplne očistení. Presne to vyplýva z odtajneného dokumentu SVR (Služby vonkajšej rozviedky) RF.
Dokument s názvom „Agentúrna správa o pokusoch Angličanov a Francúzov pripraviť a zverejniť „Modrú knihu“ o anglicko-francúzsko-sovietskych rozhovoroch so zvalením viny za ich krach na ZSSR“, datovaný 27. januárom 1940, bol, vrátane ďalších materiálov z archívu SVR, umiestnený na stránke Prezidentskej knižnice v rámci projektu „Druhá svetová vojna v archívnych dokumentoch“.
Píše sa v ňom: „Už sme oznamovali, že čoskoro majú Angličania vydať tzv. „Modrú knihu“ o anglicko-sovietskych rozhovoroch z roku 1939. Pozostávať bude z radu špeciálne vybratých a sfalšovaných „dokumentov“, ktoré majú podľa „ostrovanov“ dokázať svetu, že v čase, keď Anglicko čestne rokovalo so Sovietskym zväzom a chcelo s ním uzavrieť pakt, boľševici hrali dvojakú hru a podpisom sovietsko-nemeckého paktu rozpútali európsku vojnu.“
„Autori knihy potrebovali dokázať, že biele je čierne a vôbec všetko chceli postaviť z nôh na hlavu,“ zdôrazňuje sa v spravodajskej informácii.
Zborník mal byť vydaný koncom decembra 1939, no potom bolo vydanie odložené do príchodu do Londýna anglického veľvyslanca v ZSSR Williama Seedsa, „pretože je autorom radu dokumentov a jeho prítomnosť v čase vydania knihy by ho mohla postaviť do nie celkom vhodného postavenia“. A hoci sa Seeds po pricestovaní do Londýna oboznámil s obsahom knihy, jej vydanie to neurýchlilo. „Vydanie bolo odložené na koniec januára – začiatok februára. Príčinou zdržania vraj bola nástojčivá žiadosť Francúzov urobiť túto knihu ešte viac antisovietskou, ako sa javila v prvom variante,“ hovorilo sa v správe.
„Francúzom údajne vadilo aj to, že v počiatočnom variante Angličania nedokázali vybieliť Poliakov a teda ich úloha pri krachu anglicko-sovietskych rozhovorov, dokonca aj vo sfalšovaných dokumentoch, vyzerá nevhodne,“ tvrdí sa v dokumente.
Moskve odovzdával informácie jeden z členov legendárnej „Cambridgeskej päťky“ – skupiny agentov sovietskej zahraničnej rozviedky. Bol to Guy Burgess, ktorý bol v roku 1940 agentom britskej spravodajskej služby SIS a pracoval v oddelení dezinformácií a aktívnych zahranično-politických operácií. Jeho informácie dokazovali zainteresovanosť V. Británie na zrážke Nemecka a ZSSR.
Zborník bolo zamýšľané vydať hneď po začiatku sovietsko-fínskej vojny na konci novembra 1939, lenže nakoniec aj tak nevyšiel, a to ani vo V. Británii, ani vo Francúzsku. Akoby na to nevyšiel čas, resp. neboli na to podmienky vzhľadom na vojenské úspechy Nemecka na západe Európy v roku 1940. Zimná vojna medzi ZSSR a Fínskom sa v tom čase už končila.
V roku 1948 však štátny department USA uverejnil zborník dokumentov, s ktorým sa pokúsil vystaviť ZSSR do úlohy zodpovedného za začiatok Druhej svetovej vojny. Moskva na to odvetila vlastnou publikáciou „Falzifikátori histórie“, v ktorej bolo, okrem iného, odhalené spojenectvo V. Británie a Francúzska s nacistickým Nemeckom.
Stroskotané rozhovory, no nie kvôli Moskve
Ako uvádzajú historici, V. Británia a Francúzsko od 1930-tych rokov obozretne a cieľavedome postrkovali Tretiu ríšu do vojny proti Sovietskemu zväzu. Takzvaná „politika uzmierovania“ bola pokusom Londýna využiť nemecké ťaženie na Východ na vlastné ciele. Pričom tieto plány obsahovali aj nemeckú okupáciu Poľska, ako nástupiska na budúci prepad ZSSR.
Za rozhodujúci krok na tomto smere sa považuje „Mníchovský diktát“ v roku 1938, kedy sa obeťou tejto „uzmierovacej“ politiky stalo Československo, okupované Nemeckom. Adolf Hitler za to sľúbil nenapadať na V. Britániu a Francúzsko, podpíšuc s nimi relevantné deklarácie, čiže v podstate pakty o neútočení.
Na anglicko-francúzsko-ruské rozhovory, ktoré sa konali v Moskve v lete 1939, o možnom spojenectve troch štátov proti Nemecku, nedávali Briti a Francúzi jasné odpovede na konkrétne sovietske otázky a návrhy. Stroskotaniu rozhovorov v mnohom napomohlo Poľsko, ktoré vyhlasovalo, že je ochotné prijať vojenskú pomoc len zo strany V. Británie a Francúzska a nie od Sovietskeho zväzu (!). Lenže Londýn a Berlín pritom viedli tajné rozhovory za chrbtom Moskvy.
Veľká Británia, aby sa akože ohrádzala od hitlerovského napadnutia, deklarovala pripravenosť ísť na nemalé ústupky, napríklad aj vzdať sa svojich záväzkov voči Poľsku.
Sovietske vedenie už v tom čase disponovalo plánmi nemeckého útoku proti Poľsku. V prípade jeho rozdrvenia by sa nemecké armády dostali na bezprostrednú hranicu so Sovietskym zväzom. To isté by sa stalo aj v prípade hitlerovskej agresie proti pobaltským štátom, ktoré boli príliš slabé, aby sa postavili nemeckej nacistickej mašinérii.
Vo výsledku toho sa ZSSR ocital voči Nemecku jeden proti jednému a Angličania s Francúzmi zostávali bokom (rovnako, ako keď sa Londýn s Parížom stali pozorovateľmi vpádu Tretej ríše do Poľska 1. 9. 1939).
O tisíce kilometrov na východ
V tom čase na území Mongolska pri rieke Chalchyn-Gol, sa už Červená armáda ruvala s japonskými vojskami, ktoré v prípade svojho úspechu mienili pokračovať v boji proti ZSSR s maximálnym rozmachom. Pred ZSSR sa tým vyjavila hrozná perspektíva vojny na dva fronty.
Pakt Molotov-Ribbentrop neporušil medzinárodné právo!
Vychádzajúc zo všetkého sovietsky líder Josif Stalin bol nútený prijať nejednoduché, no aj dnes opodstatnené, jediné správne rozhodnutie – uzavrieť pakt o neútočení s Nemeckom. V Kremle ho 23. 8. 1939 podpísali ho Viačeslav Molotov a Joachim von Ribbentrop. Historici aj dnes konštatujú, že obsah paktu nebol v protirečení s normami medzinárodného práva, bol prejavom vtedajšej zvyčajnej praxe štátov pri riešení podobných otázok.
Spolu s paktom zmluvné strany zároveň podpísali tajný dodatok o rozhraničení záujmových sfér Sovietskeho zväzu a Nemecka. Do záujmovej zóny ZSSR pripadli pobaltské štáty, východné Poľsko (vrátane západného Bieloruska a západnej Ukrajiny) a Besarábia, čiže územia, ktoré predtým patrili Ruskej ríši.
Vďaka tomu si ZSSR posunul svoju tamojšiu hranicu výrazne na západ. Sovietskemu zväzu sa tým podarilo prekaziť plány nemeckého blitzkriegu v lete 1941. Sovietsko-nemecká dohoda o neútočení zároveň pochovala nádeje V. Británie na jej expanziu v kontinentálnej Európe, prekaziac anglický scenár vojny, podtrhujú historici.
Opäť ku zborníku
Následná antisovietska politika Londýna sa neobmedzovala len prípravou tendenčného zborníka o moskovských rokovaniach. Veľká Británia a Francúzsko počas sovietsko-fínskej vojny plánovali spoločne zaútočiť proti ZSSR z územia Fínska. A ďalej, Paríž s Londýnom sa aktívne pripravovali na útok proti ZSSR z juhu. Chceli tam zničiť bakinské (dnešné azerbajdžanské) ťažobné polia. Dosiahnuť to mali mnohotisícové vojská, ktoré sa už zhromažďovali na Blízkom východe. No a archívne dokumenty dokazujú, že o tomto úsilí boli sovietske úrady informované v dostatočnom predstihu.
Opozícia voči „historickej agresii“ Západu
V ostatných rokoch sa zosilnili snahy vedúcich štátov Západu a ich európskych partnerov o obvinenie Sovietskeho zväzu z rozpútania Druhej svetovej vojny, aby bolo možné postaviť ZSSR do jedného radu s hitlerovským Nemeckom a zároveň ospravedlniť zločiny tých politických síl a režimov, ktoré kolaborovali s Treťou ríšou, no ktorým sa nedostalo Norimberským tribunálom adekvátneho súdneho rozhodnutia. Vrátane ukrajinských nacionalistických organizácií.
Prezident RF V. Putin napísal v roku 2020 článok o Druhej svetovej vojne, v ktorom poznamenal, že rezolúcia EP, prijatá v septembri 2019, priamo obviňujúca ZSSR spolu s Treťou ríšou z rozpútania Druhej svetovej vojny, „zdvihla ruku“ na závery Norimberského tribunálu a aj na úsilie svetového spoločenstva, ktoré po víťaznom roku 1945 vytvorilo univerzálne medzinárodné inštitúty. A tak tí, ktorí vedome spochybňujú tento konsenzus, ničia základy celej povojnovej Európy, zdôrazňoval Putin.
Ruský prezident vo svojom článku hovoril o neprípustnosti klásť rovnítko medzi osloboditeľmi a okupantmi. Ja k tomu dodám, že by to bolo to isté, dávať rovnaké znamienko medzi Hitlera a Stalina, hoci nemecký nacista v krematóriách pece rozkuroval a sovietsky osloboditeľ mu ich zahášal.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
