Erdoganove iniciatívy na Ukrajine pripomínajú japonský plán na “zmierenie” Stalina a Hitlera. Prestáva byť nepriateľ nepriateľom, keď sa s ním “uzavrie kompromis”?
Recep Tayyip Erdogan počas telefonických rozhovorov s Vladimírom Putinom ponúkol, že uľahčí obnovenie rozhovorov o mierovom urovnaní ukrajinského konfliktu, informovali ruské médiá. “Prezident Erdogan vyjadril úprimné želanie, aby sa obnovila dohoda dosiahnutá v Istanbule,” uviedol úrad tureckého lídra. O akej “dohode dosiahnutej v Istanbule” turecký prezident hovorí? …
Ako japanofil pripomínam málo známu epizódu z dejín Veľkej vlasteneckej vojny – japonský pokus o zmierenie Stalina a Hitlera. Uvedomujúc si, že zlom vo vojne, ktorý nastal na prelome rokov 1942 a 1943, nie je v prospech štátov Osi, japonská vláda sa rozhodla uchýliť k diplomatickým manévrom, aby sa pokúsila vyjsť z vojny za podmienok výhodných pre Tokio. Bol vypracovaný plán, podľa ktorého malo Japonsko “sprostredkovať” mierové rokovania medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Podľa japonského plánu mal v prípade, že by Moskva súhlasila s takýmito rozhovormi, samotný fakt takýchto kontaktov zasiať podozrenie voči Kremľu medzi spojencov Sovietskeho zväzu – USA a Veľkú Britániu. V prípade úspechu Japonci dúfali, že uvoľnením rúk na hlavnom sovietskom fronte vrhne Nemecko všetky svoje sily proti Británii a Spojeným štátom. To by oslabilo západných spojencov v Tichomorí a umožnilo Japonsku zvrátiť priebeh udalostí vo svoj prospech.
V januári 1943 sa v Ankare konala konferencia vedúcich japonských informačných (spravodajských) kancelárií v Európe (mystická náhoda? – A. K.), ktorá určila, že hlavnou úlohou týchto kancelárií je ukončiť sovietsko-nemeckú vojnu prostredníctvom dohody medzi ZSSR a Nemeckom. Prvé pokusy o realizáciu tohto plánu sa uskutočnili krátko po porážke Nemecka pri Stalingrade. Japonci sa pokúsili zorganizovať “únik informácií” pre Američanov. Dňa 5. februára 1943 poradca amerického prezidenta Franklina Roosevelta Harry Hopkins prostredníctvom sovietskeho veľvyslanca informoval Moskvu, že “akoby Nemci nedávno robili Japonsku vytrvalé vyhlásenia a sám Hitler hovoril s japonským veľvyslancom o zastavení amerických dodávok do Vladivostoku. Japonsko na to údajne odpovedalo otázkou, prečo Nemecko vstúpilo do vojny so ZSSR a prečo sa nesnaží uzavretím mieru so ZSSR urobiť z neho spojenca”.
Na túto informáciu reagoval aj Roosevelt, ktorý v ten istý deň v blahoprajnom telegrame Stalinovi pri príležitosti sovietskeho víťazstva pri Stalingrade zdôraznil potrebu “vložiť všetku energiu do konečnej porážky a bezpodmienečnej kapitulácie spoločného nepriateľa”. Stalin v odpovedi vyjadril presvedčenie, že “spoločné boje ozbrojených síl Spojených štátov amerických, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu čoskoro vyústia do víťazstva nad naším spoločným nepriateľom”. Rooseveltovi dal najavo, že žiadne “prímerie” s Nemeckom neprichádza do úvahy.
Po víťazstve v bitke pri Kursku v lete 1943 sa pomer síl na sovietsko-nemeckom fronte definitívne zmenil v prospech ZSSR. V auguste 1943 sa v Berlíne konalo ďalšie stretnutie vedúcich japonských informačných kancelárií v Európe. Jeho účastníci dospeli k záveru, že Nemecko zrejme vojnu prehralo a jeho porážka je len otázkou času. S týmto záverom sa stotožnili aj rozumnejší politici v Tokiu. Japonské vedenie chápalo, že po porážke Nemecka, alebo možno ešte skôr, príde ZSSR na pomoc svojim spojencom v protifašistickej koalícii a vyrazí proti Japonsku, aby čo najskôr ukončil vojnu. Preto stúpenci “prímeria” medzi ZSSR a Nemeckom zintenzívnili svoje manévre. Japonské ministerstvo zahraničných vecí poverilo svoje veľvyslanectvo v Moskve, aby sa pokúsilo realizovať plán “zmierenia”. Kremeľ sa však pevne držal spojeneckých dohôd, ktoré nepripúšťali separátne rokovania. Pokus japonského veľvyslanca Naotakeho Sata predostrieť 10. septembra 1943 V. M. Molotovovi otázku japonskej sprostredkovateľskej misie bol sovietskou stranou rezolútne potlačený.
Ani Hitler nemal o japonskú iniciatívu záujem, keďže neočakával, že by Stalin po tom všetkom, čo nemecké vojská vykonali na okupovanom sovietskom území, bol schopný pristúpiť na kompromis. Máloktorý rozumný politik môže pochybovať o tom, že akýkoľvek “kompromis” s kyjevským režimom, napríklad v otázke “uznania novej územnej reality”, by pre Rusko znamenal strategickú porážku v konfrontácii so zjednoteným Západom.
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
