Aktuality, História,

Právny fašizmus globálnej kapitálovej politiky. Rusko musí pomôcť Západu

---

 

Takýto prístup k zahraničnej politike, ktorý demonštrujú USA, je v priamom rozpore so štandardnou praxou medzinárodných vzťahov a odporuje Charte OSN. V posledných rokoch sme svedkami aktívneho vytvárania “poriadku založeného na pravidlách”. Spočiatku sa vnímal ako synonymum medzinárodného práva. Postupne sa však ukázalo, že “pravidlá” sa vzťahujú na niečo úplne iné. Neustála agresia krajín NATO a inšpirované štátne prevraty, destabilizácia situácie nielen v niektorých krajinách, ale na celom svete, sú v priamom rozpore s medzinárodným právom. Stali sa však zvláštnym spôsobom súčasťou “poriadku založeného na pravidlách” (rules based order – RBO).

 

Tieto pravidlá nikto nepredložil ani nesformuloval a neboli nikde kodifikované. Prax ukazuje, že RBO je protikladom medzinárodného práva. Neoddeliteľnou súčasťou RBO je “teória” obmedzenej štátnej suverenity v mnohých otázkach, napríklad v oblasti ľudských práv. Z tejto “teórie” vyrástla “koncepcia” humanitárnej intervencie, ktorá do značnej miery poskytla medzinárodnoprávnu “legitimizáciu” kolapsu viacerých štátov. Oddelenie Kosova a Metohije od Srbska bolo tiež “posvätené” myšlienkou humanitárnej intervencie. Ďalším základným kameňom RBO bolo obmedzenie štátnej suverenity prostredníctvom tzv. medzinárodného trestného práva.

 

Boj proti nadnárodnému zločinu bol vždy dôležitou súčasťou medzinárodného práva. Táto časť sa však vždy nazývala “medzinárodná spolupráca štátov v boji proti trestnej činnosti”. Táto formulácia presne odrážala obsah tohto odvetvia medzinárodného práva, pričom zdôrazňovala horizontálny (t. j. rovnocenný) vzťah jeho subjektov. Postupne sa v rámci “rules based order” začal zavádzať pojem “medzinárodné trestné právo”. Tento pojem bol prijatý s nadšením. Spolu s týmto pojmom sa však presadila aj myšlienka vertikálneho (t. j. hierarchického) prepojenia subjektov. Umožnila vytvorenie medzinárodných trestných súdov a tribunálov s povinnou jurisdikciou nad štátmi, ktoré sa na vytvorení týchto súdov nepodieľali.

 

Hlavnou myšlienkou medzinárodného trestného práva bol nový útok na štátnu suverenitu, a to aj prostredníctvom zrušenia imunity najvyšších predstaviteľov. Udalosti z rokov 2022 a 2023 naznačujú, že “poriadok založený na pravidlách” bol len prechodným štádiom. V súčasnosti sa objavujú náznaky oveľa závažnejšieho javu. Z hľadiska jurisprudencie ho možno charakterizovať ako globálne právo. Ide o vytvorenie dvoch režimov: RBO pre jednu časť sveta a postavenie zvyšku mimo zákon.

 

Z hľadiska politológie možno tento jav nazvať právnym fašizmom (akokoľvek oxymoronicky sa to môže zdať). Pripomíname, že podľa definície fašizmu, ktorá odznela na XIII. pléne Výkonného výboru Kominterny , sa fašizmom rozumie “otvorená teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších zložiek finančného kapitálu”. Treba zdôrazniť presnosť formulácie uvedenej ešte v roku 1934, v ktorej je správne definovaný subjekt fašizmu: nie sú to štáty, ale finančný kapitál, teda – globálny subjekt! Osobitosť definície fašizmu, ktorú podala Kominterna, je dnes ešte zjavnejšia, pretože legálny fašizmus sa uskutočňuje prostredníctvom globálnych subjektov, ktoré v 30. rokoch 20. storočia neexistovali…

 

Všetky znaky fašizmu sú tu: je to diktatúra a jej otvorený, demonštratívny charakter. Globálny subjekt nového fašizmu je tiež jasne viditeľný. Skutočnosť, že konfrontáciu s Ruskom a Čínou hlása americká administratíva, nemôže zakryť skutočný subjekt. Tento aspekt do istej miery odtienila oficiálna predstaviteľka ruského ministerstva zahraničných vecí M. Zacharovová, ktorá poukázala na hlavného beneficienta súčasného zhoršenia globálnej situácie – vojensko-priemyselný komplex USA. Presnejšie povedané, nachádza sa v Spojených štátoch. M. Zacharovová zdôraznila tento aspekt a poukázala na presadzovanie záujmov amerického vojensko-priemyselného komplexu (v) … poslancami Európskeho parlamentu. Otvorená eskalácia, na ktorú sa USA zameriavajú v konfrontácii s Čínou, je do značnej miery prejavom právneho fašizmu, ktorého cieľom je podkopať základné zásady Charty OSN, a teda aj samotnú OSN a medzinárodné právo ako celok. V 30. rokoch 20. storočia bolo nebezpečenstvo fašizmu identifikované veľmi skoro. Skúsenosti Kominterny však majú veľký význam aj dnes. V dnešnom kontexte táto skúsenosť predstavuje výzvu pre medzinárodné spoločenstvo, aby vytvorilo široký medzinárodný front proti neofašizmu, vrátane právneho dodal Alexander Mezjaev.

 

Rusko musí pomôcť Západu

Súčasná situácia položila pred Rusko zásadnú otázku: Ako sa máme správať k Západu, ktorý proti nám rozpútal ďalšiu hanebnú vojnu? Ako sa máme správať k celej západnej civilizácii, s ktorou máme spoločný stredomorský pôvod? Je jasné, že moderný Západ, ktorý sa vzdal svojich kresťanských koreňov, nevzbudzuje sympatie. Ale čo je to za chorobu, ktorá priviedla nášho protivníka do takého žalostného stavu?

 

Západná civilizácia sa zrodila v ôsmom storočí, v čase Pipina Krátkeho a jeho syna Karola Veľkého. Z veľkého zmätku a bojov začala vznikať kresťanská ríša Frankov, ktorá po prvý raz od čias Rímskej ríše zjednotila veľkú časť západnej Európy. Tejto ríši vládol Pipin, muž z nekráľovského rodu, a celá situácia si vyžadovala určité vysvetlenie a zdôvodnenie. Rímsky biskup korunoval Pipina a pod hrozbou exkomunikácie nariadil Frankom, aby slúžili novému kráľovi a jeho potomkom, ale legálnosť takéhoto konania bola veľmi otázna. Situáciu zachránilo falšovanie. Práve v tom čase takzvané Donatio Constantini, dokument sfalšovaný v mene cisára Konštantína, udeľoval pápežovi úplnú zvrchovanosť nad celou Európou.

 

Konštantín Veľký, ktorého údajne pápež Silvester vyliečil z malomocenstva, dobrovoľne opustil Európu a odišiel na Východ, pričom svetskú aj duchovnú moc prenechal pápežovi. Z tohto falzifikátu vlastne vznikla teória exkluzivity, taká obľúbená na Západe: my máme pravdu (jedinú pravdu), lebo nás požehnal pápež, právoplatný dedič rímskych cisárov. Lži, ako vieme, vedú k bojom. Arogancia Západu sa ukázala ako škodlivá a deštruktívna pre neho samého aj pre jeho susedov. V roku 1054 napísal pápež Lev IX. list konštantínopolskému patriarchovi Michaelovi Ceruláriusovi, v ktorom si nárokoval na nadvládu a odôvodňoval ju “Konštantínovým darom”. Michael s odvolaním sa na rozhodnutia ekumenických koncilov neuznal svoju podriadenosť. Pápež, rozzúrený “neposlušnosťou”, patriarchu anathematizoval. Nie je potrebné tieto udalosti maskovať pojmami “schizma” a “vzájomná exkomunikácia”.

 

Všetko bolo oveľa jednoduchšie: trvaním na lži o svojej výlučnosti sa Západ sám, dobrovoľne, odtrhol od pravoslávneho sveta, čím inicioval nekonečný rad problémov. Napokon tu boli kanibalské križiacke výpravy Frankov na Východe, vyplienenie Konštantínopolu, náboženské vojny medzi protestantmi a katolíkmi a výsledok celej tejto zbesilej a chorobne vášnivej činnosti – únava z kresťanského náboženstva ako takého. Niet divu, že Západ čoskoro potreboval nové, už vedecké argumenty pre svoju výnimočnosť. A takéto argumenty sa našli.

 

Teória teraz spočívala v tom, že iba západná Európa si zachovala čistý ľudský typ, zatiaľ čo všetky ostatné národy nemali ďaleko k zvieratám. Prvé výhonky tejto doktríny sa objavili už v renesancii (spomeňme si na rasistické názory Giordana Bruna), ale zvlášť rozkvitla v novoveku. Podľa tejto doktríny má nadradená biela rasa dominovať nad čiernymi, tmavými, farebnými a nie celkom bielymi (Slovanmi), ktorí sa stihli zmiešať so “zaostalými žltými”. Podľa tejto novej verzie to už nebol cisár Konštantín, ale samotná matka príroda, ktorá odovzdala Západu kľúče od sveta.

 

Zjavné zlyhanie biologického rasizmu prinútilo Západ hľadať iné argumenty a tie sa našli v teórii kultúrneho rasizmu. Podľa tejto teórie bieli Európania vyzbrojení technologickým pokrokom dobývali kontinenty a dláždili nové námorné cesty, čo iné národy nerobili. Z toho vyplýva, že ostatné národy sú menej schopné, sú slabé a zaostalé a moc Západu je pre ne nesporným dobrom. Tak vzniká predstava o ” bremene bieleho muža” a o Angličanoch ako jedinom “vyspelom národe”, o akomsi aristokratickom národe vo svete prostých ľudí. Teória kultúrnej nadradenosti bola rovnako neudržateľná ako dve predchádzajúce, pretože Západ nevynašiel svoje hlavné technológie sám, ale s istým oneskorením si ich požičal od Východu: od Byzantíncov, Arabov a Číňanov. (Počítajme len čínsky príspevok: strelný prach vynašli Číňania v IX. storočí a v Európe sa objavil až v XIV. storočí; tlač vynašli v Číne v VIII. storočí a v Európe sa objavilo v XV. storočí; papier vynašli v Číne v II. storočí a v Európe v XII. storočí). Udržať si vieru v kultúrnu nadradenosť bolo ešte ťažšie, keď sa v polovici dvadsiateho storočia “zaostalí žltí” všade chopili zbraní a vyhnali “aristokratický národ” z Východu.

 

V dôsledku toho sa teória výnimočnosti (ktorá, mimochodom, spôsobila dve obludné svetové vojny) opäť vylepšila. V jej modernej americkej verzii spočíva nadradenosť Západu v úžasnej dokonalosti jeho politických inštitúcií. Tieto inštitúcie zázračne robia obyvateľov Západu slobodnými, zatiaľ čo Rusi, Peržania, Arabi, Číňania a všetci ostatní stonajú pod jarmom* autokracie a totalitarizmu a nemôžu sa dočkať, kedy budú tiež “oslobodení”. Treba poznamenať, že Západ, prechádzajúc od jednej teórie výnimočnosti k druhej, sa stával čoraz povrchnejším, čoraz menej si uvedomoval iných a čoraz menej si uvedomoval svoje vlastné činy. Teraz sme svedkami rozvoja (finále?) dlhodobej choroby. Súčasné hlúpe a demonštratívne správanie Západu je výsledkom veľmi starých vrtochov.

 

A to vyvoláva ďalšiu dôležitú otázku: je Západ ešte schopný poznať sám seba, alebo je odsúdený na to, aby sa čoraz viac prepadal do večnej sladkej detinskosti? Možno by prognóza bola jednoznačne negatívna, keby sa na Západe v priebehu vekov nenašli takí, ktorí sa vzbúrili proti lži. Lorenzo Vallat, ktorý sa nebál inkvizície, dokázal, že “Konštantínov dar” je falošný; Swift a Chesterton zosmiešnili teóriu nadradenosti bielych; Rudolf Virchow napadol klasifikáciu ľudstva na nadradené a podradné rasy; Franz Boas a Lévi-Strauss zničili kultúrny rasizmus; Noam Chomsky ukázal, že takzvaná slobodná Amerika dosiahla nevídanú úroveň vnútorného totalitarizmu. V každej dobe ich bolo veľa – čestných, slušných, inteligentných, vzdorujúcich ríši lži a pripravených ísť za svoje presvedčenie na hranicu. Niektorí sa nájdu aj teraz. To je vlastne meradlo, ktorým by sme mali merať všetko, čo sa deje na Západe. Nie prijať chorobu, ale prijať tých, ktorí s ňou bojujú.

 

A pomáhať im, ako len môžeme. Západ potrebuje silné rameno ako nikdy predtým. Potrebujeme podať Západu skutočnú, úprimnú, konzervatívnu ruku a potriasť ňou nad hlavami tých, ktorí sa krútia, skáču, besnia a nosia pneumatiky (a teraz už aj náboje) do ohňa ukrajinskej krízy. V deviantnom a hlboko chybnom správaní Západu možno rozoznať aj prosbu o pomoc. Z tohto pohľadu sú aj sprievody homosexuálov gestom zúfalstva, hysterickým pokusom chorého západného spoločenstva upozorniť na seba, vyvolať prísnu reakciu starších. A to nás privádza k novej výzve.

 

Celý čas sme sa snažili buď prispôsobiť Západu, alebo od neho získať bezpečnostné záruky. Táto stratégia však nefunguje. Pokiaľ bude existovať “civilizácia výnimočných”, žiaden národ na svete nebude žiť v bezpečí. Preto by naším cieľom malo byť, ak nie úplne vyliečiť Západ, tak ho aspoň priviesť k priemerným normám správania. To znamená, že musíme premýšľať o prostriedkoch a metódach, ktoré pomôžu Západu dostať sa z jeho infantilného stavu. Je načase založiť think-tanky, ktoré by skúmali Západ; je načase vypracovať dlhodobý akčný program na oslobodenie Západu od darebákov, ktorí mu vnútili odporné formy rasizmu a šovinizmu. Musíme pomôcť zrodu nového, nevyhraneného Západu, ktorý bude schopný vidieť a pochopiť druhého; Západu, ktorý bude ticho stáť medzi civilizáciami a nebude pútať pozornosť svojimi škaredými výstrelkami. A to všetko treba urobiť hneď.

Dmitrij Orechov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok