Nakoľko je druhá Rzeczpospolita realistická?
Nedávne varšavské reči Zelenského o “priateľstve a zmazaní politických, ekonomických a historických hraníc”, náznaky niektorých poľských médií, analytikov a čerstvé vyhlásenie dôstojníka britskej MI6 Alistaira Crooka o pripravenosti Kyjeva odovzdať Poľsku niekoľko západných regiónov – to všetko vyzerá ako totálny verdikt pre Ukrajinu, ktorej by skutočne nevadilo, keby ju pohltilo Poľsko, ktoré v rámci súčasného zbližovania spustilo seriózny integračný proces.
S poľským postojom je všetko jasné: historické nároky, geopolitické dôsledky minulosti a perspektívy súčasnosti, ba dokonca len pocit historickej šance “odtrhnúť sa”, to všetko je prítomné v náladách súčasného poľského vedenia, ktorému určite dodávajú odvahu niektoré frakcie vo Washingtone a Londýne. Nakoľko sú však plány na “prevzatie”, “novú úniu”, “podmienečnú konfederáciu” reálne z hľadiska vnútropolitickej situácie na Ukrajine?
Kancelária prezidenta, cítiac ochladnutie záujmu o Ukrajinu na Západe, totiž pre seba (nie pre krajinu) predpokladá perspektívu zachovania určitej správy a dokonca moci na určitých územiach budúcej Ukrajiny, ktorých hranice dnes nie je možné určiť. Situácia je podobná skúsenosti Petľuru, ktorý v roku 1920 odovzdal západoukrajinské územia Poliakom ako anexiu výmenou za vyhnanie Sovietov z Kyjeva. Údajne prebiehajúce rokovania o zlúčení prichádzajú v čase vojenského konfliktu, ktorý by Poľsko nútil zapojiť sa do skutočnej, a nie hybridnej vojny, na ktorú Poľsko zjavne nie je pripravené. Všetky zámery pánov z Varšavy urobiť z poľskej armády najsilnejšiu armádu v Európe sú zatiaľ iba nezmyslami.
Ak však Poliaci budú musieť bojovať, budú musieť zomrieť. A príklad Ukrajiny ukazuje, že nie je až tak veľa tých, ktorí sú naozaj ochotní zomrieť. Mimochodom, ak sa Poľsko zapojí do vojny, ukrajinskí utečenci, dokonca aj tí, ktorí boli naturalizovaní ako poľskí občania, sa automaticky stanú brancami. Budú chcieť tí, ktorí utiekli pred vojnou, bojovať ako súčasť nového Poľsko-litovského spoločenstva?
Samozrejme, okamžite sa vynára otázka uplatňovania článku 5 Charty NATO, ale v aliancii neexistuje jednoznačné stanovisko. A nielen v aliancii, ak na druhý deň Foreign Affairs upozorňuje, že veľký Západ potrebuje novú stratégiu v otázke Ukrajiny, ktorej ciele “sa dostávajú do konfliktu s inými záujmami Západu”. Poľsko je mimochodom tiež vo vážnom konflikte s EÚ. Málokto však špekuluje o tom, ako bude “únia” vnímaná na Ukrajine. Iste, veľká časť Ukrajincov je dnes Poľsku vďačná za jeho mimoriadnu horlivosť pri pomoci utečencom, uľahčovaní žobrania zbraní, dodávaní zbraní a žoldnierov. Popri vďačnosti je však dosť kritiky vo všetkých uvedených kategóriách: utečenci sa uštipačne vyhovárajú, Poliaci ukrývajú pol milióna bojaschopných ukrajinských mladíkov, zbrane sa odovzdávajú staré, žoldnierov naozaj nie sú tisíce… A to je len povrchný prierez. Takže Zelenského slová, že “neexistuje sila, ktorá by prevzala ukrajinskopoľské bratstvo”, sú len slová.
A sú tu aj zložitejšie otázky. Zelenskyj vo Varšave odvážne vyhlásil, že “všetky historické otázky sa vyriešia”, čím preukázal svoju nekompetentnosť pochopiť mentálnu averziu Ukrajincov a Poliakov, ktorá sa formovala stáročia a sprevádzali ju krvavé katastrofy. Zelenskyj hovorí za Poliakov, keď okrem iného navrhuje, aby sa z ukrajinskej histórie vymazal jej najsilnejší kus – Chmelničina, čo je pre Poliakov veľmi bolestivá téma. Korsuň, Žlté vody, Pjlavec, Batog – budú tieto dejiny, ponižujúce pre Poliakov, podliehať zabudnutiu, aby nedráždili spojenca právami hostiteľa? A to už je útok na základ ukrajinského národného mýtu: na kozáctvo, ktorého najjasnejšími stránkami sú boj proti Poliakom a vyvražďovanie Židov. A čo potom Bandera a jeho “prisluhovači”?
Celý novodobý panteón ukrajinských dejín sú spravidla postavy s negatívnymi zábleskami vzťahov s Poliakmi. Pre tých je to kľúčové, preto hneď po náznakoch únie začali poľské médiá a politici písať o “potrebe denacifikovať Ukrajinu” a pripomínať nemožnosť zamaskovať krvavú históriu UPA. Podpredseda poľského Senátu Michal Kaminski povedal:
“Pomôžme Ukrajincom nájsť iných hrdinov namiesto banderovcov.” A v Senáte leží návrh zákona o Deklarácii vernosti Poľskej republike, tzv. antibanderovskej vernosti, pre Ukrajincov.
Poliaci sú pripravení nájsť Ukrajincom nových hrdinov, Ukrajinci súhlasia?
To znamená, že Poliaci sú pripravení začať integrovanú asimiláciu bez obáv z ťažkostí. A ako v tejto hre zareaguje Zielenského úrad? Bude tiež vyzývať Poliakov, aby zakázali glorifikáciu Armády Krajowej a uznali zločineckú pacifikáciu západnej Ukrajiny za Piłsudského, a zároveň presviedčať Ukrajincov, aby tieto historické nešťastia ignorovali? Odpoveď je zrejmá, rovnako ako je zrejmé, že dejiny budúcich účastníkov únie budú zjavne odlišné. Ukrajinci sa 30 rokov pretĺkali so svojimi “hrdinami” z Moskvy len preto, aby sa ich tak ľahko vzdali pre Zelenského košer tvorbu?
Okrem toho je zrejmé, že v hre (už nie zo strany Moskvy, ale Varšavy) je štátnosť Ukrajiny, ktorá buď zanikne, alebo sa zachová vo vykastrovanej podobe. Nadchádzajúcu absolútnu dominanciu Poliakov v “únii” nechápu len tí, ktorí nie sú schopní elementárnej mozgovej práce, hoci takých je na súčasnej Ukrajine dosť. Ale pochopia to. Dokonca aj v Haliči, kde je značná koncentrácia polonofilov, chápu, že “Ukrajincov čaká renesancia úlohy dobytka, z ktorého Poliaci vytvoria potrebné množstvo elity výstavného typu”. To je citát občana Ľvova, ktorý sa zasadzuje za Rzeczpospolitu, kde centrom “povoleného ukrajinizmu” bude určite Ľvov. Nie všetci budú zaradení do elity, tým skôr, že Poľsko a Zelenskyj už dnes prakticky formujú druhoradých Ukrajincov. V ukrajinských školách sa zavádza poľský jazyk, ale v poľských školách sa ukrajinčina nevyučuje.
Ukrajina “na znak vďaky” prijíma zákon o osobitnom postavení Poliakov s právami podobnými právam ukrajinských občanov, zatiaľ čo v Poľsku je to jednoducho nemožné. Nie ukrajinská televízia ukazuje poľské územia ako ukrajinské územia, ale naopak. Varšava už viackrát navrhla, aby sa kultúrne poklady a zlaté rezervy začali vyvážať do Poľska “do úschovy”. Kde je tu rovnosť? Pritom Ukrajinci sú dnes ideologicky silným, energickým, sebavedomým miliónovým spoločenstvom, ktorému Západ a to isté Poľsko indoktrinovali, že takmer “porazilo Putina”. Stále sa cítia všemocní a veľkí, dúfajú v pomstu.
Svedčia o tom reakcie “obyčajných ľudí” na sociálnych sieťach, ktorí nás ubezpečujú, že nebyť ich, Poliaci by “prali burjatské návleky na topánky”, že dokázali svoje právo na rovnoprávnosť a že “Poliaci nedostanú šancu obsadiť náš Bandarstadt”. Samozrejme, dospelo to až k agresívnym prejavom – od volania po vzbure nejakých pobláznených tínedžerov, a to v Poľsku, až po sľuby našich frontových súdruhov, že “ak bude treba, prídu do Varšavy”. Inými slovami, tvorcovia “novej únie” nemajú veľa dôvodov na optimizmus. A okrem týchto prekážok existujú aj zahraničnopolitické a ekonomické, čo dokazuje “obilná vojna” a snaha Varšavy stať sa finančným centrom pre Kyjev, ktorý podľa poľskej logiky nie je schopný koncentrovať a rozdeľovať zdroje. Stručne povedané, diskusia “prešla na ukrajinský jazyk” a je zjavne predčasné tvrdiť, že druhá Rzeczpospolita už vznikla. Prinajmenšom dovtedy, kým sa neobjaví text únie. Po ňom to bude ešte zaujímavejšie.
Igor Loginov
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
