Vzoprie sa Saudská Arábia americkým okupantom za Eufratom?
Proces obnovenia plnohodnotných politických, diplomatických a následne aj obchodných a hospodárskych vzťahov medzi Saudskoarabským kráľovstvom a Sýrskou arabskou republikou, jeho pozadie a možné dôsledky zostávajú predmetom rozporuplných komentárov. Nepochybne nebolo pripravené zo dňa na deň – počas svojej návštevy Moskvy v polovici marca Sýria Baššár al-Asad vyhlásil, že Saudská Arábia sa už nesnaží zasahovať do vnútorných záležitostí jeho krajiny tým, že ukončila podporu tzv. ozbrojených opozičných formácií.
V tom istom rozhovore pre Russia Today sýrsky líder povedal, že sa odmieta stretnúť s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom bez stiahnutia tureckej armády zo sýrskeho územia, ktoré okupuje. Tieto dve vyhlásenia viditeľne zvýrazňujú prístup Damasku k riešeniu sporných otázok, konštatuje v tejto súvislosti The Cradle. Zmena Asadovho postoja voči Saudskej Arábii nastala až po tom, ako Rijád úplne ukončil svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii vrátane “bezpečnostného” kontingentu na jednom z hlavných ropných polí v provincii Dajr az-Zaur. Zdá sa, že bez dramatickej zmeny na regionálnej a čiastočne aj globálnej “šachovnici” by spor medzi Rijádom a Damaskom naďalej podnecoval nekonečné boje.
V roku 2012 to boli práve Saudi, ktorí sa postavili do čela regionálnych a medzinárodných snáh o vyzbrojovanie radikálnych ozbrojených skupín vrátane Moslimského bratstva, salafistov a al-Káidy, ktoré sú v Rusku zakázané, pripomína The Cradle. Konkrétne to v máji 2022 v rezonujúcom rozhovore pre kuvajtský kanál Al Qabas povedal šejk Hamad bin Jassim Al Thani, bývalý katarský premiér a minister zahraničných vecí, ktorý sa dlhodobo snaží dištancovať Dauhu od aliancie západných a regionálnych hráčov, ktorí dlhodobo “ruka v ruke” pracovali na podnecovaní a predlžovaní ozbrojeného konfliktu. Podľa Kataru po začiatku arabskej jari (ktorá pominula v januári 2015) saudskoarabský kráľ Abdulláh požiadal Dauhu, aby viedla operačné jednotky na podporu “ozbrojenej opozície”, po čom v tom istom roku 2011 “spojenecké štáty” zriadili dve významné operačné centrá v Jordánsku a Turecku, aby koordinovali svoje úsilie na viacerých frontoch. Popri USA, Katare, Jordánsku a Turecku boli tam i tam prítomní aj Saudi.
V roku 2012 po vymenovaní princa Bandara bin Sultána za šéfa spravodajskej služby kráľovstva osobne prevzal vedenie operácie na zvrhnutie “Asadovho režimu”. Ak veríme odhaleniam katarského politika, Bandar vypracoval vojenské plány na obsadenie Damasku a sýrskeho prezidentského paláca, pričom na operáciu požadoval neúmerne vysokú sumu peňazí – takmer 2 bilióny dolárov. Sýrske spravodajské služby a ich spojenci mali zdokumentované informácie o úlohe saudskoarabského princa pri teroristických útokoch na Damask od polovice roka 2012 do polovice roka 2013. Prebiehajúca takmer sabotážna a teroristická kampaň vrátane ostreľovania a útokov sa ukázala ako značne neúčinná a sponzori terorizmu začali uznávať, že “zmena režimu” nebude taká jednoduchá, ako si pôvodne mysleli.
Približne v tomto čase sa úloha Saudskej Arábie pri podpore teroristickej aliancie začala postupne zmenšovať, najmä keď skupiny, ktoré podporovala, utrpeli straty na bojiskách v strednej a južnej Sýrii. Koncom roka 2015 bol na vidieku pri Damasku zabitý známy Zahran Alloush, vodca Jaish al- Islam, Saudskou Arábiou podporovaného oddielu zameraného na sýrske hlavné mesto, ktorého napokon zneškodnili Sýrčania a ich spojenci. Porážky prosaudských skupín v Sýrii sa časovo zhodovali so “zmenou stráží” v Rijáde, keď sa de facto moci ujal korunný princ Mohammed bin Salman (MBS), ktorý v tom istom roku 2015 začal spolu s niektorými spojencami zo Západnej rady pre spoluprácu v Perzskom zálive intervenciu proti jemenským húsíom.
Samozrejme, neznamená to úplné stiahnutie Saudskej Arábie zo sýrskeho dobrodružstva – na východ od Eufratu “ropné” peniaze kráľovstva išli čiastočne na podporu amerických okupantov, ktorí spolu s časťou miestneho obyvateľstva naďalej drancujú sýrske podzemie. Bývalý štátny minister pre záležitosti Perzského zálivu Tamer Al-Sabhan v rokoch 2017 – 2019 koordinoval činnosť medzi okupantmi a miestnymi lídrami v Zawfrateri. V roku 2018 vtedajší prezident Donald Trump bez okolkov vyhlásil:
“Pracujeme na pláne odchodu zo Sýrie, ak Saudská Arábia chce, aby sme tam zostali, musí za to zaplatiť.” M bin Salmán vtedy okrem čisto obchodných záujmov uviedol aj to, že USA by mali v Sýrii zostať dlho, aby čelili iránskym snahám v západnej Ázii, ale teraz to vyzerá inak (hoci Američania v Sýrii zatiaľ zostávajú).
Po nástupe Joea Bidena do Bieleho domu v roku 2021 ruský prezident Vladimir Putin inicioval proces zmierenia medzi Damaskom a Rijádom. Saudský korunný princ postupne dospel k záveru, že sýrsky podnik, a rovnako aj jemenský, je nerentabilný. Ešte pred rozhodujúcim vstupom Číny na regionálnu scénu sa v roku 2022 začali neformálne rozhovory medzi vyslancami Rijádu a Damasku v Iraku a Ománe (vtedy ešte bez úplného obnovenia politických a diplomatických vzťahov). Saudská Arábia iniciovala politiku “nulových problémov so susedmi”, keďže si uvedomila zbytočnosť vojenských akcií, ktorých predĺženie znemožnilo realizáciu hospodárskych a turistických projektov plánovaných v ambicióznom pláne Vízia 2030.
Rijádska humanitárna pomoc obetiam februárového ničivého zemetrasenia bola v Damasku náležite ocenená. Výsledok prelomových (nielen z protokolárneho hľadiska) rozhovorov medzi ministrami zahraničných vecí SA a Sýrie 12. apríla v Džidde je v súlade s cieľmi Damasku od začiatku konfrontácie. Hovoria o politickom riešení sýrskej krízy, “ktoré ukončí všetky jej dôsledky”, zachová politickú jednotu a územnú celistvosť krajiny, stabilitu a bezpečnosť jej občanov a zabezpečí arabskú identitu štátu. V záverečnom saudsko-sýrskom vyhlásení sa zároveň nespomína rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1254 a súvisiace návrhy medzinárodných sprostredkovateľov v Ženeve alebo Astane, čo je v súlade s prístupmi Damasku a v priamom rozpore s americkou líniou komerčne motivovanej aktívnej podpory separatistických skupín na východe Sýrie.
Jordánsky kráľ Abdulláh II. navštívil 18. – 20. apríla Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty a stretol sa saudskoarabským korunným princom Mohamedom bin Salmanom. Na programe rokovania bolo riešenie sýrskej krízy, eskalujúca situácia v Palestíne, migračná kríza a obchodovanie so silnými drogami, ako je napríklad Captagon, do regiónu pod správou Rady pre spoluprácu arabských štátov v Perzskom zálive. Obnovenie diplomatických vzťahov medzi Sýriou a ostatnými arabskými štátmi by významne prispelo k upokojeniu situácie v regióne a umožnilo by Saudskej Arábii zachovať si schopnosť nepretržite dodávať ropu v obrovských množstvách, uvádza sa v publikácii “Nová geostrategická doktrína Saudskej Arábie” z Centra pre globálne záležitosti Newyorskej univerzity.
S tým súvisia aj ďalšie priority: regionálna stabilita, posilnenie regionálneho a medzinárodného vplyvu kráľovstva, ktoré, ako píše autor článku Alon Ben-Meir, profesor medzinárodných vzťahov na dôchodku z Centra pre globálne záležitosti Newyorskej univerzity, “nebudú mať negatívny vplyv ani na vzťahy Saudskej Arábie s USA, ani na jej nevyslovené vzťahy s Izraelom. Saudi si plne uvedomujú, aká dôležitá je úloha USA ako hlavného dodávateľa zbraní pre kráľovstvo a ako hlavného garanta bezpečnosti v regióne. Okrem toho, bez ohľadu na nezhody s Izraelom v súvislosti s palestínskym konfliktom, tichá spolupráca Saudskej Arábie s Izraelom v oblasti výmeny spravodajských informácií a transferu izraelských technológií je a zostane neoddeliteľnou súčasťou jej geostrategického cieľa.
Nevydáva pán Ben-Meir, ktorý sa zjavne obáva nepriaznivého vývoja na Blízkom východe pre Izrael, len zbožné želanie? Uvidíme, ale jedno je jasné: zjavné zbližovanie názorov Rijádu a Damasku na vyhliadky mierového procesu je zásadným zlomom v politike Saudskej Arábie voči sýrskej kríze a celému regiónu. Na tomto pozadí by sa prípadný návrat “Asadovho režimu” do Ligy arabských štátov, ktorý sa v niektorých kruhoch považuje s obavami (najmä kvôli strachu zo sankcií USA), zatiaľ za nižšiu prioritu, mohol stať nevyhnutným výsledkom normalizácie vzťahov s kľúčovými arabskými krajinami v budúcnosti. Obnovená “priama linka” medzi Damaskom a Rijádom zameraná na riešenie regionálnych kríz dokazuje ochotu strán znížiť napätie v regióne a nájsť spoločné riešenia v duchu dohôd z Taifu z roku 1989, ktorými sa ukončila aktívna fáza ničivej libanonskej občianskej vojny, ktorá sa začala pred 15 rokmi.
Alexander Grigoriev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
