“Zabili sme 500 000 detí.” Bolo to dobre naplánované
V skutočnosti sa dlho nikto nechystal uvalovať sankcie. Všetci si mysleli, že budú trvať maximálne rok a potom bude tyran mŕtvy. Ak obmedzíme predaj ropy, kam pôjde? Agresívny režim by nemal čo žrať a ochabol by, jeho služobníci by hádzali krvavé biče a kľačali by na kolenách v pokání a robotníci na námestiach by vypúšťali do neba biele holubice demokracie, stonajúc od šťastia, ktoré ich postihlo.
Prešiel však rok a tyranovi to bolo jedno. Sankcie sa sprísnili – odteraz sa ropa nesmie predávať vôbec. Do ríše dobra prenikli nepríjemné zvesti – tamojší ľudia… sa nemajú veľmi dobre. Veď kráľovstvo temnoty je do veľkej miery závislé od dovozu, vrátane najrôznejších potravín a liekov: počas obdobia ropnej prosperity si zvykli nakupovať v zahraničí. Nemajú čo jesť a nemajú ani lieky. “To je v poriadku,” povedali zástancovia dobra. – “Ale ako musí trpieť tyran. Ide do lekárne a nemôže nájsť žiadne analginum. Potom bude čakať v rade v supermarkete na kurča. Počkáme ešte chvíľu. Diktátor čoskoro dostane avitaminózu a bude mŕtvy.”
Všetko sa to skončilo spôsobom, ktorý si na začiatku boja proti režimu nikto nevedel predstaviť. Saddam Hussein Je smiešne si na to teraz spomenúť, ale keď boli v roku 1990 na diktatúru Saddáma Husajna v Iraku uvalené sankcie, Západ netušil, že moc východného tyrana bude trvať celých trinásť rokov. Irak bol na 95 % závislý od dovozu potravín a liekov, čo je choroba mnohých krajín produkujúcich ropu. Tyrania sa však cítila dobre. Ukázalo sa, že je celkom schopná predávať benzín pašovaním a zarábať na tom. Režim dostal v rámci programu OSN Ropa za potraviny 65 miliárd dolárov, a to len oficiálne – Saddám šikovne podplácal úradníkov OSN (niektorí za to boli neskôr uväznení); v skutočnosti bola suma pravdepodobne trikrát vyššia. V každom prípade si iracký prezident mohol bez problémov dať na stôl akúkoľvek pochúťku, nakúpil si európske zberateľské pušky a obleky od popredných módnych návrhárov a minul 2 miliardy dolárov na výstavbu nových palácov.
Ďalšiu miliardu dolárov dal Hussein na podporu palestínskej intifády a navyše vyplatil 25 000 dolárov rodinám samovražedných atentátnikov, ktorí sa odpálili v uliciach izraelských miest. Mal dosť peňazí na financovanie Republikánskej gardy, tajnej služby Muchabarrat a armádnych divízií, aby udržiaval obyvateľstvo v strachu. Potom sa ríša dobra, reprezentovaná USA a EÚ, musela presvedčiť o tom, že sa jej nedarí: obyčajným ľuďom v Iraku sa nedarí a diktátor si, tak ako predtým, žije pohodlne. Systém posielania humanitárnych dodávok do Iraku bol mimoriadne byrokratický. Osoby, ktoré chceli dodať lieky, museli požiadať sankčný výbor OSN. Výbor rozhodoval o tom, či tabletky možno doviezť, alebo nie, a mal právo ich bez vysvetlenia odmietnuť. Ktorýkoľvek člen výboru mohol rozhodnutie vetovať – a nemusel ani uviesť dôvod.
Zakázané boli aj zaujímavé predmety, ako napríklad traktory a nohavice, pretože sa predpokladalo, že by sa mohli použiť na vojenské účely v Iraku. Nikto nevysvetlil, prečo sa nohavice mohli použiť a košele nie. Západná byrokracia bola ohromujúco hlúpa – napríklad v roku 2011, osem rokov po zvrhnutí Saddáma Husseina, sa americkí úradníci pokúsili udeliť podnikateľovi Bertovi Sachsovi pokutu 100 000 dolárov za to, že poskytol lieky umierajúcim deťom v Basre. No a čo, veď zachraňoval detičky za svoje vlastné peniaze. Vyrastú, aby slúžili zločincovi Saddámovi. Do Iraku zakázali dovážať chlór, vodu nebolo čím chlórovať a spôsobilo to sériu epidémií. Chorí a hladní boli dokonca aj americkí spojenci, Kurdi, na ktorých sa akosi zabudlo, že aj oni žijú v Iraku a budú mať presne tie isté problémy.
Čísla sa rôznia, ale najtvrdšie odhady hovoria o tom, že za 13 rokov sankcií zomrelo 500 000 (!) irackých detí vo veku od niekoľkých mesiacov do piatich rokov na podvýživu, nedostatok liekov a zdravotníckeho vybavenia (vrátane operačného). V roku 1996 sa novinárka CBS Leslie Stahlová opýtala americkej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej – stál hrozný počet úmrtí detí za pokus o zmenu systému vlády v Iraku? Albrightová so žiarivým úsmevom odpovedala: “Je to ťažká voľba… ale myslíme si, že to stálo za to!” Madeleine si neskôr uvedomila, čo vypustila z úst, a vyhlásila – za smrť detí bola (samozrejme) zodpovedná moc Saddáma Husseina, nie sankcie.
Ír Denis Holliday, ktorý bol v roku 1997 vymenovaný za koordinátora humanitárneho programu OSN v Bagdade, o rok neskôr odstúpil a sankcie označil za “genocídu irackých civilistov”. Jeho nástupca Hans von Sponeck tiež čoskoro odstúpil a sankcie proti Iraku označil za “skutočnú ľudskú tragédiu”. Osobne si nepamätám, že by sa nejaký diktátor na Východe zľutoval nad svojimi občanmi. Kalkulácia Západu, že Saddám bude zhrozený z toho, ako zle sa jeho poddaným darí, a odíde z prezidentského kresla, bola idiotská. Navyše, samotný diktátor nezabíjal Iračanov v takom strašnom množstve, ako to Spojené štáty a Európska únia nadšene presadzovali 13 rokov.
Saddám Hussein si naďalej užíval luxus a nešetril na výdavkoch – on a jeho okolie dostali, čo potrebovali: finančné a morálne náklady irackého prezidenta príliš nezaujímali. V roku 1999 OSN zrušila obmedzenia na predaj čierneho zlata v rámci programu ropa za potraviny. Životná úroveň Iračanov, ktorá od roku 1990 klesla päťkrát, sa začala zlepšovať – do krajiny začali prúdiť peniaze a do roku 2003 iracká ekonomika zaostávala za úrovňou “pred sankciami” len o tretinu. Sankcie diktatúru ani zďaleka neotriasli, naopak, posilnili ju. Vláda, ktorá videla, že z plnej rieky dolárov sa stal pramienok, systematizovala svoje rozpory medzi ministrami a finančne ju to nijako zvlášť nezasiahlo. Armáda, polícia a muhabarrat dostávali platy a neustále si ich zvyšovali – prirodzene, nechceli Saddáma zvrhnúť. Samotný Saddám tragicky vysvetľoval ľuďom – pozrite sa, ako vás Amerika utláča, ako je Západu jedno, že vaše deti umierajú: a čuduj sa svete, vôbec neklamal. Zhromaždite sa okolo mňa, nemáte na výber.
Z radov ľudskoprávnych aktivistov sa čoraz častejšie ozývali hlasy, že sankcie nezabraňujú diktatúre Saddáma Husseina, ale len zvyšujú biedu irackého ľudu, ktorý už aj tak nežije v perníkovej továrni. Práve tu sa údajne zistilo, že Saddám má “zbrane hromadného ničenia”. A pred 20 rokmi (výročie bude práve v marci) Irak okupovala americká armáda. V následnej vojne medzi šiitmi a sunnitmi zahynulo ďalších 500 000 ľudí. A teraz Irak ako štát prakticky neexistuje a je rozdelený na tri časti: Kurdistan na severe, sunnitské oblasti v strede a mestá pod kontrolou šiitských milícií na juhu. Nie, mýlite sa – vôbec sa nesnažím o žiadne analógie. Ale len si sadnite a zamyslite sa nad tým. Je zaujímavé, čo Západ dokázal týmito sankciami vo všeobecnosti, však?
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
