Bojujeme s falzifikáciami: Nemci šli ničiť cudzí dom
Na konci Druhej svetovej vojny sa 11,2 milióna Nemcov z Wehrmachtu a SS ocitlo v zajatí spojencov. Z toho okolo 8 miliónov bolo v anglo-americkom a vyše 3 milióny v sovietskom zajatí.
Nemci očakávali, že spojenci sa budú voči nim správať podľa Ženevskej konvencie z roku 1906, či Haagských pravidiel vedenia pozemnej vojny z roku 1907 alebo v súlade s Konvenciou o vojnových zajatcoch z roku 1929. Ibaže samotné hitlerovské Nemecko narušilo tieto konvencie v rokoch 1939-1945 tisíce krát.
Väčšine zo 6 miliónov sovietskych zajatcov neposkytli dokonca ani konzervy. Nesmel to urobiť ani Medzinárodný Červený kríž, ktorý ostatným vojnovým väzňom aspoň niekedy rozdával potravinové balíčky. MČK to nesmel poskytnúť ani zajatým slovenským vojakom, ktorí sa po SNP ocitli v nemeckých zajateckých táboroch. Lebo pre Nemcov boli slovenskí vojaci banditi.
Keď som sa v roku 2010 rozprával s jedným z týchto našich „banditov“, vtedy už plk. v.v. Alexandrom Schmidtom, tak mi spomenul, že aj toto bolo na niečo dobré. „Na spoznanie toho, kto je a kto nie je priateľ, dobrý človek. Rusi, keďže tam boli dlhšie, pracovali u nemeckých sedliakov. A tak si donášali napr. pšenicu vo vrecku nohavíc. A keď išiel okolo nás, tak nám z nej nenápadne odsypal. Na druhej strane zajatí Američania či Francúzi, sa nepodelili ani kúskom z toho balíka,“ spomínal A. Schmidt a okamžite sa ma opýtal: „Viete, kto sa ešte voči nám slušne správal? Srbi! Aj tí dostávali balíky od MČK a vždy sa o ne podelili. Také maličké balíčky to boli a predsa. Navždy mi to ostane v pamäti,“ zdôraznil bývalý slovenský povstalecký vojak.
Nuž čo, Srbom sme sa za ich šľachetnosť už „poďakovali“, keď sme dovolili lietadlám NATO prelietať cez naše územie a bombardovať Srbsko. No a Rusom sa už „odvďačujeme“ tiež. To naše húfnice Zuzana 2 bez hanby zabíjajú ich mužov, ženy, deti a starcov. Holubičia povaha našincov tu pred Rusmi otvára svoje skutočné srdce.
Na čo najviac mreli sovietski zajatci?
Nemecký pokyn z 8. 9. 1941 o „ochrane sovietskych vojenských zajatcov“ hovorí, že treba „neľútostne uplatňovať najtvrdšie opatrenia pri najmenších náznakoch nespokojnosti a vzdoru“! A že „na potláčanie odporu treba neľútostne používať zbrane…“ a aj voči dobre pracujúcim väzňom netreba byť mäkký, pretože tí by to začali chápať ako nemeckú slabosť.
Lenže nie tieto násilné opatrenia zahubili najviac zajatcov. Tých najviac kosil neustály hlad! Lebo nedostatočné zásobovanie lágrov potravinami sa dialo na základe dispozícií vrchného velenia Wehrmachtu.
V rokoch 1941 a 1942 sa voči sovietskym zajatcom zavádzali stravovacie normy, pri absolútnom vedomí si dôsledkov smrti z hladu tisícov a tisícov zajatcov. Bez ohľadu na to, že stravné normy sa počas celej vojny zvyšovali, nikdy nedosiahli ani kvalitatívnu, ani kvantitatívnu úroveň stravovania iných (rozumej hlavne západoeurópskych) vojnových zajatcov.
Nedostatočná strava spôsobovala rôzne epidémie, obete ktorých sa rátali na desaťtisíce až státisíce. Konkrétne od júla 1941 po február 1942, čiže za osem mesiacov, zomrelo na omrzliny a neľudské zaobchádzanie okolo dvoch miliónov sovietskych vojnových zajatcov.
Od roku 1941 po máj 1945 sa do nemeckého zajatia dostalo 6 miliónov červenoarmejcov, z ktorých sa konca vojny dožilo 630 tisíc. Z 3,3 milióna nemeckých vojnových zajatcov v ZSSR sa ich domov vrátili takmer dva milióny.
Napriek tomu na Západe vychádzajú články a knihy, ktoré tieto objektívne fakty prekrúcajú. Napríklad, v roku 2003 vyšla od historika Guida Knoppa práca s názvom „Zajatci“ (odvysielaná aj v televízii ZDF), v ktorej sa hovorí aj toto: „…Sibír sa stala synonymom utrpenia a biedy jedenástich miliónov nemeckých vojnových zajatcov…“
Čo na to povedať? Azda len toľko, že ani počet a ani zemepisné miesto nezodpovedá objektívnej skutočnosti. Lenže masy tieto Knoppove výmysly prijali.
Oslobodzovanie vojnových zajatcov sa uskutočňovalo v rokoch 1945 až 1949 v niekoľkých vlnách. V roku 1948 sovietsky minister zahraničia Molotov pri príležitosti cesty do Nemecka uviedol, že v sovietskych táboroch sa ešte nachádza 890 532 vojnových zajatcov, ktorí budú oslobodení v roku 1949.
Na konci roku 1949 sa oslobodenia dočkalo posledných 17 538 osôb. Sovietska tlačová agentúra TASS v máji 1950 oznámila, že tým bola repatriácia „úplne dokončená“.
Od tých čias zostávali v ZSSR iba tí Nemci, ktorí boli obvinení z vojnových zločinov. Podľa sovietskych údajov ich bolo 35 tisíc. Existuje o tom aj seriózna práca Andreasa Hilgera „Nemeckí vojnoví zajatci v Sovietskom zväze od roku 1941 po rok 1956“. Práca vyšla v Essene v roku 2000. (Deutsche Kriegsgefangene in der Sowjetunion, 1941-1956: Kriegsgefangenenpolitik, Lageralltag und Erinnerung)
Hilger, študujúci aj sovietske archívy, dospel k veľmi zaujímavým poznatkom. Napr., že Sovietsky zväz bol „…zjavne nastavený ctiť si základné princípy medzinárodne-právnych štandardov správania sa voči vojnovým zajatcom…“, že „ZSSR vo svojej politike voči vojnovým zajatcom nemal za cieľ ich likvidáciu ani pomstu…“. Navyše, že neexistoval žiadny časový termín, „ku ktorému by boli naplánované alebo uskutočnené akcie na likvidáciu nemeckých vojnových zajatcov…“.
Hilger sa opiera o údaje sovietskych aktov o 2 388 443 nemeckých vojnových zajatcov, z ktorých bolo repatriovaných 2 031 743. V zajatí ich zomrelo 356 687. Vysoká úroveň úmrtnosti sa vysvetľuje zlým zásobovaním, príčinou čoho bola vojna: „…zásobovanie bolo mimoriadne úbohé pre všetkých – pre sovietskych obyvateľov, ako aj pre vojnových zajatcov. Veľakrát bolo pre sovietskych občanov ešte horšie…“
A tých 35 tisíc obvinených vojnových zajatcov (do Nemecka sa vrátili do roku 1955), ktorí boli odsúdení sovietskymi súdmi za nacistické a vojnové zločiny, predstavovali podľa Hilgera „mizerný počet“.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
