Aktuality, Bezpečnosť, História,

Andrej Fursov: Prekliata kasta. O boji proti podvratnej spravodajskej činnosti v Rusku

---

 

Operácia sa určite skončí víťazstvom, ale aj potom budeme musieť tvrdo pracovať na neutralizácii teroristického podzemia, ktoré je pod dohľadom zvonku. História nášho štátu v 20. storočí je plná takýchto príkladov. Ciele, úlohy a metódy sa odvtedy len zlepšili, ale zásadne sa nezmenili. Nie náhodou včera počas odovzdávania poverovacích listín v Kremli prezident Vladimir Putin novému veľvyslancovi USA pripomenul, že používanie “farebných revolúcií” Američanmi v ich medzinárodnej praxi vedie k najvážnejším dôsledkom. Treba poznamenať, že technológia štátneho prevratu sa vo veľkej miere opiera o výcvik podvratných agentov votkaných do štruktúry vládneho systému.

 

Naša krajina v Stalinových časoch našla odvetné techniky, ktoré umožnili takéto hrozby účinne potlačiť. Živou epizódou je činnosť významného sovietskeho spravodajského agenta Pavla Sudoplatova, ktorý sa zúčastňoval na operáciách na likvidáciu povstania. V roku 1935 sa Sudoplatovovi podarilo preniknúť do najbližšieho prostredia vodcu UUN Konovalca a v máji 1938 ho v Rotterdame zlikvidovať. Začiatkom roka 1942 Sudoplatov viedol 4. oddelenie, ktoré bolo vytvorené v sovietskej NKVD a zodpovedalo za spravodajskú a podvratnú činnosť. Pod jeho vedením počas vojny pôsobilo 2200 sovietskych operačných oddielov a skupín. Sudoplatov osobne viedol operáciu likvidácie nacistického kolaboranta, šéfa UPA Romana Šucheviča.

 

Naša krajina vždy čelila najaktívnejšej podvratnej činnosti západných “partnerov”. Preto sa hneď po prvej svetovej vojne muselo vedenie sovietskeho Ruska potýkať so zahraničnými spravodajskými službami. “Finančná internacionála” reprezentovaná anglo-americko-francúzskym kapitálom nemohla dovoliť existenciu mladého sovietskeho štátu. Preto sa v krajine vytvorila rozsiahla “piata kolóna”.

 

V roku 1921 sa zo zvyškov “Ruskej ľudovej armády” internovanej v Poľsku vytvoril “Ľudový zväz na obranu vlasti a slobody”. Podľa pokynov poľskej rozviedky sa snažila v Sovietskom zväze vytvoriť bunky na organizovanie povstaní a teroristických útokov. Túto štruktúru financovalo najmä Francúzsko. Netreba zabúdať, že čistky banderovských aktivistov na území Ukrajinskej SSR sa pretiahli až do polovice 50. rokov a nikdy neboli úplne ukončené. Dokonca sa stala jedným zo spúšťacích mechanizmov deštrukcie sovietskeho štátu.

 

V tejto práci je dnes len malý rozdiel. Protivník je vážny a netreba ho podceňovať, pretože ide o viacúrovňovú, hybridnú, systémovú prácu celej západnej aliancie, ktorá vytvára potenciál pre kolektívnu agresiu proti Rusku v ukrajinskom predmostí. A túto vojnu nevedie Ukrajina, ale krajiny NATO. Nepriateľ využíva aj agentov pripravených zinscenovať teroristické útoky a ” rozhádať” našu spoločnosť, ovplyvniť vnútropolitickú agendu a situáciu v spoločnosti. Takéto aktivity bude nepriateľ vykonávať aj po skončení SVO. V tejto konfrontácii je možné zvíťaziť. Skúsenosti ukazujú, že je to ťažká úloha, ale je realizovateľná – dodal Georgij Filimonov na konci svojej analýzy.

 

 

Prekliata kasta

Profesor Andrej Fursov vo svojej najnovšej analýze o podvratnej činnosti v Sovietskom Zväze a neskôr v Rusku vysvetľuje ako sa naplnilo proroctvo spisovateľa Vsevoloda Kočetova. “Čo chcete?” – je varovný román Vsevoloda Kočetova, v ktorom sa opisom určitých vrstiev sovietskej spoločnosti snažil túto spoločnosť a predovšetkým vládnuce skupiny nomenklatúry varovať pred negatívnymi trendmi. Je jasné, že liberáli na autora okamžite zaútočili a vzniklo niekoľko paródií na román. Úrady sa Kočetova nezastali, hoci aktívnych kritikov pokarhali. Napriek tomu sa úrady rozhodli neorganizovať diskusiu okolo románu.

 

Po uverejnení románu v časopise Október vyšiel ako samostatná kniha len v Bielorusku vďaka osobnej pomoci Piotra Mašerova. Náklad sa rýchlo vypredal a hovorilo sa, že bol vykúpený zámerne. Toto je jediné knižné vydanie románu Čo chcete? V šesťzväzkovej zbierke Kočetovových diel sa toto dielo nenachádza. Chcel by som zdôrazniť, že neslúžil režimu, na rozdiel od mnohých tzv. liberálnych spisovateľov 90. a nultých rokov, ktorí neslúžili len režimu, ale aj konkrétnym oligarchom. Kočetov bol iný. Bol to bezpochyby ideologický človek. Veril, že jedným z najnebezpečnejších trendov je rozklad nomenklatúry.

 

V románe poukazuje na zdroj týchto procesov prebiehajúcich v inteligencii, pretože takzvaná liberálna inteligencia u nás nikdy nebola samostatným hráčom. Vždy bola súčasťou frakcie liberálnej nomenklatúry. Preto schéma “liberálna inteligencia verzus konzervatívna moc” – je falošná schéma. V skutočnosti išlo o konfrontáciu dvoch frakcií nomenklatúry. Jedna sa nazývala konzervatívna a druhá liberálna. Hoci liberalizmus tejto liberálnej nomenklatúry spočíval v tom, že konzumovala viac ako jej hodnosť a častejšie cestovala na Západ. A boj medzi časopismi Október (šéfredaktorom bol Kočetov) a Nový svet (šéfredaktorom bol Tvardovský) je projekciou boja medzi dvoma skupinami nomenklatúry.

 

V polovici 50. rokov, po Stalinovej smrti, sa ukázalo, že nomenklatúra sa začína meniť z triedy “sama o sebe” na triedu “pre seba”. Nešlo o “buržoáziu”, ako píšu niektorí, pretože kým neexistoval kapitalizmus, nemohlo dôjsť k “buržoázii”. Ale nomenklatúra sa odtrhla od ľudu, premenila ho na uzavretú sociálnu skupinu. A Kočetov vyzval nomenklatúru z pozície ideálnej a oficiálnej ideológie, čo bolo pre nomenklatúru veľmi nepríjemné. Ale voči súčasnej vládnucej vrstve sa z hľadiska ideálov nedá vzniesť nijaký nárok. “Áno, takí sme…”, povedia a tým to končí.

 

V tomto smere bol sovietsky systém veľmi zraniteľný, pretože hlásal jedno, zatiaľ čo v skutočnosti to bolo často inak. Stalin si bol dobre vedomý nebezpečenstva znovuzrodenia nomenklatúry, ale od roku 1945 do roku 1953 sa kruh nomenklatúry okolo neho stále viac zužoval, takže mu zostával len malý manévrovací priestor. Pokúsil sa o únik v roku 1952 na XIX. zjazde, ale nepodarilo sa mu to. Potom sa pokúsil napraviť situáciu na pléne Ústredného výboru KSSZ, ale veľmi rýchlo po ňom zomrel. A všetkých mladých ľudí, ktorých viedol cez plénum, ich starší súdruhovia vyhodili.

 

Začal sa rýchly proces premeny hornej vrstvy nomenklatúry na to, čo Stalin nazval “prekliata kasta”. A Kočetov všetky tieto procesy videl a opísal vo svojom románe Čo chcete? Je veľmi zaujímavé, ako Kočetov vyriešil túto otázku dejovo. Do Sovietskeho zväzu sa vydáva štvorčlenná skupina, aby sondovala situáciu, akási prieskumná bitka. Skupinu tvorí americký kostolník, ďalší mladý kostolník, starý ruský emigrant, ktorý slúžil Hitlerovi, a Nemec, bývalý esesák. Tento Nemec uvažoval takto:

“V štyridsiatom prvom roku, ako sa ukázalo, Nemci veľmi nepoznali Rusov a ich komunistický systém. Teraz sa proti nim spojili najlepšie sily tohto sveta. Všetky skúsenosti z minulosti sa študujú, dávajú sa dokopy a to, čo bolo nemožné pred štvrťstoročím, sa musí uskutočniť teraz, v nie príliš vzdialených rokoch.” Rusom treba čeliť organizáciou, premysleným programom. V súlade s ním on a ďalší predstavitelia Západu “pôjdu do Ruska nie so sekerami, nie so šibenicami, ale pod zástavami ideí dobra, bratstva národov”. Ďalej pripomína Rosenbergove slová: “Treba vyhubiť, do konca, do hladkého, rovného miesta, všetko ruské. Potom bude vyhladený aj komunizmus”.

 

Pred cestou je skupina informovaná v Londýne, kde sa dozvedá nasledovné: “Musíme skoncovať s komunizmom, inak nás zničí. Nemci prehrali, pretože sovietskym systémom vopred neotriasli. Najlepšie mozgy na Západe teraz pracujú na problémoch predbežnej demontáže komunizmu a najmä modernej sovietskej spoločnosti. Smerom hlavného úderu je ideológia. Zneškodnenie Stalina sme využili mimoriadne šikovne a zneškodnený Stalin je pre nás oporným bodom, ktorý nám umožní prevrátiť komunistický svet naruby.”

 

Spomínam si na Jakovleva, “chromého démona perestrojky”, ktorý sa priznal, že jeho úlohou bolo najprv poštvať Lenina proti Stalinovi, potom Plechanova proti Leninovi a potom zmiesť socializmus úplne. Ďalšiu líniu veľmi jasne načrtol Kočetov, keď ide o estetiku. Jeden zo štyroch hovorí, že je potrebné rozbiť prísnu komunistickú estetiku, rozostriť ju. A Kočetovovo alter ego, spisovateľ Bulatov, vysvetľuje, že spolu s komunistickou estetikou rozmazávajú aj ideológiu. Tento bod je veľmi dobre opísaný. A Kočetov ukazuje aj liberálnu časť inteligencie, aj tzv. rusofilskú časť v osobe Savvu Bogorodického. Myslím, že jeho prototypom bol Vladimír Solochin, taký groteskný Solochin.

 

Jedna z “hrdiniek” v knihe, cirkevníčka Portia Brownová, hovorí, že mladých ľudí treba odviesť od verejných záujmov do čisto osobného, alchymistického sveta. “Komsomol by bol oslabený, jeho schôdze a politické štúdie by sa stali formalitou. Všetko bude len naoko, pre dekorum, za ktorým sa bude skrývať osobný, sexuálny, nezaťažený život. A potom medzi v spoločnosti ľahostajných ľudí, ktorí sa nebudú do ničoho miešať, bude možné postupne presadzovať do vedenia rôznych vedúcich organizácií takých ľudí, ktorí uprednostňujú západný, nie sovietsky, nie komunistický poriadok. Je to pomalý, namáhavý proces, ale zatiaľ jediný možný. Mám na mysli Rusko. S niektorými inými socialistickými krajinami to bude, myslím, jednoduchšie. V niektorých z nich už niekoľko rokov prebiehajú experimentálne práce”.

 

Ďalší veľmi zaujímavý bod v Kočetovovom románe, veľmi silný bod; myslím, že práve preto Suslov nezasiahol. Je pravda, že to bol Šolochov, kto sa zastal Kočetova. To je ten moment. Keď starší Samarin hovorí Felixovi:

“Takí ste vy mladí, čo chcete”, ten mu odpovedá: “Prečo by ste mali obviňovať mladých, otec?! Obviňujte seba, drahí dospelí súdruhovia. Obviňujte tých strýkov, ktorí vám dovoľujú míňať ľudské peniaze na výrobu prázdnych, netalentovaných filmov. Obviňujte tie tety, ktoré o týchto filmoch píšu nadšené recenzie, čím mätú divákov. Prečo ste tomu všetkému otvorili dvere? Asi sa bojíte, že vás obvinia z konzervativizmu, dogmatizmu… A teraz, ak chcete, ste v strede – ani konzervatívci, ani liberáli, a vôbec, vy, ste takí polozmätenci čo robíte všetkým zle”.

 

Iná vec je, že starší Samarin taký nebol, ale Felix tým chcel povedať, že to, čo sa dialo s mladými ľuďmi v 50. a 60. rokoch, odrážalo zmeny v staršej generácii. Kočetov na to poukázal. V tomto smere neboli úrady hlúpe, zachytili tento Kočetovov krok, pochopili, že ideologicky Kočetov stojí v ceste nomenklatúre, ktorá sa mení na triedu. Preto sa automaticky stal supernepriateľom liberálnej inteligencie a, prirodzene, nepriateľom nomenklatúry, ktorej povedal: “Idete nesprávnou cestou!” Celý tento román je o ideologickej erózii sovietskej spoločnosti. Je to románové varovanie, románová otázka: “Čo chcete? Pretože ak to chcete, skončí sa to veľmi, veľmi zle…”

 

A skutočne, necelé štvrťstoročie po vydaní románu sa Sovietsky zväz rozpadol, resp. ho zničili práve tí, o ktorých Kočetov písal: “postupné presadzovanie do vedenia rôznych vedúcich organizácií ľudí, ktorí uprednostňujú západný poriadok…”. Tu si spomínam na Gorbačova, Ševardnadzeho, Jakovleva, hoci to boli len predáci, tí v popredí, a za nimi bola celá kohorta ľudí, ktorí verili, že socializmus je prežitok a že by sme mali splynúť so západným svetom. Jediné, čomu sa čudujeme, je toto: ako mohli títo ľudia pri všetkej svojej svojvôli, ľstivosti, uhýbavosti veriť, že ich západné špičky posadia za jeden stôl s nimi, na rovnakú úroveň? Človek by musel mať veľmi zvláštnu myseľ, keby veril, že tí, ktorí vládli svetu 400 – 500 rokov, posadia týchto výrastkov za rovnaký stôl. A v najlepšom prípade dostanú kôš sušienok, pohár džemu a možnosť reklamovať pizzu.

 

Ryba hnije od hlavy. Kočetov to veľmi dobre ukázal. A nášmu čitateľovi by som prial, aby si prečítal román Čo chcete? Vo všeobecnosti existuje množstvo sovietskych spisovateľov, na ktorých sa už zabudlo. Napríklad skvelý spisovateľ Nikolaj Španov, o ktorom vyhýbavý Julián Semjonov povedal, že je to jediný sovietsky spisovateľ, od ktorého sa dá naučiť globálnemu videniu. Ľudia mojej generácie poznajú jeho dobrodružné romány Neviditeľná vojna a Prvý úder od detstva. A má ešte dva romány o vojne: Podpaľači a Sprisahanci. Existuje aj spisovateľ, ktorého naša liberálna verejnosť nenávidí azda ešte viac ako Kočetova. Je to Ivan Ševcov, autor románu Vošky. Títo spisovatelia sú zaujímaví nielen ako spisovatelia, ale aj ako bádatelia doby. To, o čom písal Kočetov, nie je len včerajší deň, ale aj dnešný deň vo svojom vývoji – dodáva Andrej Fursov na záver.

Milan Novický

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

 

Zdieľajte článok