Aktuality, História, Letectvo,

Nikolaj Starikov: Stalinov raketový motor alebo ako ZSSR dobehol a predbehol jadrovú Ameriku

---

 

Žiadny urán, žiadna bomba

Vitalij Cepľajev: – Nikolaj Viktorovič, môžeme povedať, že Stalin dúfal, že porazí Hitlera vo vojne, ktorej výsledok v tom čase ešte nebol jasný?

Nikolaj Starikov: – Spravodajské informácie o tom, že v Nemecku a Spojených štátoch sa vyvíjajú zbrane založené, ako sa teraz hovorí, na nových fyzikálnych princípoch, malo sovietske vedenie už na začiatku vojny. A túžbu držať krok s vývojom ostatných, a dokonca ich predbehnúť, mal, samozrejme, aj Stalin. Dobre si však uvedomoval, že táto úloha sa neobmedzuje len na samotnú výrobu atómovej bomby. Okrem laboratórií a tovární schopných ju vyrobiť bolo potrebné vyriešiť napríklad aj problém zásobovania rádioaktívnymi materiálmi. Potrebné množstvo overených zásob uránu v ZSSR v prvej polovici 40. rokov nebolo k dispozícii. A ak nie je surovina, nie je bomba… Problém bolo treba urýchlene vyriešiť, a to sa aj podarilo. A to s krutosťou príznačnou pre tie časy – spomeňme si na slávny “Krasnojarský prípad”, keď bola zatknutá a súdená veľká skupina geológov za “nesprávny odhad a úmyselné zatajenie ložísk nerastných surovín a sabotáž” pri prieskume ložísk uránu na Sibíri. Rovnako dôležité bolo vytvorenie prostriedkov na dodávku nových, supersilných zbraní na nepriateľské územie. Američania už mali ťažké strategické bombardéry B-29, zatiaľ čo ZSSR takéto stroje nemal. A bolo naliehavo potrebné ich vytvoriť.

 

Vitalij Cepľajev– Aké úsilie sa vynaložilo na prekonanie Američanov a na vytvorenie atómových zbraní aspoň o niečo neskôr ako ich vyrobili oni?

Nikolaj Starikov– Berija, ktorý bol zodpovedný za atómový projekt, konal niekoľkými spôsobmi. Na jednej strane vedci pod vedením Kurčatova pracovali na vlastnej technológii jadrových zbraní. Na druhej strane sa sovietski špióni snažili získať potrebné informácie o americkej technológii. Všetky reči o tom, že sovietska atómová bomba je presnou kópiou tej americkej, sú však veľkým klamstvom. Presvedčí sa o tom každý, kto navštívi múzeum jadrových zbraní v Sarove, kde bola táto zbraň vyvinutá. Ako to bolo v skutočnosti? Špióni skutočne získali informácie o tom, ako je americká bomba skonštruovaná a ako funguje. V tom istom čase sovietski vedci robili veľké pokroky vo vlastnom vývoji. A po zhodnotení americkej bomby povedali Berijovi, že podľa nich je nedokonalá, že je možné urobiť nálož kompaktnejšou a výkonnejšou. Vyvstala otázka: čo v tejto situácii robiť? Keď na jednej strane máte hotovú zahraničnú konštrukciu, ktorá sa už osvedčila, a na druhej strane máte domácu konštrukciu, ktorá bude pravdepodobne lepšia, ale ktorá ešte nie je stopercentne hotová. A čas sa kráti! V dôsledku toho Berija a Kurčatov prijali rozhodnutie: skopírovať americkú technológiu, ale naďalej pracovať na vývoji vlastných jadrových zbraní. Preto dnes v Sarovskom múzeu môžete vidieť “výrobok RDS-1”, kópiu americkej bomby, aj “výrobok RDS-2”, bombu sovietskej konštrukcie. Porovnanie naozaj nie je v prospech prvej z nich. Prvá z nich však mala dôležitú výhodu – vznikla približne o dva roky skôr. Spoločný bol len názov. Mimochodom, skratka RDS sa niekedy dešifruje ako() “Stalinov prúdový motor”( реактивный двигатель Сталина) a niekedy ako “Rusko vyrába samo”( Россия делает сама).

 

Pred čím Truman varoval Stalina

Vitalij Cepľajev – USA uskutočnili svoj prvý test bomby 16. júla 1945 na testovacom mieste Alamogordo a o tri týždne neskôr boli dve takéto bomby, “Little Boy” a “Fat Man”, zhodené na japonské mestá Hirošima a Nagasaki. Aký dojem to urobilo na sovietske vedenie? Nikolaj Starikov – Prezident Truman osobne povedal Stalinovi na Postupimskej konferencii v lete 1945, ktorá sa začala deň po teste v Alamogorde, že Spojené štáty majú atómové zbrane. Churchill stál neďaleko a vo svojich pamätiach neskôr opísal Stalinovu reakciu na túto správu. Churchillovi sa zdalo, že sovietsky vodca jednoducho nechápe, čo mu americký vodca hovorí. V skutočnosti Stalin, samozrejme, chápal všetko. A sotva vyšiel z rokovacej miestnosti, povedal Molotovovi, že musí okamžite urýchliť Kurčatovovu prácu. Otázka bola veľmi jednoduchá. Naši spojenci majú ničivú zbraň, ktorú my nemáme. Ich pripravenosť použiť ich proti civilnému obyvateľstvu, hoci aj proti nepriateľskej krajine, Japonsku, sa ukázala už niekoľko dní po Postupimskej konferencii. Mohli by tieto zbrane použiť proti ZSSR? Samozrejme, že mohli. To bola podľa mňa podstata Trumanovho varovania Stalinovi.

 

 

Vitalij Cepľajev – Takže si myslíte, že už vtedy Washington považoval Sovietsky zväz, svojho spojenca v druhej svetovej vojne, za cieľ? Nikolaj Starikov – Po roku 1945 existovalo niekoľko plánov jadrového úderu na ZSSR. Podotýkam, že jadrovou palicou sa nevyhrážali len Američania. Churchill im so všetkou vážnosťou radil, aby jadrový úder nevniesli niekde inde, ale priamo na Kremeľ. Samozrejme, Moskva o takýchto plánoch dobre vedela. Moskva však vedela aj to, čo bránilo našim nedávnym spojencom začať jadrovú vojnu proti sovietskemu Rusku. Takýchto prekážok bolo niekoľko. Prvou bola prítomnosť silných formácií Červenej armády v Európe, ktoré boli schopné zasadiť zdrvujúci úder vojskám Spojených štátov a ich západných spojencov. Ale nielen tam. Ak si preštudujeme rozmiestnenie sovietskych vojsk koncom 40. a začiatkom 50. rokov, s prekvapením zistíme koncentráciu veľkých a vysoko mobilných ozbrojených síl na Ďalekom severe. V prípade núdze mali prekročiť Beringov prieliv “ako suchú zem” na územie Aljašky a začať drviť agresora na jej území. “Pre Američanov to bol skutočný šok.”

 

Vitalij Cepľajev – Prvá sovietska atómová bomba bola otestovaná 29. augusta 1949. Ale to, že Sovietsky zväz má jadrové zbrane, oznámil podpredseda Rady ministrov ZSSR Kliment Vorošilov až 8. marca 1950. S čím súviselo šesťmesačné meškanie?

Nikolaj Starikov – S najväčšou pravdepodobnosťou sa sovietske vedenie chcelo uistiť, že skúšky v roku 1949 neboli jednorazovým úspechom, že systém výroby nových zbraní je vyladený a pripravený na spustenie. Američania sa však, samozrejme, všetko dozvedeli nie z Vorošilovovho prejavu, ale oveľa skôr – keď sa práve uskutočnili prvé testy na Semipalatinskom testovacom polygóne. A bol to pre nich skutočný šok. Domnievali sa, že od chvíle, keď ZSSR zvládol technológiu výroby atómových zbraní, do ich prvej poľnej skúšky neuplynie menej ako sedem rokov.

 

Vitalij Cepľajev – Napriek tomu v roku 1950 ZSSR vlastnil len tucet atómových bômb, zatiaľ čo USA už mali okolo 400 náloží. Pravdepodobne by v podmienkach takéhoto rozdielu mohli Američania bez obáv začať jadrovú vojnu, keby chceli?

Nikolaj Starikov – Mohli, ale múdro sa rozhodli, že tak neurobia. Okrem hrozby sovietskeho postupu v Európe a na Ďalekom severe ich od toho odrádzali aj ďalšie faktory. Značnú časť lietadiel s bombami namierenými na sovietske územie by zničila sovietska protivzdušná obrana, ktorá bola v tom čase už citeľne posilnená. Najdôležitejšie však bolo, že už existovalo riziko odvetného jadrového úderu. A zničenie čo i len jedného amerického mesta bolo a stále je pre Američanov neprijateľnou škodou. Hoci nepomer v počte jadrových náloží, ktorý ste spomínali, sa udržal až do Chruščovových čias. Až v 70. rokoch minulého storočia Sovietsky zväz v tomto ukazovateli dostihol a potom aj predstihol Ameriku. “Jadrové zbrane sú paradoxom v dejinách ľudstva”.

 

Vitalij Cepľajev – USA a ZSSR nakoniec vyrobili toľko jadrových zbraní, že mohli zničiť planétu viac ako raz. Stálo za to plytvať na to zdrojmi? Veď skôr či neskôr si bolo potrebné sadnúť za rokovací stôl a začať znižovať zbrojenie na rozumnú dostatočnú úroveň.

Nikolaj Starikov – A prečo trvalo tak dlho, kým si sadli za rokovací stôl? Veď od bombardovania Hirošimy a Nagasaki po začiatok “détente” a prvé sovietsko-americké dohody o obmedzení strategických útočných zbraní uplynuli desaťročia. Odpoveď je podľa mňa jasná: tým, že nás naši protivníci zatiahli do týchto pretekov, sa nás snažili ekonomicky zlomiť. Zdalo sa im, že pri ďalšom kole napätia Zväz nevydrží, vyčerpá všetky svoje zdroje. Mimochodom, to isté si mysleli aj o dnešnom Rusku. Zakaždým sa snažili vymyslieť niečo, čo by ich urobilo nezraniteľnými alebo by im umožnilo zničiť a odzbrojiť nás rýchlym a nečakaným úderom. Preto vznikla kubánska kríza. Keď Američania nainštalovali svoje jadrové rakety v Turecku, odkiaľ mohli za niekoľko minút dosiahnuť Moskvu, a mysleli si, že teraz už ZSSR nebude mať čo stratiť. A potom sa zľakli, keď sme im pod nosom rozmiestnili naše rakety na Kube… Preto sa snažili vybudovať systém protiraketovej obrany, ktorý by znehodnotil náš jadrový potenciál. Zakaždým však boli konfrontovaní s tým, že ich plán zlyhá. A keďže neexistuje záruka, že nedôjde k odvetnému úderu, rozhodli sa neriskovať a sadli si za rokovací stôl.

 

 

Vitalij Cepľajev – Urobili podľa vás jadrové zbrane náš svet nebezpečnejším alebo naopak?

Nikolaj Starikov – Jadrové zbrane sú paradoxom v dejinách ľudstva. Vojny sa s ich objavením úplne nezastavili. Ich existencia však zatiaľ ochránila svet pred vypuknutím plnohodnotných konfliktov medzi veľkými mocnosťami. Na jednej strane sú teda jadrové zbrane odstrašujúcim prostriedkom. Na druhej strane – kvôli nim ľudstvo neustále balansuje na pokraji vyhladenia… Mimochodom, nikto si nepamätá, že na samom začiatku jadrovej éry Stalin vo svojich prejavoch mnohokrát navrhoval, aby sa všetky krajiny zdržali výroby jadrových zbraní. A keby bol tento návrh prijatý, celý svet by dnes žil v trochu inej realite.

Nikolaj Starikov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok