Stalinova dcéra a jej úloha v podvratných protisovietskych hrách
V marci 1983 niektoré juhoslovanské médiá nakrátko informovali, že Svetlana Allilujevová (1926 – 2011), dcéra Josifa Stalina, požiadala prostredníctvom albánskeho veľvyslanectva v Havane o víza na návštevu Albánska. Môžeme predpokladať, že krajinu chcela navštíviť 5. marca: pripomeňme, že v stalinistickom Albánsku bol tento deň dňom smútku od roku 1953 do roku 1990 vrátane. Jej žiadosť však bola zamietnutá a toto rozhodnutie údajne sprevádzal komentár Envera Hodžu, “albánskeho Stalina”:
“Neodpúšťame deťom, ktoré zradili svojich rodičov”.
K tvrdému hodnoteniu osobnosti Alilujevovej zo strany Tirany nedošlo len v dôsledku jej široko rozšírených negatívnych charakteristík otca v 60. a 80. rokoch 20. storočia, ktoré tvrdili, že sa údajne priamo podieľal na represiách v 30. a začiatkom 50. rokov 20. storočia. Enver Hodža sa domnieval, že takzvaný “útek” Allilujevovej zo ZSSR bol jezuitským spojením zainteresovaných síl v sovietskom vedení, ktorého cieľom bola ďalšia diskreditácia Stalina. Nie Chruščov alebo Mikojan, ale samotná “dcéra” “vodcu všetkých národov” svedčí o “stalinskom terorizme” – ako jej môžeme neveriť?
Podľa albánskych a čínskych zdrojov zodpovední vedeli, že sa chce dostať na Západ cez Indiu. Ale, ako poznamenáva Hodža, “napriek tomu jej dovolili ísť do Indie, ba čo viac: v Indii vlastne ukončili jej sledovanie. KGB tiež vedela, že si so sebou vzala verziu rukopisu svojej prvej antistalinistickej knihy, ktorá mala čoskoro vyjsť pod názvom 20 listov priateľovi”. Podľa rozprávania Jevgenija Spicyna Allilujevová “napísala túto knihu pod prísnym dohľadom Ústrednej spravodajskej služby” (je možné, že jednoducho niečo povedala, pričom následné literárne spracovanie bolo v správnom kľúči).
V tejto súvislosti nie je náhoda, že okolo pseudohistorickej fikcie pripisovanej Stalinovej dcére sa zdvihol značný rozruch už v časoch perestrojky. Po Chruščovovej rezignácii sa dostala na pretras otázka Stalinovej “čiastočnej rehabilitácie” vrátane návratu Volgogradu k pôvodnému názvu Stalingrad a inštalácie Stalinovej busty na jeho “novom” hrobe pri kremeľskom múre. “Kompromisné” Brežnevovo vedenie sa však neusilovalo o rozhodnutia, ktoré by sa dali interpretovať ako signál návratu k predchádzajúcemu kurzu, hoci aj čiastočnému, o takýto zámer určite nemalo záujem. Dokonca ani busta Stalina na mieste jeho pochovania nebola od roku 1962 vztýčená: objavila sa až v máji 1970. Skrátka, nemali by sme sa čudovať, že v Brežnevovom referáte na XXIII. zjazde KSSZ (1966) nepadlo ani slovo o možnosti zmeny ideologického vektora bývalého sovietskeho vodcu.
Podľa Hodžu, aby sa “potvrdil” záväzok Chruščovových nástupcov odsúdiť tzv. kult osobnosti, nastal rozruch s “nečakaným” vyvezením samotnej Aľlilujevovej aj “jej” rukopisov na Západ.
V tejto súvislosti je charakteristické, že krátko pred jej odchodom do Indie špeciálna stráž v januári 1967 zbila delegáciu čínskych študentov a absolventov vysokých škôl v blízkosti Leninovho mauzólea, keď sa pokúšali položiť vence na mauzóleum a Stalinov hrob. Podľa Hodžu tak Moskva dala jasne najavo, že nemá v úmysle revidovať kurz prijatý po 20. kongrese, a Alilujevová sa čoskoro presťahovala do Indie. Mimochodom, v tejto krajine, kde sú silné pravicové nacionalistické aj ľavicové socialistické nálady, sú stále stalinistické ulice v Ambaturu, Koči a Puttúcheri.
Ako vieme, najprv neradostná “emigrantka” požiadala v marci 1967 vládu v Dillí o indické občianstvo, ale Moskva sa všemožne snažila Alilujevovej žiadosť zamietnuť. Tlač v “prostalinskej” Komunistickej strane Indie poznamenala, že Moskva sa pravdepodobne obávala, že Alilujevová “prebehne” do Číny, ktorá podporovala (možno stále podporuje) ideologicky podobné skupiny. Allilujevová si však zvolila presne opačný vektor a cez Indiu sa presunula do Spojených štátov. V prospech verzie o “organizovanom úteku” Stalinovej dcéry Hodža konštatuje aj takmer úplnú absenciu prekážok zo strany ZSSR pre jej aktivity na Západe. Pritom Allilujevovej protistalinské ohováračky boli “zamerané aj na diskreditáciu politiky ČĽR a Albánska na ochranu Stalina pred Chruščovom a “prochruščovovské” falzifikáty.
Vzhľadom na tieto okolnosti albánsky vodca vyslovil nie bezdôvodné podozrenie, že operácia na presun Allilujevovej na Západ “musela byť koordinovaná so CIA”. Je pozoruhodné, že proti tejto verzii scenára “úteku” Stalinovej dcéry na Západ nenamietal ani Sovietsky zväz, ani Západ, ani samotná Allilujevová. V zahraničí sa napríklad zdržiavala na Tolstého farme, ktorú vytvorila Alexandra Tolstá (ale pravdepodobne tá istá CIA), internátnej škole pre ruských emigrantov rôznej politickej orientácie.
Ešte aj v zrelom veku 84 rokov Allilujevová vyjadrovala svoju nenávisť k ZSSR, Rusku a všetkému ruskému a sovietskemu. Zdá sa, že ten ohavný “antistalinizmus”, ktorý jej nariadili jej americkí sponzori – politickí technológovia a špeciálne služby – ešte v 60. rokoch, bol už dávno a nenávratne odpísaný. Aj tak však naďalej sporadicky vyhlasovala, ako veľmi nenávidí všetko, čo má niečo spoločné so Sovietskym zväzom… A to napriek tomu, že v posledných rokoch svojho života nebývala v slušných bytoch v USA, Británii a Švajčiarsku, ako to robila v 70. a začiatkom 90. rokov, ale… v americkom Richlande ako Lana Petersová. Podľa rozhovoru pre britský denník Daily Mail z roku 2010 Allilujevová miluje hamburgery a americké filmy, a dokonca sníva po anglicky. A ďalej expresívne:
“Utiekla som z Ruska! Už 30 rokov mám americké občianstvo, ale tam v Rusku to nemôžu priznať! Stále ma považujú za Rusa. A ja ich nenávidím! Nenávidím ruský jazyk!”
Ale už desaťročia predtým, keď bola v Moskve v roku 1984, tvrdila, že je “znechutená Amerikou”, “rozčarovaná z vychvaľovaného amerického spôsobu života”, a že jej publikácie o Stalinovi a ZSSR, ako sa ukázalo, “boli vynútené pod tlakom” a “nikdy neboli na Západe slobodné”. No nie je to jezuitské…?
Alexej Baliev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
