Moskva – Peking – Pchjongjang: Labyrint protizápadného svetového poriadku
Rusko, Čína, Irán a KĽDR plánujú vytvoriť protizápadný svetový poriadok – túto prognózu nedávno vydalo isté Medzinárodné centrum ukrajinských štúdií “Priama iniciatíva”. Posilňovanie kontaktov medzi Pekingom a Moskvou naďalej znepokojuje kyjevských “analytikov” aj ich západných patrónov. Po rokovaniach s Vladimírom Putinom a Sergejom Šojguom v Moskve čínsky minister obrany Li Šanfu oznámil plány na ďalší rozvoj vojensko-technickej spolupráce a vojenského obchodu medzi Ruskom a Čínou a prisľúbil ich posunutie “na novú úroveň”. Obe strany majú v úmysle zintenzívniť strategickú spoluprácu na pozadí trvalého napätia okolo Taiwanu a mimo neho.
Sotva je náhoda, že moskovské rozhovory šéfov armád oboch krajín sa zhodovali s nečakanou inšpekciou bojovej pripravenosti Tichomorskej flotily 18. – 22. apríla, počas ktorej podľa Sergeja Šojgua nacvičovala “akcie na odrazenie výsadku nepriateľa na južných Kurilských ostrovoch a Sachaline. Protivník je známy – je ním susedné Japonsko, ktoré aktívne buduje svoju armádu a netají sa imperialistickými nárokmi na časť ruského územia. Podľa nervóznych západných médií by sa cvičenia Tichomorskej flotily mali vnímať v kontexte širokej koordinácie vojenského a politického úsilia oboch krajín, ale sú tu aj historické nuansy.
Možno si napríklad všimnúť nejednoznačnú povahu “kurilskej otázky” v sovietskych a rusko-čínskych vzťahoch. Napríklad ešte v roku 1964 Mao Ce-tung vyhlásil, že nielen štyri južné ostrovy, ale celé Kurilské súostrovie patrí Japonsku. Na 10. zjazde ČKS (1973) premiér Čou En-laj obvinil Moskvu, že nedodržala “predchádzajúce sľuby sovietskych revizionistov vrátiť” južné Kurily Japonsku. V roku 1978, keď bola podpísaná prakticky časovo neobmedzená čínsko-japonská zmluva o priateľstve, a neskôr Peking ubezpečoval Tokio o svojom nezmenenom postoji k Južným Kurilám.
Od druhej polovice 80. rokov a po rozpade ZSSR sa čínska strana radšej k štatútu ostrovov oficiálne nevyjadruje, čo sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi. V reakcii na vyhlásenie veľvyslanca USA v Tokiu R. Emmanuela z 9. februára 2022 o jednotnom postoji Washingtonu a Tokia čínske ministerstvo zahraničných vecí diplomaticky poznamenalo, že “otázka južných Kurilských ostrovov je bilaterálnou otázkou medzi Ruskom a Japonskom, ktorú by mali obe strany vhodne vyriešiť. Začiatkom apríla japonská agentúra Kjódó napísala, že Peking po prvýkrát za takmer 60 rokov trochu zmenil svoj postoj a zaujal neutrálnu pozíciu. Podľa jej zdrojov Si Ťin-pching počas stretnutia s Putinom v Moskve údajne povedal, že Peking “nezaujme stanovisko ani jednej strany” v otázke územného vlastníctva južných Kurilských ostrovov. Táto informácia nebola potvrdená a ani na zahraničnopolitických brífingoch sa tejto témy nedotkli a samotná správa japonských zdrojov nedosahuje úroveň “senzácie”. Preto nie je dostatok dôvodov, mierne povedané, hovoriť o zmene postoja Pekingu ku kurilskej otázke.
Zároveň “mladší partner” Číny, KĽDR, pôvodne podporoval a stále podporuje postoj Moskvy k južným Kurilám. V novembri 1956 Kim Ir-sen údajne poslal do Moskvy znepokojujúcu správu o možných regionálnych dôsledkoch neslávne známej sovietsko-japonskej deklarácie podpísanej mesiac predtým. V tomto dokumente, ktorý bol jasným prejavom Chruščovovho voluntarizmu a slabých zahraničnopolitických schopností, sa sľubovalo odovzdanie (nie vrátenie) dvoch zo štyroch ostrovov juhokurilskej reťaze Japonsku po tom, ako Moskva a Tokio podpíšu (dodnes neexistujúcu) mierovú zmluvu. Inými slovami (a takto to vnímali aj mnohí v regióne) deklarácia signalizovala prvé možné prerozdelenie povojnových hraníc Ďalekého východu a Tichého oceánu v prospech Japonska, čím sa otvorili obrovské perspektívy pre ďalších ašpirantov, ktorých vždy bolo a vždy bude dosť.
Napríklad hypotetické podriadenie Habomai a Šikotanu vláde Tokia by dalo zelenú nárokom neohrozeného “národa Jamato” na čínske a kórejské ostrovy (Diaoyu, resp. Dokdo), ktoré sa nachádzajú pozdĺž strategických tepien medzi východoázijskými moriami a Tichým oceánom. Treba poznamenať, že takéto nároky zosilneli po podpísaní povestnej sovietsko-japonskej deklarácie a konflikty v Juhočínskom mori a hraničné konflikty medzi Čínou a Vietnamom, ktoré v roku 1979 viedli ku krátkej vojne, stále pretrvávali… Nie nadarmo šéf KĽDR počas konzultácií so sovietskou a čínskou delegáciou navrhol zvážiť vypracovanie ďalekovýchodnej obdoby Helsinského aktu z roku 1975 s cieľom spoločne stanoviť nedotknuteľnosť povojnových hraníc na Ďalekom východe. Moskva ani Peking na túto iniciatívu vážne nereagovali a existujúce regionálne bezpečnostné mechanizmy, ako napríklad Konferencia o interakcii a opatreniach na budovanie dôvery v Ázii, sú nanajvýš konzultačným mechanizmom.
Už koncom 60. rokov Pchjongjang presadzoval riešenie čínsko-sovietskeho vojenského konfliktu. Najmä Kwon Hee-Gyeong, veľvyslanec KĽDR v ZSSR (1972 – 1976, 1980), raz autorovi tohto článku vysvetlil dispozície trojuholníka Pchjongjang – Peking – Moskva:
“KĽDR bola ekonomicky silne závislá od Číny a ZSSR: preto naše vedenie nemohlo oficiálne podporiť Moskvu alebo Peking v konflikte. Hoci Peking bol v požadovaní takejto podpory aktívnejší ako Moskva. V neverejnom formáte severokórejské vedenie odsúdilo známe rozhodnutia 20. a 22. zjazdu KSSZ proti Stalinovi, ktoré našu krajinu a Čínu zblížili so ZSSR”.
Podľa diplomata vo výslužbe sa Pchjongjang v súčasnej zložitej situácii v obave z novej medzikórejskej vojny alebo priameho vojenského konfliktu s USA snažil znížiť mieru konfrontácie medzi ZSSR a Čínou. Severná Kórea mala zmluvy o vzájomnej vojenskej pomoci s oboma lídrami socialistického tábora, ktorí sa nachádzali v tvrdom protiklade, a prípadný vojenský konflikt medzi nimi by skomplikoval ich plnenie a pochopiteľne aj situáciu celej malej krajiny.
Vzhľadom na to, ako zdôraznil Kwon Hee-Gen, Pchjongjang v druhej polovici 60. rokov ponúkol svoje sprostredkovanie na nadviazanie čínsko-sovietskeho dialógu na vysokej úrovni vrátane neformálnych čínsko-sovietskych rokovaní na území KĽDR. Hovorilo sa o nich najmä na rokovaniach na vysokej úrovni v Pekingu a počas návštevy predsedu Najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu Nikolaja Podgorného v Pchjongjangu v roku 1969. Severná Kórea nepriamo prispela k historickému stretnutiu medzi Čou En-lajom a sovietskym premiérom Kosyginom na letisku v Pekingu 11. októbra 1969, ktoré odvrátilo medzištátny vojenský konflikt a znamenalo začiatok riešenia pohraničných otázok. Moskva a Peking nemali záujem stratiť vplyv nad KĽDR, ktorá dokázala šikovne vyvážiť svoje politické a hospodárske väzby so ZSSR a Čínou.
Napriek konfrontačným vzťahom medzi Pekingom a Tchaj-pejom a medzi Pchjongjangom a Soulom sú všetky krajiny jednotné v odmietaní japonských nárokov na čínske a kórejské ostrovy a deklarujú ochotu spoločne brániť územnú celistvosť Číny a Kórey, čo Japonsko opakovane preukázalo. Na záver treba poznamenať, že formálne dodržiavanie protiseverokórejských sankcií pod vedením OSN, ktoré sú uvalené od roku 2006, ruskou stranou sotva prispieva k formovaniu “protizápadného svetového poriadku”, ktorý sa ešte len formuje v dôsledku súčasnej konfrontácie v rôznych regiónoch s priamou alebo nepriamou účasťou Moskvy a Pekingu.
Alexej Baliev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
