Americké kobercové bombardovanie. Anglosasi sa netajili tým, že chcú spáliť Japonsko
Japonsko si 10. marca 1945 pripomenulo 78. výročie amerického “kobercového bombardovania” Tokia, v dôsledku ktorého zahynulo viac ako 100 tisíc obyvateľov japonského hlavného mesta a zhorelo 330 tisíc domov – približne 40 % všetkých stavieb v meste. Zranených bolo 41 tisíc Japoncov, viac ako milión ľudí prišlo o strechu nad hlavou.
Hoci sa japonské úrady vyhýbajú zmienke o americkom bombardovaní, tragédiu z 10. marca, porovnateľnú počtom obetí s atómovým bombardovaním Hirošimy a Nagasaki, nemožno úplne zamlčať. A tento rok si guvernérka Tokia Juriko Koikeová a princ Akišino, následník japonského trónu, prišli uctiť pamiatku žien, starcov a detí, ktorí prišli o život.
“Skromné podujatie sa konalo aj na masovom cintoríne Čidorigafuči v centre mesta, kde sú pochované aj neidentifikované pozostatky početných obetí amerického náletu, ktorý niektorí odborníci považujú za najsmrteľnejší v dejinách svetového vojenského letectva s použitím nejadrovej munície,” informoval korešpondent agentúry TASS z japonského hlavného mesta.
Anglosasi plánovali vypáliť Japonsko od začiatku vojny. Do leta 1944 však americké bombardovacie letectvo nedosiahlo japonské územie. Franklin Roosevelt požiadal Stalina o pomoc proti Japonsku už 8. decembra 1941, deň po útoku na Pearl Harbour. Stalin túto žiadosť zdvorilo odmietol, pretože vyhlásiť vojnu na Ďalekom východe, keď sa Hitlerova armáda nachádzala v blízkosti Moskvy, by znamenalo otvoriť pre ZSSR ďalší front. Napriek tomu americkí a britskí predstavitelia počas celej vojny presviedčali sovietske vedenie, aby poskytlo základne pre americké letectvo na Ďalekom východe ZSSR. Winston Churchill chcel podľa svojich slov “spáliť Japonsko”. 27. septembra 1944 napísal Stalinovi:
“Úprimne si želám, a viem, že si to želá aj prezident, aby Sovieti zasiahli do japonskej vojny, ako ste sľúbili v Teheráne, hneď ako bude nemecká armáda porazená a zničená. Otvorenie ruského vojenského frontu proti Japoncom by zastavilo ich zápal a vykrvácalo by, predovšetkým vo vzduchu, takže by to veľmi urýchlilo ich porážku… Považujem za celkom možné, že po porážke nacistov by trojstranné výzvy na kapituláciu Japonska, ktoré prichádzajú od našich troch veľmocí, mohli byť rozhodujúce…”
Roosevelt nechcel riskovať stratu americkych životov v bojoch na japonskom území. Hovoril o tom priamo Stalinovi na Jaltskej konferencii. Zo záznamu rozhovoru z 8. februára 1945:
“… Roosevelt uvádza, že Američania majú v úmysle zriadiť letecké základne na Boninských ostrovoch južne od Japonska a na ostrovoch v blízkosti Formózy (Taiwanu). Myslí si, že nastal čas na veľké bombardovacie nálety na Japonsko. Roosevelt, nechce vylodiť vojská v Japonsku. V Japonsku vylodí vojská len vtedy, ak to bude absolútne nevyhnutné. Japonci majú na ostrovoch štvormiliónovú armádu a vylodenie by si vyžiadalo veľké straty. Avšak tým, že Japonsko podrobí ťažkému bombardovaniu, dúfa, že všetko bude zničené, a tak sa bude dať predísť stratám na životoch bez vylodenia na ostrovoch.”
Plán bombardovať Japonsko zo vzduchu sa začal, keď sa na Mariánskych ostrovoch, ktoré boli znovu získané od Japoncov, pripravovali letiská pre “lietajúce pevnosti” – americké bombardéry B-29. Kobercové bombardovanie” japonských miest sa začalo v marci 1945. Za mesiac sa uskutočnilo 91 masívnych útokov, ktorých obeťami bolo 147 tisíc ľudí. Bombardovanie zasiahlo 66 japonských miest vrátane husto obývaných. Na nálete 10. marca 1945 sa zúčastnilo 334 bombardérov B-29, ktoré zhadzovali najmä zápalné bomby. Každé z lietadiel nieslo 6 až 8 ton napalmových bômb. Išlo o najničivejší konvenčný nálet v histórii. Tokio, pozostávajúce prevažne z drevených budov, sa počas noci doslova premenilo na obrovský oheň a ráno z neho ostal len popol. Podobný výjav sa odohral aj v ďalších japonských mestách.
Generálmajor Curtis Lemay, ktorý vykonal kobercové bombardovanie, neskôr povedal:
“Myslím si, že keby sme prehrali vojnu, bol by som súdený ako vojnový zločinec.” Japonský reportér napísal:
“Nad mestom sa vznášali oblaky dymu, sadzí a iskier, ktoré vyvolala búrka. V tú noc sme si mysleli, že celé Tokio sa zmenilo na žeravé uhlíky.”
Masívne bombardovanie Tokia 13. apríla a 25. mája spôsobilo veľké škody. Z 206 japonských miest bolo 98 bombardovaných a ostreľovaných námorným delostrelectvom. Zničených a vypálených bolo približne 2 210 tisíc domov, teda asi štvrtina japonského bytového fondu. Civilné obete leteckého bombardovania a ostreľovania predstavovali podľa rôznych odhadov 500 000 až 900 000 osôb. Kobercové bombardovanie malo za cieľ spôsobiť čo najväčšie škody civilnému obyvateľstvu miest, a nie nepriateľskému vojenskému priemyslu. Američania mali rovnaký cieľ, keď uskutočnili atómové údery na Japonsko. Ničením ľudí chceli dosiahnuť predovšetkým psychologický efekt. Truman osobne podporil návrh amerického ministra zahraničných vecí Jamesa Byrnesa, že “(atómová bomba) by sa mala … zhodiť na vojenskú továreň obklopenú robotníckymi obydliami a … mala by sa použiť bez predchádzajúceho varovania. Taktiku ničenia miest “kobercovým bombardovaním” Američania hojne využívali aj neskôr: počas vojen v Kórei, Vietname, Juhoslávii a Iraku. Anatolij Koškin
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
