Aktuality, História,

S akým cieľom USA zatiahli Fínsko a Švédsko do NATO. Salámová taktika v akcii

---

 

V roku 1945 Švédsko, nie bez podnetu USA, prevzalo iniciatívu na vytvorenie severskej obrannej aliancie zahŕňajúcej Dánsko, Nórsko a Fínsko. Fínsky prezident Juho Paasikivi však odmietol účasť na tejto aliancii s vysvetlením, že ZSSR vníma túto iniciatívu ako nepriateľskú. Švédska iniciatíva, ktorú podporovali Anglosasi, ktorí zahrali švédskemu ministrovi zahraničných vecí Estovi Undenovi, autorovi tohto projektu, do karát, bola v Sovietskom zväze prijatá negatívne. Preto sovietsky diplomat A. Alexandrov-Agentov, ktorý pôsobil v sovietskej misii vo Švédsku v rokoch 1942 – 1947, vo svojich spomienkach označil projekt Severskej obrannej ligy za severský odraz studenej vojny. S odvolaním sa na celý rad údajov, ktoré mal k dispozícii, oznámil svojmu vedeniu, že “škandinávsky blok, nech by ho jeho tvorcovia vykresľovali akokoľvek neutrálne, nebude ničím iným ako severnou vetvou protisovietskeho západného bloku”.

 

Anglosasi medzitým nikdy nevsadili iba na jedného koňa. Súbežne s projektom severskej obrannej aliancie sa USA a Veľká Británia usilovali o priame zapojenie krajín európskeho severu do Atlantickej aliancie. Nakoniec zvíťazil druhý prístup. Washingtonu sa podarilo získať do Severoatlantickej aliancie len Nórsko a Dánsko, zatiaľ čo Švédsko si zachovalo neutralitu. Fínsko v roku 1948 uzavrelo so ZSSR zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

 

Britská spravodajská služba zohrala zásadnú úlohu pri rozhodnutí Nórska vstúpiť do NATO. Začiatkom novembra 1948 vypracoval výbor britskej spravodajskej služby pod vedením Williama Haytera správu pre nórske ministerstvo obrany, ktorá poukazovala na vysokú pravdepodobnosť blížiacej sa sovietskej kampane proti západným krajinám. Podľa autorov správy Škandinávia nebola hlavným cieľom Sovietskeho zväzu, ale zdôraznili, že ju nemožno ponechať bokom. V prípade útoku na škandinávske krajiny by sa Sovietsky zväz údajne snažil kontrolovať prístup k Baltskému moru a zmocniť sa námorných a leteckých základní. Hlavnými trasami sovietskeho postupu mali byť podľa britskej spravodajskej služby južné Švédsko, dánske ostrovy a Jutský polostrov.

 

V správe sa uvádzalo, že cieľom sovietskej armády je zmocniť sa železorudných oblastí Švédska a prístavov severného Nórska a sovietske ministerstvo obrany vyvinie maximálne úsilie na uskutočnenie týchto plánov. Hlavnými cieľmi mali byť mestá Narvik a Luleå a železnica, ktorá ich spája (objekty, ktoré počas druhej svetovej vojny preukázali svoj strategický význam). Autori správy dospeli k záveru, že škandinávske štáty by v prípade sovietskeho útoku nedokázali samy zabezpečiť potrebnú obranyschopnosť. Britská spravodajská služba zdôraznila, že Škandinávci potrebujú materiálnu pomoc a ozbrojenú podporu v čase mieru, aby odradili “agresiu Sovietskeho zväzu.

 

O sedemdesiatpäť rokov neskôr sa britská rétorika ani trochu nezmenila. Podobne ako ich starší partneri vo Washingtone využívajú vnímanú hrozbu, ktorú predstavuje Rusko, na to, aby do svojho vojenského bloku vtiahli čoraz viac krajín, pričom používajú “salámovú taktiku”. “Salámová taktika” znamená dosiahnutie hlavného cieľa prostredníctvom série malých čiastkových krokov a možno sa ilustruje takto. Muž vojde do mäsiarstva a požiada o odkrojenie tenkého plátku salámy. Mäsiar v nádeji, že získa zákazníka, ho odreže. Potom muž požiada o ďalší plátok, potom o ďalší a tak ďalej, až kým si predavač neuvedomí, že bol jednoducho oklamaný.

 

USA a Veľká Británia pokračovali v krájaní škandinávskej salámy počas celej studenej vojny a presvedčili švédske a fínske ozbrojené sily a spravodajské služby, aby spolupracovali so svojimi nórskymi a dánskymi kolegami. Po rozpade Sovietskeho zväzu začali USA zapájať Fínsko a Švédsko do “mierových” operácií NATO. V rámci misie NATO IFOR bola vytvorená poľsko-severoeurópska brigáda; v roku 2000 sa vojenské kontingenty zo severských štátov stali súčasťou mnohonárodnej pohotovostnej brigády vysokej pripravenosti pre operácie OSN (SHIRBRIG-Mnohonárodná pohotovostná brigáda vysokej pripravenosti pre operácie OSN). Švédsko, Fínsko a Nórsko spolupracovali v rámci Medzinárodných bezpečnostných podporných síl v Afganistane a misií EÚ v Čade a Stredoafrickej republike.

 

Formát severskej obrannej spolupráce (NORDEFCO) bol založený v roku 2009. Jeho členmi sa stali Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko. NORDEFCO sa skladá z troch predtým odrezaných častí severskej salámy:

-Severskej štruktúry podpory obrany (NORDSUP)

– Severskej spolupráce v oblasti vyzbrojovania (NORDAC)

– Severskej koordinovanej dohody o podpore vyzbrojovania (NORDCAPS).

 

Skutočný význam vytvorenia NORDEFCO vysvetľuje ruský vojenský portál Zvezda:

“Po tom, ako Švédsko a Fínsko dokončia proces vstupu do bloku, vznikne v Severoatlantickej aliancii skupina krajín NORDEFCO, ktorá bude v podstate predstavovať jeden vojenský okruh. Akú hrozbu to všetko predstavuje pre Rusko?

“Členstvo Fínska v NATO nepredstavuje pre nikoho hrozbu. Chceme zachovať našu viac ako 800- kilometrovú hranicu s Ruskom v mieri. Snažíme sa len posilniť našu vlastnú bezpečnosť a prispieť k európskej bezpečnosti,” povedal Pekka Haavisto, fínsky minister zahraničných vecí, v máji minulého roka pre washingtonský think tank CSIS. O mesiac neskôr zástupca generálneho tajomníka NATO pre obranné investície Kamil Grand povedal, že nemôže poskytnúť záruky o nerozmiestnení jadrových zbraní na území Fínska a Švédska, ak tieto krajiny vstúpia do aliancie.

 

“V tejto súvislosti si nie som istý, či stojí za to dávať Rusku nejaké záruky o našej vojenskej stratégii v tomto regióne,” povedal. A v novembri 2022 agentúra Bloomberg informovala, že Švédsko a Fínsko nevylúčili rozmiestnenie jadrových zbraní v blízkosti ruských hraníc, ak sa stanú členmi NATO. Fínska premiérka Sanna Marinová na otázku o prípustnosti umiestnenia jadrových zbraní v krajine odpovedala, že Helsinki si pre členstvo v NATO nekladú žiadne podmienky. Rovnaký postoj zastáva aj švédsky premiér Ulf Kristersson.

 

Treba pripomenúť, že v súlade s tou istou salámovou taktikou bolo vťahovanie Fínska a Švédska do NATO sprevádzané oduševnenou rétorikou o uľahčenom členstve v aliancii bez umiestnenia zahraničných vojenských základní a jadrových zbraní. Fínski a švédski politici zrejme nepochopili, že vstupom do NATO podkopávajú svoju národnú bezpečnosť a v prípade priameho vojenského konfliktu medzi Ruskom a NATO sa stávajú cieľom číslo jeden pre ruské strategické jadrové sily.

 

Podľa ruského Centra pre analýzu strategických jadrových síl bude musieť Rusko proti švédskym úderným silám podniknúť preventívne údery taktickými jadrovými zbraňami, pretože v opačnom prípade by ruskú Baltskú a Severnú flotilu mohli zničiť vysoko účinné proti lodné rakety Robotsystem15, ktorými je vyzbrojená švédska armáda. Situácia by sa stala pre severské krajiny ešte hrozivejšou, ak by sa vo Fínsku a Švédsku rozmiestnili americké jadrové rakety.

 

Väčšina ľudí vo Fínsku a Švédsku to na rozdiel od politikov chápe. Prieskum, ktorý vlani uskutočnilo Wilsonovo centrum, ukázal, že 26 % Fínov je za vstup do NATO, ale 40 % je proti nemu. Vo Švédsku podobný prieskum z roku 2022 ukázal, že 42 % respondentov je za a 37 % proti. Západ na čele so Spojenými štátmi maniakálne smeruje k vojenskému konfliktu s Ruskom, pričom ho ako prvému vystavuje na obdiv svojim mladším severoeurópskym partnerom nakrájaným ako plátky salámy.

 

Prestaňte podceňovať hrozbu na severozápadných hraniciach Ruska

Stačí pohľad na mapu, aby sme videli, že vstup Fínska do NATO podstatne zvýšil líniu kontaktu medzi Ruskom a západným vojensko-politickým blokom, ktorý stojí proti nemu. Táto línia, ktorá sa tiahne v dĺžke 1 600 km (nepočítajúc predmostie NATO na území bývalej Ukrajinskej SSR), teraz vedie v relatívnej blízkosti Petrohradu, Murmanska, Petrozavodska, Bielomorsko-baltského kanála, ako aj Vyborgu, Primorska, Pečengy a Ladožského jazera. A hneď sa tu začali americké “prieskumné” lety…

 

5. apríla, deň po vztýčení bielo-modrej vlajky pred sídlom NATO, fínsky minister obrany Antti Kaikkonen schválil nákup protilietadlového raketového systému dlhého doletu David’s Sling, ktorý vyrába izraelská spoločnosť Rafael Advanced Defence Systems za účasti americkej korporácie Raytheon Technologies. V decembri minulého roka fínske ministerstvo obrany oznámilo nákup veľkého množstva protitankových riadených striel Spike-SR, Spike-LR2 a Spike-ER2 od spoločnosti Rafael Advanced Defence Systems.

 

Na 200-kilometrovom úseku hranice s Ruskom sa začal stavať betónový plot s ostnatým drôtom. Otvára sa otázka militarizácie Alandských ostrovov. Zatiaľ čo NATO ešte nerozhodlo o rozmiestnení stálych základní aliancie na fínskom území, úrady mesta Kauhavy (západné Fínsko), kde do roku 2015 fungovalo vojenské letisko, sa už ponáhľajú do “prvej línie”. Dediči hnutia Lapua (fínski fašisti) majú známe nároky na Vyborg, Karéliu, Ingermanlandiu, Západnú Ladohu, Pečengu, prístup k Barentsovmu moru pri polostrove Rybač a ďalšie územia ruského severozápadu.

 

Dodnes formálne platná bilaterálna zmluva “O základoch vzťahov” z roku 1992 stanovuje vzájomné záväzky medzi Moskvou a Helsinkami rešpektovať nedotknuteľnosť hraníc a územnú celistvosť druhej strany (článok 3); zdržať sa použitia sily proti druhej strane a nedovoliť, aby sa jej územie použilo na ozbrojenú agresiu proti zmluvnej strane a druhej krajine (článok 4). V tejto zmluve je však jedna zvláštnosť, ktorá sa pravdepodobne vysvetľuje horúčavou “priateľstva so Západom” z čias Gorbačova a Jeľcina: podobne ako v zmluvách Ruskej federácie s pobaltskými republikami s pečiatkou z rokov 1991 – 1992, ani v prípade Fínska neexistuje zákaz účasti zmluvných strán vo vojenských blokoch, ktoré by mohli vytvoriť hrozbu pre bezpečnosť jednej zo zmluvných strán.

 

Taktiež “zabudli” stanoviť nevyhnutnosť vzájomných konzultácií o podmienkach účasti niektorej zo zmluvných strán v takýchto blokoch, ak by sa táto otázka v budúcnosti vyskytla (čo sa aj stalo). Takéto závažné nedostatky v zmluvnej praxi nemohli nevytvoriť predpoklady na rozšírenie NATO pozdĺž severného a južného pobrežia Baltského mora. Kozyrevovi diplomati vyskakovali z nohavíc a navrhovali, aby sa rusko-fínska hranica v zmluve označila ako “hranica mieru, priateľstva a dobrého susedstva”. Pragmatickí Fíni však trvali na odstránení zmienky o “priateľstve” z textu a snažili sa vyhnúť formulácii o nedotknuteľnosti hranice. Mierovou zmluvou s Fínskom, ktorá bola podpísaná 12. marca 1940 v Moskve, získal Sovietsky zväz celý Karelský priesmyk s mestom Viborg, Viborský záliv a ostrovy a tiež západné a severné pobrežie Ladožského jazera.

 

Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa fínski nacionalisti previnili masovými vojnovými zločinmi proti civilnému obyvateľstvu na okupovanom území ZSSR. V roku 1944 bola fínska armáda porazená, čo umožnilo 19. septembra podpísať dohodu o prímerí, ktorá obnovila zmluvu z roku 1940. Okrem toho Fínsko vracalo Sovietskemu zväzu oblasť Pečenga (Petsamo). Všetky podmienky tejto dohody boli zahrnuté do textu mnohostrannej medzinárodnej mierovej zmluvy s Fínskom, uzavretej 10. februára 1947 v Paríži. Od druhej polovice 50. rokov sa vo fínskych médiách pravidelne iniciovali propagačné kampane na “vyjasnenie” hraníc s “východným susedom”. Uvádzalo sa, že Suomi by malo využiť “japonské skúsenosti” z čias Chruščovovej vlády (1956), ktorá súhlasila s odovzdaním ostrovov Južnokurilského reťazca (Šikotan a Habomai) Japonsku za určitých podmienok.

 

Okrem toho predčasné ukončenie prenájmu Porcalla-Udd sovietskym námorníctvom v roku 1956 (40 rokov pred formálnym vypršaním platnosti príslušnej dohody!), ktorý pokrýval Helsinki, údajne naznačovalo pripravenosť Moskvy na územné ústupky v prospech “neutrálneho” Fínska, ktoré sa vtedy aktívne navrhovalo ako “okno ZSSR do sveta kapitalizmu. Fínske médiá reagovali na všetky insinuácie Moskvy “hrozivým mlčaním”, čo presvedčilo niektorých “horúcich fínskych chlapcov” o účinnosti ďalšieho informačného nátlaku (Helsinki v tom čase nemali iné prostriedky).

 

Podľa dostupných informácií sa Aimo Aaltonen, vodca Komunistickej strany Fínska (1944 – 1945 a 1948 – 1966), vyslovil za aktívnejšiu reakciu na “revanšistické výlevy” provokatérov z “krajiny tisícich jazier”. Správne sa domnieval, že ak by provokatívne publikácie nevyvolali odozvu, podnietilo by to širšiu revanšistickú kampaň, ku ktorej by sa v istej fáze pridali aj “oficiálni” fínski politici. Aaltonen sa tiež postavil proti predčasnej likvidácii sovietskeho prenájmu Porkkalla-Udd ako vážnemu podnetu na “veľkofínsky” revanšizmus. Na tieto argumenty sa jednoducho neprihliadalo. V roku 1966 bol Aaltonen, nie bez vedomia Politbyra Ústredného výboru KSSZ, odvolaný z funkcie šéfa komunistickej strany “pre autoritárstvo, dogmatizmus a ignorovanie súdružskej kritiky”.

 

Otázky týkajúce sa tzv. stratených území nastolili aj poprední fínski politici v neformálnych rozhovoroch so sovietskymi partnermi, ale márne. Po roku 1991 sa fínske médiá začali čoraz viac zaujímať o územné nároky Japonska na ruské Kurilské ostrovy a o rôzne spôsoby presadzovania týchto nárokov. Vznik geografickej mapy Ruskej federácie nielen bez Krymu, ale aj bez Kurilských ostrovov a Kaliningradu sa stal na rusko-finskom obchodnom fóre veľmi výrazným. Niekoľko mesiacov pred formálnym vstupom do NATO fínski internetoví provokatéri spustili provokatívnu vsuvku o “historických právach” svojej krajiny na Leningradskú oblasť, Karéliu a subarktickú Pečengu (po fínsky Petsamo). Na sociálnych sieťach sa šírili fantastické mapy “Veľkého Fínska”, na ktorých bol Petrohrad premenovaný na “Sannasburg”, Leningradská oblasť na “Sannagrad” a ruská republika Karélia na “Sannaelinu” na počesť fínskej premiérky (od roku 2019) Sanny Marin, ktorá po prehratých parlamentných voľbách koncom marca 2023 podala demisiu.

 

Akokoľvek sú tieto vystúpenia zámerné, poukazujú na mimoriadne nepriaznivý trend, ktorého si je Moskva nepochybne dobre vedomá. Napríklad generálporučík Andrej Gurulev, poslanec Štátnej dumy, vyzval, “aby prestali podceňovať hrozbu, ktorú predstavuje vstup Fínska do NATO v blízkosti ruských hraníc. Fínsko teraz môže byť k dispozícii jednotkám NATO. Táto 1 400 km dlhá pozemná hranica, ktorú možno prekročiť takmer na všetkých úsekoch, predstavuje pre krajinu skutočnú hrozbu”. Konkrétne rozhodnutie už bolo prijaté: “Na záverečnej rade ministerstva obrany bolo jasne povedané, že v Petrozavodsku sa objaví zbor” dvoch divízií, ktorý “bude kryť hranice s Fínskom a bude odrážať hrozby”. Dnes, keď sa vytratili prvky niekdajšej dôvery medzi Moskvou a Helsinkami, si severozápadný úsek ruskej hranice vyžaduje najprísnejšiu pozornosť.

 

“Aurora-23 sa netýka len Ruska

Vo Švédsku prebieha cvičenie Aurora-23, ktoré potrvá do 11. mája a bude najväčším zo všetkých manévrov, ktoré sa za posledných 25 rokov konali na švédskom území. Zúčastňuje sa na nich 26-tisíc vojakov zo Spojených štátov, Veľkej Británie, ďalších krajín NATO vrátane Fínska, ako aj z Rakúska a Ukrajiny. Podplukovník švédskej armády Henrik Larsson, zodpovedný za plánovanie cvičenia, uviedol, že cieľom je “zlepšiť kombinovanú schopnosť švédskych ozbrojených síl brániť sa proti ozbrojenému útoku…, ako aj pripraviť sa na členstvo v NATO.

 

Švédsko a Fínsko 18. mája 2022 požiadali o vstup do NATO, čím sa vzdali svojho neutrálneho postavenia. Turecko sa však postavilo proti prijatiu týchto štátov do aliancie. Ankara svoj postoj vysvetľuje tým, že Švédsko ani Fínsko ju nepodporujú v boji proti Strane kurdských pracujúcich (PKK) a Organizácii Fethullaha Gülena (FETO), ktoré sú v Turecku prenasledované ako teroristi. Výsledkom rokovaní bolo urovnanie sporov medzi Fínskom a Tureckom, po ktorom Fínsko 4. apríla 2023 oficiálne vstúpilo do NATO. Dialóg medzi Štokholmom a Ankarou však bol doteraz neúspešný. Hoci sa Švédsko účasťou na aktivitách NATO fakticky stáva členom vojenského bloku, jeho vstup do aliancie bude len formalitou.

 

Americký minister zahraničných vecí Anthony Blinken uviedol, že Švédsko by malo vstúpiť do NATO počas najbližšieho samitu aliancie v júli. USA už roky naliehajú na Švédsko a Fínsko, aby vstúpili do NATO v snahe čeliť Rusku v Arktíde. Obe krajiny sú členmi Arktickej rady. Predsedníctvo, ktoré bude trvať do mája, v súčasnosti vykonáva Rusko a zatiaľ nie je jasné, ako bude predsedníctvo odovzdané. Existuje návrh, že po prevzatí predsedníctva Ruskom už Rusko nebude predsedať Arktickej rade. Priamym dôsledkom vstupu Švédska do NATO by bolo, že ozbrojené sily kráľovstva by prešli pod velenie NATO. Pokiaľ ide o Fínsko, jeho vstup do NATO je podmienený predovšetkým tým, že mu bola prisľúbená Karélia… “po rozpade Ruska”.

 

Čínsky faktor je v Arktíde čoraz dôležitejší. V roku 2018 bola ČĽR vyhlásená za nearktický štát. ČĽR už v Arktíde investuje značné prostriedky, pričom jej aktivity siahajú od humanitárneho a vedeckého výskumu až po projekty skvapalneného zemného plynu. Aj tu sa realizuje čínsky projekt “polárnej hodvábnej cesty”. Treba poznamenať, že čínska politika v Arktíde je viacsmerná: spolupracuje so všetkými účastníkmi Arktickej rady, predovšetkým so svojím taktickým spojencom Ruskom, ale aj s európskymi arktickými krajinami a dokonca s americkým štátom Aljaška. Prítomnosť Číny v Arktíde sa postupne rozširuje. Hlavným dôvodom čínskych aktivít v Arktíde je príprava na rozvíjajúcu sa konfrontáciu so Spojenými štátmi.

 

Rozmŕzajúci ľad poskytuje Číne ďalšie možnosti, ako spochybniť súčasné medzinárodné právne predpisy obmedzujúce obchodnú a najmä vojenskú plavbu čínskych lodí. Vzhľadom na krehký a pre svetovú klímu zásadne dôležitý arktický ekologický systém môže mať presunutie stretu medzi dvoma superveľmocami do tejto oblasti vážne dôsledky. Na jednej strane Čína využije všetky možnosti na využívanie zásob nerastných surovín v arktickej zóne, na druhej strane sa čínska flotila presunie do pobrežných vôd Aljašky, Kanady a Grónska, čím sa vytvorí nová projekcia čínskej moci zo severného smeru. Aktivizácia Švédska na severnom krídle NATO naznačuje, že NATO vrhne všetky dostupné rezervy do nadchádzajúceho zápasu o kontrolu nad Arktídou.

Vladimir Prochvatilov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok