Aktuality, Námorníctvo,

Ako ZSSR vytvoril najexotickejšiu ponorku v histórii

---

 

Boli to jedinečné a kontroverzné lode. Niektorí o nich hovoria veľa zlého, „víťazstvo techniky nad zdravým rozumom“, „nosiče vody“ (kvôli obrovským balastným nádržiam). Iní žasnú nad ich obrovskou veľkosťou, pretože to boli najväčšie ponorky v histórii. V skutočnosti byť nadrozmerný je zlé. Ale spomínať na „Akuly“ v dobrom stále stojí za to.

 

 

Nevyhnutné opatrenie
Kedysi sa Andrej Nikolajevič Tupolev, ktorý vedel, že nie je možné postaviť medzikontinentálny bombardér s vtedajšími prúdovými motormi, rozhodol postaviť turbovrtuľové lietadlo. To bolo v rozpore so všetkým, čo sa vtedy vo svete letectva robilo a výsledné lietadlo je na Západe dodnes vnímané ako niečo extrémne exotické. Ale napriek všetkej exotike dizajnu Tu-95 bola úloha vytvorenia medzikontinentálneho úderného stroja vyriešená Tupolevom – a úspešne. Stroj je stále hlavným v ruskom diaľkovom letectve.

 

Ponorky projektu 941 sú rovnakí technickí exoti, len námorní. Anomália, úlet inžinierskej fantázie, ktorá je v rozpore so všetkými školami dizajnu ponoriek. Toto nikto nikdy neurobil a ani neurobí. Konštrukcia týchto ponoriek však vyriešila dôležitý problém, v možnosti riešenia v tých rokoch.

 

Odpoveď Amerike
Tento príbeh sa začal v sedemdesiatych rokoch … americkými balistickými raketami na tuhé palivo v ponorkách Trident-2. V tých rokoch bolo zvykom „dávať odpoveď“ Američanom. Budú mať USA raketu na tuhé palivo s obrovským doletom? Budeme ju mať tiež! V roku 1971 v KB Mašinostrojenia (teraz AO GRC Makejeva) začali pracovať na domácej „odpovedi na Trident“ – budúcom raketovom systéme D-19 s balistickou raketou R-39.

 

Vytvorenie rakety však bolo veľmi náročné. Až tak, že v konštrukčnej kancelárii strojárstva od polovice 70. rokov začali súbežne pracovať na novej rakete na kvapalné palivo, ktorá sa neskôr stala známou ako Sineva. Už na začiatku prác na R-39 bolo jasné, že raketa bude oveľa väčšia ako tá americká a oveľa ťažšia – schopnosť vytvárať motory na tuhé palivo nebola silnou stránkou domáceho obranného priemyslu. Pri pohľade do budúcnosti stojí za to povedať, že z hľadiska hmotnosti (90 ton) a veľkosti (dĺžka 16 metrov, priemer 2,4 metra) sa raketa skutočne ukázala ako bezkonkurenčná medzi ponorkovými raketami.

 

V roku 1972 bolo vydané taktické a technické zadanie pre budúci ťažký nosič rakiet a konštrukčný úrad Rubin Leningrad začal pracovať na vzhľade lode. Hlavným dizajnérom budúcej „Akuly“ bol Sergej Nikitič Kovalev, generálny dizajnér všetkých sovietskych jadrových ponoriek vyzbrojených balistickými raketami. Vynikajúci konštruktér, inžinier a organizátor, ktorý zohral jednu z rozhodujúcich úloh v histórii ruskej flotily aj v systéme jadrového odstrašovania.

 

Kovalev a tím pracujúci na budúcej „Akule“ sa ocitli v rovnakej pozícii, v akej sa kedysi ocitol Tupolev v letectve – úloha vytvorenia raketometu sa nedá vyriešiť tradičnými metódami. Nielenže je raketa obrovská a ťažká, nezmestí sa do lode tradičného dizajnu, ale na každú loď ich potrebujete 20. Existovalo aj prirodzené obmedzenie – nebolo možné stiahnuť ponorky s veľkým ponorom z lodenice Severodvinsk.

 

Bolo to ako rozsudok smrti. Vôbec nie je pravda, že Američania alebo Briti dokázali vyriešiť takýto problém. V Rubine to však vyriešili, ale vyriešili to takými nekonvenčnými metódami, ktoré neskôr dali zlomyseľným kritikom dôvod hovoriť o „víťazstve techniky nad zdravým rozumom“.

 

 

Jedinečné riešenie
Všetky sovietske ponorky mali dvojitý trup. Posádka a systémy, ktoré by nemali byť v kontakte s vodou, sú umiestnené vo vnútri robustného krytu. Robustné puzdro je schopné odolať monštruóznemu tlaku a je vyrobené zo špeciálnej vysokopevnostnej ocele. Mimo silného trupu sú systémy, komponenty a časti, ktoré môžu alebo by mali prísť do kontaktu s vodou, a už na celej tejto konštrukcii je ľahký trup, ktorého vonkajšie obrysy poznáme ako ponorku. Na ponorkách s raketami sú raketové silá umiestnené v pevnom trupe a ich hlavy z neho vychádzajú nahor. A sú tradične umiestnené za kormidlovňou, smerom ku korme.

 

Na Akule sa musela uplatniť úplne iná logika dizajnu. Stredom, okolo ktorého bola loď postavená, sa stala batéria dvadsiatich raketových síl. Museli byť umiestnené nie za kabínou, v smere jazdy, ale pred ňou. Namiesto jedného obrovského, neskutočne silného tela, priemerom porovnateľného s dĺžkou rakety, spravili dve, oveľa menšie, napravo a naľavo od raketových síl.

 

 

Pri tomto usporiadaní, aby sa zmestilo torpédové oddelenie, bolo potrebné vytvoriť časť oddelenú od dvoch silných trupov v prove a v ďalšej časti oddelenej od silných trupov v korme bolo umiestnené riadenie. Takéto bezprecedentné usporiadanie, napriek všetkej svojej nezvyčajnosti, v zásade umožnilo postaviť loď s balistickými raketami R-39. Rovnaké usporiadanie však viedlo k tomu, že ponorka mala veľkú rezervu vztlaku. Na jednej strane si táto rezerva vztlaku vyžadovala obrovský objem balastných nádrží a obrovské objemy vody, ktoré museli naberať na potápanie, pre ktoré zlé jazyky nazývali loď „nosičom vody“. Ale tá istá rezerva vztlaku poskytla lodi mnoho ďalších výhod.

 

Hliadkové letectvo amerického námorníctva bolo vždy obrovským nebezpečenstvom pre ruské ponorky. Hlavným spôsobom, ako sa dostať preč z tejto hrozby v Severnej flotile, bolo vykonávať bojové služby pod polárnym ľadom. Zároveň sa však ukázalo, že útok jadrovej rakety na nepriateľa je pre ponorku veľmi ťažký – bolo potrebné hľadať tenký ľad, ktorý by sa dal preraziť trupom. Pre Akuly bolo riešenie tohto problému oveľa jednoduchšie – obrovská rezerva vztlaku poskytovala potrebnú vztlakovú silu, ktorá pôsobila na loď pri vyfukovaní balastných nádrží. „Žraloky“ dokázali preraziť ľad takej hrúbky, ktorý bol pre lode akéhokoľvek iného typu neznesiteľný.

 

 

Rovnako systém balastných nádrží umožnil vyriešiť otázku stiahnutia lode zo Severodvinskej továrne – úplne vyčistená a bez rakiet, plávala ako plavák. a pri celej svojej obrovskej veľkosti prešla plytkou vodou. Loď mala ďalšie výhody, ale o všetkom nebude možné čoskoro povedať. Tak či onak, tím Rubinu sa s extrémne protichodnými požiadavkami na loď dokázal vyrovnať pri jej vytvorení.

 

Premeškané príležitosti
Ponorky sa ukázali ako úspešné a slúžili dobre. Ukázalo sa, že sú utajené a tiché, ako sa na nosič rakiet patrí. Servisné podmienky boli dobré, nehodovosť nízka. Bolo to do značnej miery spôsobené tým, že napriek exotickému dizajnu lode boli jej systémy zjednotené s ostatnými loďami tretej generácie. To mimochodom vážne znížilo cenu ponoriek.

 

V polovici osemdesiatych rokov sa ukázalo, že balistické rakety na kvapalné palivo R-29 Sineva dopadli dobre a Rubin pre nich dokázal vytvoriť modifikáciu 667. projektu – 667 BDRM, ktorá je stále v prevádzke. Preto bola výstavba “Akúl” zastavená. Postavená séria šiestich ponoriek slúžila naďalej. Dobre navrhnuté a postavené staré lode môžu vydržať veľmi dlho, ale…

 

Rozpad ZSSR a zastavenie výroby R-39 v ukrajinskom Južmaši zanechali lode bez „hlavného kalibru“. Rakety majú obmedzenú životnosť, netrvajú večne. Situáciu mohla zachrániť raketa Bark, ktorá sa vyvíjala v kancelárii Makejeva a ktorá by mohla nahradiť R-39, ale jej vývoj bol zastavený ráznym rozhodnutím s cieľom začať investovať do Bulavy. Čo by sa stalo, keby Akuly prešli modernizáciou v roku 2000 a dostali nový raketový zbraňový systém? Na začiatok by nebolo treba stavať toľko nových strategických ponoriek projektu Borej a rakiet Bulava. Ušetrili by sa značné rozpočtové prostriedky. Existovala šanca mať projekt ponorky s balistickými raketami, ktorý by viac vyhovoval modernej situácii. Okrem toho by modernizácia „Akuly“ umožnila na základe dosiahnutého vývoja modernizovať zvyšok ponoriek tretej generácie jednoducho vďaka použitiu rovnakého typu vybavenia na ponorkách. Nič z toho sa nestalo. R-39 boli vystrelené, ponorky boli navždy vyradené z prevádzky, teraz je to všetko. Príbeh žraloka (Akula) sa skončil.

 

Ohliadnutie
Zlostní kritici označujúci tieto lode rôznymi prezývkami sa prinajlepšom mýlia. Akuly boli odpoveďou na výzvu doby – a úspešnou odpoveďou. Ich konštrukcia bola dôsledkom taktických a technických vlastností zbraní a nič viac. Tí, ktorí veria, že bolo potrebné vrhnúť všetko svoje úsilie na Sinevu (R-29) a projekt, ktorý sa neskôr stal známym ako 667 BDRM, sa mýlia, pretože v sedemdesiatych rokoch bolo ešte úplne nejasné, čo z toho vzíde ale úlohy bolo nutné riešiť pre jadrové odstrašenie. Len čo sa ukázalo, že „Akuly“ sa nedajú postaviť, už sa nestavali.

 

Samozrejme, nie všetko išlo hladko. Člny boli vyzbrojené torpédami USET-80, ktoré boli v tom čase zastarané a nemali účinné prostriedky na boj proti nepriateľským torpédam. Pre Akulu by bolo veľmi ťažké vyhrať súboj proti ponorkám triedy Sturgeon, alebo nedajbože Los Angeles. Ale dala sa úspešne ukryť. Dnes, v kolízii s modernou protiponorkovou obranou, sú veľké člny odsúdené na zánik, takisto dvojtrupové – teraz je iná doba a čln by mal byť relatívne malý a s jednoduchým trupom. V dnešnej dobe už stavba takých ponoriek ako projekt 941. nemá zmysel. Ale vtedy to bolo úplne opodstatnené. Tieto člny ukázali, že talentovaní dizajnéri a neštandardné myslenie môžu dobre vyplniť medzeru v technológii a priemyselnej sile, a teda aj v bojovej sile flotily.

Alexander Timochin

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok